Pápež František začiatkom novembra vydal motu proprio nazvané Ad theologiam promovendam. Je to v podstate sprievodný list k zmene štatútu Pápežskej teologickej akadémie, takže niekto by mohol povedať, že ide formálny technický dokument. Opak je pravdou: tento pomerne krátky a na konkrétne detaily chudobný dokument totiž vyjadruje pápežovu víziu reformy modernej katolíckej teológie.
Ak ju chceme pochopiť, je potrebné trochu čítať aj medzi riadkami, aby sme pochopili, čo sa v ňom skutočne hovorí. Pápež napomína teológov, že vzhľadom na éru kultúrnej revolúcie, v ktorej teraz žijeme, teológia už nemôže len opakovať “abstraktné formulky” z minulosti.
Nemožno sa vrátiť do čias, keď sa teológia zaoberala neživotnými a príliš racionalistickými deduktívnymi metódami, ktoré sa začínali pravdami Zjavenia a potom sa dopracovali ku konkrétnym záverom. Teológia musí skôr pracovať induktívne a začať od konkrétnych skúseností veriacich, ba aj neveriacich, a potom sa prepracovať smerom nahor k Zjaveniu, aby sa naň pozrela v novom a tvorivejšom svetle. Pápež ďalej uzatvára, že teológia musí byť preto “kontextuálna.
To znamená, že teológia musí byť “schopná čítať a interpretovať evanjelium v podmienkach, v ktorých muži a ženy denne žijú, v rôznych geografických, sociálnych a kultúrnych prostrediach“.
Tento termín, niekedy nazývaný aj “kontextuálna teológia“, sa často odvodzuje od Shokiho Coea (1914 – 1988), kazateľa presbyteriánskej cirkvi na Taiwane, ktorý tvrdil, že teológia sa musí zaoberať problémami vznikajúcimi v konkrétnych miestnych kontextoch.
Táto koncepcia sa s nadšením ujala v niektorých častiach katolíckeho sveta. Teológia oslobodenia v Latinskej Amerike sa niekedy uvádza ako príklad kontextuálnej teológie.
Teológovia tiež poznamenali, že dokument bol poznačený “teológiou ľudu” (teología del pueblo), ktorá sa objavila v Argentíne po Druhom vatikánskom koncile. Tento myšlienkový prúd považuje ľud za “locus theologicus”, čiže miesto teologickej reflexie.
Teológia ľudu ovplyvnila nielen pápeža Františka, ale aj nového vatikánskeho strážcu doktríny kardinála Víctora Manuela Fernándeza, ktorý podľa viacerých teológov vypracoval motu proprio.
Svätý Otec napísal, že mu ide o hlbšiu zmenu: Teologická reflexia je teda povolaná k obratu, k zmene paradigmy, k odvážnej kultúrnej revolúcii.(4)
Ďalej povedal: Teológia má byť kontextualizovaná, aby sa evanjelium čítalo v podmienkach, v ktorých muži a ženy žijú svoj každodenný život. Teológia má byť kultúrou dialógu a stretnutia medzi rôznymi tradíciami a rôznymi poznatkami, medzi rôznymi kresťanskými denomináciami a rôznymi náboženstvami, otvorene konfrontujúc všetkých, veriacich aj neveriacich. (4)
A nakoniec, samozrejme, pápež napísal, že teológia má byť synodálna. Čo to znamená, že teológia má byť synodálna? Nuž, Svätý Otec napísal, že synodálnosť zaväzuje teológov, aby robili teológiu synodálnou formou.
Akoby niekto nechápal, čo znamená synodálnejšia teológia, pápež vysvetlil, že synodalita znamená schopnosť počúvať dialóg, rozlišovať, integrovať mnohorakosť a rôznorodosť prípadov.
Na samom konci Svätý Otec napísal: Všetko, čo rozhodol v tomto apoštolskom liste motu proppio, má mať stabilnú a trvalú hodnotu, bez ohľadu na čokoľvek, čo by tomu odporovalo.
Všetko, čo som rozhodol v tomto apoštolskom liste motu proprio, nariaďujem ako stabilnú a trvalú hodnotu, bez ohľadu na čokoľvek, čo by tomu odporovalo.
Inými slovami, ak by nejaké predchádzajúce učenie Cirkvi odporovalo teológii Ad theologiam promovendam, tak to predchádzajúce treba ignorovať, lebo teraz nastáva zmena paradigmy, kultúrna revolúcia a synodálna teológia, ktorá má budovať rozmanitosť.
Všeobecne povedané, Ad theologiam promovendam sa nezaoberá žiadnym konkrétnym problémom, žiadnym konkrétnym prípadom, žiadnou konkrétnou teologickou úlohou, ale hovorí len o tejto zmene paradigmy.
Na čom je založená táto zmena paradigmy?
Predovšetkým to, že sa posúvame od teológie robenej za stolom, ktorá je „chladnou teológiou“ a takou studenou suchou reflexiou, k teológii a konkrétnosti života, že sa posúvame od všeobecných noriem ku konkrétnym situáciám, v ktorých ľudia žijú, a že otvárame možnosti viacerých interpretácií evanjelia.
To bude znamenať napríklad toto:
Ak existuje norma, ktorá hovorí, že rozvedení, ktorí žijú v novom zväzku, nemôžu pristupovať k Eucharistii, pokiaľ nežijú v čistote, tak toto je všeobecná norma. V danom konkrétnom prípade však môžeme uvažovať, že táto všeobecná norma neplatí, pretože z pastoračného hľadiska a pri pohľade na tento konkrétny prípad a tieto životné skutočnosti musíme vziať do úvahy, že teológia nemôže byť chladná, že treba byť ústretový a milosrdný, takže nakoniec títo rozvedení môžu sami rozhodnúť, že pristúpia k svätému prijímaniu.
Vo všeobecnosti platí, že homosexuálne zväzky sa nemôžu požehnávať. Ale… v danom konkrétnom prípade a s ohľadom na konkrétnu realitu života týchto osôb, ktoré možno nemali nemali ľahký život atď. atď., kňazi prižmúria oko a takýto zväzok požehnajú.
Všeobecná norma hovorí, že antikoncepcia je zakázaná. Ale v danom konkrétnom prípade, berúc do úvahy výdobytky modernej vedy, problémy manželov a potrebu konfrontácie s realitou moderného sveta a dialóg medzi rôznymi náboženstvami, je možné antikoncepciu v tomto konkrétnom prípade povoliť.
Samozrejme, môžeme prijať všeobecnú normu, že protestant, pravoslávny, moslim nemôže pristúpiť k svätému prijímaniu, ale v danom konkrétnom prípade, za danej situácie v tomto konkrétnom spoločenstve, v spoločenstve veriacich v jediného Stvoriteľa, nemôžeme byť takí reštriktívni, pretože by to bolo nesynodálne, takže všeobecná norma musí ustúpiť a moslimovia, pravoslávni, protestanti, ktokoľvek iný, prípad od prípadu nakoniec budú môcť pristúpiť k svätému prijímaniu.
Všeobecnou normou je, že v nedeľu treba byť prítomný na svätej omši. Ale v konkrétnom prípade, v konkrétnej komunite, azda by sa to nemalo brať až tak kategoricky atď. atď.
Môžeme tu rozšíriť množstvo prípadov ustúpkov od všeobecnej normy, pretože jednoducho všeobecná norma je už len akýmsi orientačným vodidlom, ktoré na nás svieti kdesi z ďalekých hviezd, ale konkrétny život často neumožňuje realizáciu tejto všeobecnej normy. Preto iba chladný, suchopárny, rigidný teológ by vyžadoval, aby všetci veriaci dodržiavali jednu a tú istú normu.
Toto motu proprio však nebolo vydané vo vákuu a treba ho čítať vo svetle celého Františkovho pontifikátu. A keď sa pozrieme na niektoré biskupské menovania, ktoré vykonal, a na tých biskupov, ktorých povýšil na kardinálov za posledných desať rokov, vidíme, že sa objavuje vzorec uprednostňovania niektorých prelátov, ktorí volajú presne po takej teológii skúsenosti, aká bola načrtnutá vyššie.
Nie je tiež náhoda, že motu proprio bolo vydané len niekoľko dní po skončení nedávnej synody o synodalite, ktorá sa konala v Ríme. Pápež poveril vedením synody luxemburského kardinála Jeana-Clauda Hollericha. Ten je zapísaný ako ten, kto nesúhlasí so zavedeným magistériálnym učením o homosexualite. Je to progresívny teológ takmer vo všetkých smeroch, a preto je príznačné, že ho pápež poveril pastierskou úlohou na synode.
A keď sa človek pozrie na vyjadrenia popredných prelátov na synode o tom, o čom celá záležitosť bola, vidí neustále odkazy na “počúvanie Božieho ľudu” a na potrebu vidieť Ducha Svätého pôsobiť v populistických názoroch na horúce témy “všetkých” bez väčšieho dôrazu na potrebu rozlišovať, ktoré názory sú v súlade s Duchom Svätým a ktoré s duchom doby. Bolo tam málo odkazov na Krista, všeobecné povolanie k svätosti, vykúpenie, sviatosti a morálne učenie Cirkvi.
Namiesto toho sme videli povrchný sociologický prístup, ktorý využíval všetky štandardné heslá sekulárnej liberálnej kultúry.
Mnohé veci sa menia. Je to nepochybné, mnohé farnosti, mnohé diecézy tieto zmeny prijmú, ale možno nie všetky. Možno sa však na niektorých miestach zachová autentická kontinuita katolíckej viery. Nevieme, či sa Slovensko v tomto európskom, synodálnom taviacom kotli aj tak neroztopí.
Samozrejme, je
zaručené, že prežije, Ježiš Kristus to sľúbil, on je Cirkev, takže Cirkev
prežije. Či na Slovensku, v Poľsku, v strednej Európe, to nevieme,
ale aby prežila na čo najviac miestach, to je naša úloha.
