Dlhé roky vedci ignorovali Hubberta, a neaplikovali dôsledky jeho analýzy na zvyšok sveta. Ignorovali ho aj potom, keď produkcia ropy v Spojených štátoch skutočne kulminovala okolo roku 1970, a odvtedy každoročne nevyhnutne klesá, takže v súčasnosti Spojené štáty sú nútené dovážať 60 percent svojej ropy.

Deffeyes napísal, že z ropného priemyslu odišiel v šesťdesiatych 20. storočia znepokojený tým, že Hubbert mal pravdu, ale bol iba jedným z mála. Bolo to až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa kritická masa vedcov vrátila k Hubbertovmu výpočtu, aplikovala ho na celý svet a zistila, že rok kulminácie, čiže rok krízy, nastane najneskôr v roku 2010.

Museli by ste sa veľmi snažiť, aby sa vám podarilo nejako zveličiť rozsah zmien, ktoré permanentná, t.j. stála ropná kríza si bude od nás a od nášho spôsobu života vyžadovať. Takáto udalosť by bola mala ďalekosiahle následky v roku 1956, kedy Hubbert prišiel so svojou predpoveďou a ropná ekonomika mala za sebou už takmer jedno storočie. V tom istom roku však došlo k otvoreniu federálneho diaľničného systému. V tom istom desaťročí došlo k deštrukcii väčšiny podnikov mestskej dopravy v amerických mestách a začala explózia rozťahovania sa predmestských štvrtí, odkiaľ potom ich obyvatelia pravidelne dochádzali automobilmi do miest.

V období tridsiatich rokov od roku 1960 do 1990 populácia Spojených štátov vzrástla o 40 percent, ale počet vodičov vzrástol o 100 percent a počet najazdených kilometrov o 300 percent.

“Za každé desaťročie v Spojených štátoch zomrie asi jeden a pol milióna ľudí v dôsledku automobilových nehôd a exhalátov a ďalšie milióny kvôli chorobám spôsobeným sedavým spôsobom života pri každodennom dochádzaní do práce autami, napísal Jan Lundberg. Lacná ropa nám neuľahčila život, ani ho nerobila lacnejší. “Priemerná rýchlosť amerického motoristu je iba asi 8-10 kilometrov za hodinu, ak do toho času započítame zarábanie peňazí potrebných na kúpu vozidla, údržbu, cenu benzínu, poistenie a pod.”

Dokonca ani po desaťročiach ekologickej osvety Američania nešetria viac než za čias Hubberta; niektoré autá za galón (3,785 litra) benzínu prejdú 40 míľ, teraz módne terénne vozidlá spotrebujú ten istý galón iba na 18 míľ a vozidlo Ford Excursion v meste na 1 galón prejde púhych 4,6 míľ.

Dnes prakticky každý dospelý Američan vlastní automobil a americká spoločnosť je budovaná okolo tejto skutočnosti. Ak človek chce mať prácu, musí mať auto. Polovica mestského priestoru je vyhradená autám, druhá ľuďom. Desať percent ornej pôdy v Spojených štátoch je vyasfaltovaných.

Mnohé z nových ulíc a predmestí vôbec nemajú chodníky, keďže sa automaticky predpokladá, že ľudia zo svojich domov budú odchádzať výlučne v autách. Mnohé z malých dodávkových automobilov je vybavených televíznymi prijímačmi, z čoho vyplýva, že automaticky sa predpokladá, že ich deti budú tráviť značnú časť svojho času na zadnom sedadle.

Problém sa však neobmedzuje iba na vozidlá, ktoré spotrebúvajú iba polovicu produkovanej ropy. Amerika, a v menšej miere aj ostatný priemyselný svet, zväčša opustila produkty založené na rastlinnej báze a uprednostňuje výrobky na báze ropy: polyester namiesto bavlny, GoreTex namiesto plátna. Plasty sa stali všadeprítomné – klávesnice, nábytok, obleky, poháre, -- do tej miery, že si ich prítomnosť nik už ani neuvedomuje. Ale aj oni sú ropou, bohatstvom z inej éry, sú čerpaním zo zvereného fondu skvapalnenej dinosaurej biomasy.

Nakoniec ropa je základom aj umelých hnojív. Zhruba v dobe, kedy po prvý raz zaznela Hubbertova predpoveď, takmer všetka orná pôda bola využívaná a svetové výnosy dosiahli svoj vrchol, poznamenáva Richard Manning vo svojej knihe “Against the Grain.” Za uplynulých päťdesiat rokov sa výnosy strojnásobili v takzvanej „zelenej revolúcii“, ktorá umožnila, aby sa svetová populácia zdvojnásobila. Bola to revolúcia, ktorá za svoj úspech vďačí takmer výlučne rope.

“V súčasnosti prevláda všeobecný názor, podľa ktorého musíme zbrojiť, aby sme si zabezpečili ropu, nie potraviny,” napísal Manning. “Má to však jeden háčik. Každá kalória, ktorú zjeme, je založená aspoň na jednej kalórii ropy. V roku 1940 priemerná farma v Spojených štátoch vyprodukovala 2,3 kalórií potravín na každú kalóriu spotrebovanú fosílnymi palivami, ktoré používala. V roku 1974 (posledný rok, kedy sa tomuto údaju venovala pozornosť), tento pomer už bol 1:1.”

Ak neberieme do úvahy otázky týkajúce sa prítomnosti chemikálií v našej potrave, tieto poľnohospodárske turbokompresory pridávajú potenciálnemu ropnému krachu ďalšiu dimenziu. Pred dvesto rokmi Thomas Malthus prišiel so svojím slávnym výpočtom. Podľa neho sa produkcia potravín zvyšuje matematicky (dva, tri, štyri...) ale populácia geometricky (dva, štyri, šestnásť …). Takto, tvrdil, časom dôjde k masovému hladomoru.

Dnes už Malthusa nik neberie vážne, pretože za posledné roky počet obyvateľstva vzrástol oveľa viac, než to on považoval vôbec za možné. Avšak značná časť tohto nárastu vďačí strojom poháňaným ropou a umelým hnojivám na báze ropy. Tieto odoberme a Malthus môže byť opäť v hre.

“Ropa a zemný plyn stále predstavujú piliere, na ktorých spočívajú takmer všetky aspekty modernej spoločnosti”, napísal Matt Simmons, výkonný riaditeľ Simmons & Co. International v správe uverejnenej v tomto roku v Dow Jones Newswire. “Doprava sa takmer výlučne spolieha na ropu. Ropa je základom umelých hnojív a ropa sa používa pri výrobe nespočetného množstva výrobkov”.

Simmons nie je nijaký hippie. Bol členom tímu Bush-Cheney zriadeného za účelom skúmania problémov spojených s prechodom na iné formy energie. Vedie najväčšiu energetickú investičnú banku na svete a je poradcom republikánov.

“Musíme radikálne začať meniť svoj životný štýl a usilovať sa o využívanie nových zdrojov energie”, povedal. “Z alternatívnych zdrojov v súčasnosti nie sme schopní nahradiť ani len päť percent ropy, ktorú používame. Svetová ekonomika nemá nijaký plán B”. Je presvedčený, že blížiacu sa ropnú krízu by sme mali „brať tak vážne ako hrozbu jadrovej vojny” .

Deffeyes odmieta návrhy, že jednoducho treba len zintenzívniť výskum a vŕtať hlbšie. Ropa, hovorí, vznikla za špecifických podmienok a toľko jej jednoducho niet.

V prvom rade v ére dinosaurov musela existovať plytká časť mora, kde bolo málo kyslíka a predhistorické mŕtve ryby sa nemohli úplne rozložiť. Potom organická hmota sa musela „variť“ 100 miliónov rokov v správnej hĺbke a za správnej teploty, aby došlo k rozkladu uhľovodíkov na tekutinu bez toho, aby boli pritom nedošlo aj k úplnému rozloženiu iba na zemný plyn. Podľa jeho slov, takmer všetka ropa sa nachádza v rozmedzí 150 a 300 metrov, čo je tenká vrstva pod povrchom zeme, a aj to iba v obmedzených oblastiach.

Pokiaľ ide o objavy nových ropných polí, tie majú klesajúci trend od roku 1964. Dokonca aj keď ropa nedôjde tak rýchlo ako si niektorí myslia, jej väčšina sa nachádza v krajinách, ktoré sú otvorene nepriateľské voči Spojeným štátom.

“V roku 2000 došlo k objaveniu 16 mega-polí”, poznamenal Aaron Naparstek v New York Press začiatkom tohto roka. “V roku 2001 sme našli osem, a v roku 2002 boli urobené iba tri takéto objavy. Dnes spotrebúvame zhruba šesť barelov ropy na každý nový objavený barel“.

Ak by svet fungujúci na rope musel s tým prestať, bol by to značný problém. Je tu však ešte jeden problém: väčšina sveta nefunguje na rope, ale chce. Vidí Američanov a chce mať to, čo oni, napriek tomu, že o desať či dvadsať rokov ani Američania nebudú mať to, čo teraz.

“Otázka dosiahnutia vrcholu (peaku) v produkcii ropy neznamená, že budeme v situácii, že jej nebude ani kvapka”, hovorí Michael Noble zo združenia Energy-Efficient Economy. Používa pritom analógiu hostiny so 100 hosťami a 24 fľašami šampanského. O polnoci hostiteľ zistí, že má už iba 12 fliaš, avšak hostí mu medzitým pribudlo.

“Väčšinu tohto šampanského vypili Spojené štáty a teraz na hostinu prichádzajú Indovia a Číňania, ktorí majú šesťkrát toľko obyvateľov a čakajú, že budú rovnako obslúžení“ hovorí Noble. “Predaj automobilov v Číne iba v roku 2003 vzrástol o 70 percent a takmer rovnako aj v Indii”.

V súkromných rozhovoroch si tento problém uvedomujú aj niektorí politici. V roku 1999 v prejave k svojim kolegom na London Institute of Petroleum, Richard “Dick” Cheney sa vyjadril, že do roku 2010 Spojené štáty „budú potrebovať ďalších 50 miliónov barelov ropy denne“, čo je bežne uvádzaný rok, kedy má dôjsť k vrcholu produkcie, z čoho vyplýva, že Cheney si je ho plne vedomý.

Cheney však má svoje riešenie, keď povedal: “poklad sa nachádza na Strednom východe s dvomi tretinami svetových zásob a s najnižšími nákladmi na ťažbu.”

Pred verejnosťou voľby sú obdobím, kedy demokrati a republikáni sa vzájomne obviňujú zo zvyšovania cien benzínu a vystatujú sa, že oni zabezpečia, aby bol lacnejší. 29. marca 2004 Cheney obvinil Kerryho, ktorý kedysi podporoval zavedenie dane z benzínu a teraz to popiera. Kerry mu to vrátil ten istý deň, keď v prejave v San Francsco obvinil vládu, že zvyšuje ceny benzínu. Ak by tento nárast pokračoval, povedal, “Dick Cheney a prezident Bush budú musieť chodiť do práce spolu v jednom aute”. Vtipná poznámka zabrala, ale ako poznamenal Naparstek, pre obidve strany je spoločné využívanie auta viacerými pasažiermi na smiech.

Bushova kampaň odpovedala novou televíznou reklamou ukazujúcou nemý film, v ktorom dvanásť mužov sedelo na komicky dlhom bicykli. “Niektorí ľudia majú bláznivé nápady”, povedal komentátor. “Pri zvýšení benzínovej dane budú ľudia jazdiť menej. Toto môžete čakať od Johna Kerryho.” V skutočnosti nie od neho, ale mnohí si prajú, aby to bola pravda.

Vo svojej analýze tím odborníkov z Uppsalskej univerzity vo Švédsku predpovedal, že ropný krach by mohol byť aj dobrou správou pre svet, keďže a odstráni hlavný zdroj znečisťovania.

“Nebude mi ľúto za týmto spôsobom života,” hovorí ilustrátor Roberta Avidor. “Predstava, že luxus prináša šťastie, je falošná; napríklad v Spojených štátoch máme vysoký výskyt depresií, epidemickú obezitu a veľký počet porúch vyplývajúcich zo životného štýlu v tejto čudnej spoločnosti“.

“Ak zistíme, že do roku 2009 k tomu nedôjde, neznamená to, že dovtedy sa môžeme veseliť a užívať si“, povedal. Namiesto toho by Američania mali predpokladať, že v najbližších rokoch cena dopravy bude rásť.

“Presťahujte sa čo najbližšie k svojmu pracovisku,” hovorí a dodáva, že domy najbližšie k verejnej doprave budú mať najvyššiu cenu.

Noble odporúča, aby ľudia včas začali z úsporných dôvodov spoločne používať svoje autá a spomína lokálny neziskový projekt nazvaný Hourcar.org. Taktiež odporúča kupovať organické potraviny od miestnych producentov, vďaka čomu bude systém zásobovania potravinami menej zraniteľný.

Zatiaľ čo Noble sa na problém díva z optimistickej strany, Lundbergove predpovede sú drsnejšie. Bez obalu hovorí, že “americké mestá v blízkej budúcnosti neprežijú konečný ropný krach,” a že “pokusy vytvoriť sieť eko-dedín vo veľkých mestách nevedú nikam“. Avšak po kríze, je presvedčený, „je celkom reálne, že veľké mestá budú schopné uživiť značnú časť obyvateľstva, ak sa z pôdy začne odstraňovať asfalt, betón a dlažba, ktoré ju pokrývajú, aby uvoľnili miesto záhradám a sadom”.

“Nebezpečenstvo ropnej krízy jednoducho prinúti Američanov, aby zmenili svoj spôsob života, či sa im to páči, alebo nie”, hovorí autor a komentátor James Howard Kunstler. “Doba lacnej ropy je za nami. Jedinou rozumnou cestou pre americkú verejnosť je pripraviť sa na redukciu všetkého, čo v tejto krajine robíme počnúc maloobchodom, poľnohospodárstvom až po školstvo” Simmons zasa predpovedá sériu vojen v najbližších desaťročiach, pri ktorých budú štáty bojovať o zvyšné zdroje energie.