Už sme si zvykli, že – ako tvrdia správy a politici - sa nám žije dobre, pretože Hrubý domáci produkt - HDP rastie. Je to preto, lebo logika HDP je založená na pravidle, čím viac sa vyrobí, spotrebuje a minie, tým viac rastie HDP, čo sa obecne interpretuje ako zvyšovanie životnej úrovne.
Otázku, do akej miery tento oficiálny ukazovateľ blahobytu skutočne znamená blahobyt, si začali klásť uvažujúci ľudia ako je Jonathan Rowe a jeho kolegovia z organizácie Redefining Progress, ktorá pôsobí v USA..
Podľa Rowa koncept HDP vychádza z dvoch predpokladov:
Po prvé:
Všetko, čo je vyrobené a predané, je dobré. Vyššia produkcia a predaj podnecuje rozvoj ekonomiky, a teda väčší blahobyt. Problém je však v tom, že systém HDPdovoľuje iba pripočítavať. Preto podľa ukazovateľa HDP ekonomika silnie, aj keď sa do jej rastu započítávajú autohavárie, rozvody, znečisťovanie prostredí, kriminalita, a to iba preto, lebo to všetko stojí peniaze. Stručne povedané: aj tam, kde my vidíme znamienko mínus, vidí väčšina ekonómov plus.
Po druhé:
Druhý predpoklad, na ktorom stojí HDP, je fakt, že sa počíta iba to, čo má "cenovku". Preto neberieme do úvahy veľkú časť ľudskej činnosti a prírodných procesov, za ktoré neplatíme (rodinu, matkinu teplú večeru, komunity, prirodzené továrne na kyslík - stromy atd.). Rowe zastáva názor, že rozpad týchto životne dôležitých vecí, ktorých nedokonalými ukazovateľmi sú práve rozvodovosť, kriminalita a znečisťovanie prostredia, by mal byť zohľadnený a figurovať ako mínusová položka.
Alebo ako ironicky ale až nepríjemne výstižne poznamenáva Jan Keller:
To, co se děje dennodenně v domácnostech nejen, je jedna velká sabotáž tržní ekonomiky. Vždyť pokud by se manželé rozvedli, přestali hospodařit společně, úklid si objednali u příslušné firmy a obědvali každý ve své restauraci či bufetu, prosperita země, měřena standardními ekonomickými ukazateli, by jednoznačně vzrostla. Pokud by navíc nevychovávali ani své děti a svěřili je do péče dětského domova, vytvořili by nové pracovní příležitosti v sektoru služeb. Prosperita země by zase o něco vyskočila. Vždyť jen vzrůst rozvodovosti přináší Spojeným státům americkým ročně více tržních příležitostí, než kolik obstará celá ekonomika Haiti. Naštěstí pro ekonomy a jejich bilancování se Američané rozvádějí stále častěji a přibližně polovina dětí zde již vyrůstá v neúplných rodinách. Jejich rostoucí kriminalita pak vytváří další tržní šance. Americký sen se pozvolna naplňuje.
Jeho organizácia preto navrhla iné meranie ekonomického rastu, ktorý nazvala Ukazovateľ reálneho pokroku (Genuine Progress Indicator - GPI).
Ak teda chceme zistiť, ako sme na tom v skutočnosti, novinári a politici by si mali pozrieť, akú má hodnotu ukazovateľ GPI, ktorý poskytuje oveľa objektívnejší obraz stavu spoločnosti, nielen ekonomiky. Tento ukazovateľ totiž pri hodnotení berie do úvahy aj voľný čas, neplatenú prácu v domácnosti a dobrovoľnícku činnosť. Na druhej strane nezabúda odpočítať náklady späté s kriminalitou a rozpadom rodín, vyčerpávania zdrojov, dopravnými nehodami a inými negatívnymi javmi. .
GPI uznáva význam, ktorý pre pre ekonomický blahobyt majú rodiny, komunity a príroda. Súčasný systém národného účtovníctva však tieto faktory ignoruje. Takto hoci HDP od päťdesiatych rokov 20. storočia ustavične rastie, GPI prestalo rásť v sedemdesiatych rokoch a odvtedy klesá - od roku 1970 jeho hodnota klesla o 45 % ! Vyvstáva teda otázka: Ideme dopredu, či dozadu?
Dobrým príkladom zámeny plus a mínus je podľa Rowa znečisťovanie životného prostredia. Továrne produkujú výrobky. Tým HDP vyskočí hore. Zároveň znečisťujú vodu, a pretože my si miesto tekutiny z vodovodu radšej kúpime balenú vodu - HDP poskočí znovu. Toxické látky v ovzduší zvýšia chorobnosť: náklady na ošetrenie a lieky sa pripočítajú k HDP.
GPI rozlišuje mezi peňažnou transakciou, ktorá náš blahobyt zvyšuje, a tou, ktorá ho znižuje- čím viac majú ľudia voľného času pre seba, tým vyšší je GPI a naopak. Taktiež všetky náklady na udržanie kvality života, psychického i fyzického zdravia, napr. náklady na dochádzanie do práce, liečenie, na odbúravanie škodlivých následkov znečisteného prostredia (filtrovanie vody z vodovodu) sa odpočítavajú. Preto GPI nepočíta náklady na zníženie kriminality alebo znečisteného prostredia ako súčasť národného produktu. GPI sa znižuje, keď klesá plocha mokradí a lesov, keď se redukujú rezervy nerastného bohatstva. Ďalšou položkou s negatívnym znamienkom je zahraničný dlh. Rowe si myslí, že by nijaká krajina nemala konzumovat viac, než pokryje jej národný produkt. Pôžičky zo zahraničia na domáce investície problematické nie sú.
Radikálne je potrebné zmeniť aj daňový systém. Dnes zdaňuje pozitívne aktivity (ľudskú prácu) a odmeňuje ekologickú deštrukciu. Podľa expertov Redefining Progress by práca mala byť z väčšej časti nezdanená a mala by sa odstrániť daň z pridanej hodnoty. Daňová záťaž by mala by posunutá na používánie nerastných surovín a znečisťovanie prostredia. Navrhované zmeny v daňovom systéme by zaistili štátu príjmy, vyvolávali by i dobré ekonomické stimuly a vďaka zlacneniu pracovnej sily aj miesta.
V Redefining Progress sú presvedčení, že nie je možné žiť na úkor budúcich generácií, na úkor ľudí iných krajín a prírody. Tento názor s nimi zdieľa a podporu organizácii vyjadrilo okolo 400 amerických ekonómov a rad ďalších osobností (laureát Nobelovej ceny Herbert Simon, futurológ Alvin Toffler, médiový magnát Ted Turner a i.).
Už Adam Smith povedal, že úspechy ekonomiky se hodnotia podľa toho, ako se v nej ľuďom ľuďom darí. A tak, keď vlády diskutujú o tom, ako zvýšiť ekonomický rast, mali by si najprv odpovedať na otázku: bude jeho zvýšenie skutočne znamenať skvalitnenie nášho života - a to v oblastiach dôležitých pre nás? Pýtať sa v predstihu, by nám možno ušetrilo pár problémov navyše.
Obdivoval som v jednej nemeckej automobilke profesionálov, ktorí nám vysvetľovali, ako budú rozširovať výrobu a ako príde na trh čoraz viac čoraz rýchlejších áut. Boli takí presvedčiví, že ma takmer zlomili v mojom presvedčení. Hovoril som si, klobúk dole pred nimi, majú to premyslené až do dokonalosti. A potom sme vyšli von a hustá sieť diaľníc pokrývajúcich krajinu na všetky strany bola taká prepchatá, že bolo jasné kam to povedie, ak o rok bude tých áut zasa o 10% viac. Mikuláš Huba
