Spojené štáty sú najväčším konzumentom balenej vody na svete, pretože Američania v roku 2004 vypili 26 miliárd litrov. Na druhom mieste je Mexiko so spotrebou 18 miliárd litrov. Potom nasleduje Čína a Brazília po 12 miliárd litroch. Piate a šieste sú Taliansko a Nemecko so spotrebou niečo nad 10 miliárd litrov.

Taliani pijú najviac balenej vody v prepočte na osobu – 184 litrov v roku 2004, čo predstavuje viac než dva poháre denne. Mexiko a Spojené arabské emiráty vypijú 169 resp. 164 litrov na osobu. Tesne za nimi nasleduje Belgicko a Francúzsko s ročnou spotrebou okolo 145 litrov. Šieste je Španielsko so 137 litrami na hlavu.

K najväčšiemu nárastu v spotrebe balenej vody došlo v rozvojových krajinách. Spomedzi 15 najväčších konzumentov balenej vody najrýchlejší nárast v rokoch 199 až 2004 vykázali Libanon, Spojené arabské emiráty a Mexiko, kde spotreba na hlavu sa za týchto päť rokov zvýšila o 44-50 percent. Hoci spotreba na hlavu v Indii a Číne nie je zďaleka taká vysoká, celková spotreba v týchto zaľudnených krajinách sa vysoko zvyšuje – za toto päťročné obdobie sa v Indii strojnásobila a v Číne zdvojnásobila. A existuje tu veľký potenciál na ďalší rast. Ak by každý Číňan vypil ročne hoci iba 100 dvojdecilitrových pohárov balenej vody ročne (čo je iba o čosi viac než štvrtina toho, čo vypil priemerný Američan v roku 2004, Čína by dosiahla spotrebu vyše 31 miliárd litrov balenej vody, čím by sa rýchlo stala hlavným konzumentom vo svete.

Na rozdiel od vody z vodovodného kohútika, ktorá je distribuovaná prostredníctvom energeticky veľmi úspornej infraštruktúry, preprava balenej vody si vyžaduje spaľovanie ohromného množstva fosílnych palív. Takmer celá štvrtina všetkej balenej vody je prepravovaná cez hranice štátov na člnoch, vlakoch a kamiónoch. Napríklad v roku 2004 fínska spoločnosť Nord Water naplnila do fliaš a prepravila 1,4 milióna fliaš fínskej vody 4 300 kilometrov zo svojho plniaceho závodu v Helsinkách do Saudskej Arábie.

Saudská Arábia si môže dovoliť importovať vodu, ktorú potrebuje, avšak balená voda nie je predávaná iba krajinám, kde je vody nedostatok. Hoci približne 94 percent balenej vody predávanej v Spojených Štátoch je z domácich zdrojov, Američania taktiež dovážajú vodu 9000 kilometrov z Fidži a iných vzdialených miest, aby uspokojili snobskú požiadavku po exotickej balenej vode.

Pri balení sa taktiež používajú fosílne palivá, najbežnejším plastom používaným na výrobu fliaš je polyetylén tereftalát (PET), ktorý je odvodený zo surovej ropy. Výroba fliaš na uspokojenie amerického dopytu po balenej vode si vyžaduje viac než 1,5 milióna barelov ropy ročne, čo by vystačilo na pohon 100 tisíc automobilov ročne. V celosvetovom meradle sa na balenú vodu ročne používa 2,7 milióna ton plastov.

Po vypití vody je však potrebné vyriešiť čo s plastickou fľašou. Podľa Inštitútu pre recykláciu (Container Recycling Institute) až 86 percent plastických fliaš v Spojených štátoch končí ako odpad. Spaľovanie použitých plastických fliaš produkuje toxické vedľajšie produkty ako je chlór a popol obsahujúci ťažké kovy. Plastickým fľašiam zahrabaným do zeme môže trvať až 1000 rokov, kým sa biologicky rozložia. Takmer 40 percent PET fliaš určených na recykláciu v Spojených štátoch v roku 2004 bolo exportovaných, niekedy až do takých vzdialených krajín ako je Čína, čím sa množstvo zdrojov použitých na tento produkt ešte zvýšilo.

Okrem záťaže, ktorú balené vody predstavujú pre náš ekosystém z dôvodu produkcie a dopravy, prudký rast tohto odvetvia znamená, že ťažba vody je sústredená v komunitách, v ktorých sú sústredené závody na plnenie PET fliaš. Napríklad v blízkosti plniacich závodov v Texase a v oblasti Veľkých jazier v Severnej Amerike dochádza k nedostatku vody. Farmári, rybári a ďalší, ktorých živobytie je závislé od vody, trpia v dôsledku intenzívnej ťažby vody, v dôsledku ktorej rýchlo klesá hladina podzemných vôd.

Štúdie ukázali, že spotrebitelia spájajú balenú vodu so zdravým životom. Balená voda však nepredstavuje nijakú záruku, žeby mala byť zdravšia než je tá, ktorá tečie z vodovodných kohútikov. V skutočnosti 40 percent balenej vody začína ako voda z kohútika, často sa odlišuje od nej iba vďaka pridaným mineráom, ktoré však nemajú nijaký osobitný prínos pre zdravie. Francúzsky senát dokonca odporúča ľuďom, ktorí pijú balenú vodu, aby často menili značky, pretože pridávané minerály môžu byť v malých dávkach prospešné, ale vo veľkých sú nebezpečné.

Francúzsky senát si taktiež všimol, že malé, lokalizované problémy s dodávkou vody cez miestne vodovodné siete môžu viesť k strate dôvery v dodávky vody na komunálnej úrovni. Skutočnosť je však taká, že v mnohých krajinách, vrátane Európy a Spojených štátov existuje oveľa dôslednejšia regulácia vody tečúcej z kohútikov než balenej vody. Americké normy na kvalitu vody stanovené Agentúrou pre ochranu životného prostredia sú napríklad oveľa prísnejšie než normy pre balenú vodu vydané Federálnym vládnym regulačným úradom USA (Food and Drug Administration – FDA).

Niet pochýb o to, že čistá a prístupná pitná voda má kľúčový význam pre zdravie našej globálnej komunity. Háčik je však v tom, že balená voda nepredstavuje odpoveď ani v priemyselne rozvinutom svete, ani nerieši problémy 1,1 miliardy ľudí, ktorým chýba bezpečný zdroj vody. Zlepšovanie a rozširovanie existujúcej úpravy vody a hygienických systémov skôr zabezpečí udržateľné a bezpečné zdroje vody v dlhodobej perspektíve. V dedinách zachytávanie dažďovej vody a kopanie nových studní môže vytvoriť dostupnejšie zdroje vody.

Miléniový rozvojový cieľ Spojených národov o ekologickej udržateľnosti si vyžaduje zníženie na polovicu pomeru ľudí, ktorí nemajú udržateľný prístup k bezpečnej pitnej vode do roku 2015. Splnenie tohto cieľa by si vyžadovalo zdvojnásobenie 15 miliárd dolárov, ktoré svet každoročne vynakladá na dodávku vody a hygienu sanitáciu. Hoci sa táto suma môže zdať privysoká, je zanedbateľná v porovnaní s odhadovaným 100 miliardami USD každoročne vynakladanými ma balenú vodu.