Pred dvesto tridsiatimi štyrmi rokmi štrnásteho júla 1789, bola dobytá Bastila, symbol monarchistického útlaku, v ktorom mali byť uväznení väzni svedomia prenasledovaní „krutým kráľom“, hoci v skutočnosti tam bol iba asi tucet kriminálnikov. Na obranu týchto „úbožiakov“ pochodovali Parížania na Bastilu, aby zbúrali tento „strašný symbol násilia“ voči ľudskému duchu a otvorili svetlú budúcnosť.
Takto znie oficiálna propaganda k najväčšiemu štátnemu sviatku Francúzskej republiky, hoci miesto osláv by mal byť vyhlásený deň smútku.
O Francúzskej revolúcii existuje množstvo literatúry. Bolo to vraj “vyvrcholenie procesu oslobodenia”, oslobodenia sa od kráľov, od Cirkvi a jej viery, keď človek “zhodil svoje okovy”, „oslobodil sa“ od hierarchie, od dogiem, od morálky, od tradície… Žiadny trón, žiadny Boh, žiadna vina, iba mier a všeobecné šťastie zaručené Všeobecnou deklaráciou práv človeka a tucet ďalších podobných fráz.
Toto sa už vyše 200 rokov učí na školách a univerzitách, toto píše väčšina médií a v tomto duchu je písaná aj väčšina kníh.
Francúzska revolúcia bola v skutočnosti rozpútaním priepastnej nenávisti, ktorá popri desiatkach tisíc gilotínou popravených príslušníkov aristokracie, kňazov, rehoľníčok a más „nepriateľov revolúcie“ viedla k zničeniu „starého Francúzska“, keď v priebehu niekoľkých rokov bolo zničených tisíc rokov francúzskej histórie a dedičstva.
Francois Souchal v knihe Vandalizmus revolúcie píše, že revolučná nenávisť nebola namierená iba proti ľuďom, ale aj proti pamiatkam francúzskej kultúry, proti katedrálam, kostolom, bazilikám, kláštorom, umeleckým dielam. Jednoducho delami strieľali na kostoly či kaplnky, ničili umelecké diela, z hrobov vyťahovali telá, ničili monštrancie, obrazy, sochy.
Chrámy, kláštory, knižnice, sochy, diela sakrálneho umenia, ornáty, liturgické nádoby a milióny ďalších umeleckých diel, skrátka všetko, čo súviselo s kresťanskou tvárou Francúzska, bolo všemožne ničené, sprofanované, spálené, predané občanom, ktorí na tom zbohatli, vyhodené do jám, riek atď.
V rozpore s tým, čo chcel ľud, Národné zhromaždenie sa rozhodlo začať od nuly a nahradilo gregoriánsky kalendár kalendárom republikánskym; mesiace premenovalo a aby odstránilo nedeľu, počet dní v týždni zvýšilo na desať, sviatky zmenilo na “Deň mládeže”, “Deň poľnohospodárstva”, “Deň prírody” a pod.
V parížskej katedrále Notre Dame bol vyhlásený kult “bohyne rozumu” a do chrámu bola privedená známa prostitútka, ktorá polonahá tancovala na oltári, aby sa jej klaňali. Z 300 kostolov, ktoré v Paríži existovali, ich po niekoľkých rokoch zostalo len 37. Zvyšok bol premenený na kabarety, tanečné sály alebo jednoducho boli zničené.
Katolícke náboženstvo bolo „slávnostne zrušené“ a bol vytvorený nový oficiálny kult Najvyššej bytosti, ktorého najvyšším kňazom sa mal stať vojvodca Maximilián Robespierre.
Práve vo Francúzskej revolúcii sa zrodilo heslo “vyhladiť nepriateľa”, vnútorného aj vonkajšieho, ako v prípade “pekelných kolón”, ktoré v rokoch 1793-1794 povraždili povstalcov z Vendée, ktorí sa postavili na obranu proti tejto revolučnej ideológii.
Všetky tieto metódy použité vo Vandei, boli neskôr nespočetnekrát zopakované v neskorších revolúciách, v boľševickej revolúcii, v Španielsku počas občianskej vojny v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Úplne nové v dejinách ľudstva nebolo ničenie a zabíjanie, ale to, že toto ničenie, zabíjanie, vraždenie bolo diktované presvedčením, že je to počiatok nového ľudstva oslobodeného od náboženských povier. Komunisti, ktorí po nich v ďalších storočiach prišlo, boli rovnako ako oni presvedčení, že budúcnosť patrí im a preto nemali zľutovanie nad „triednym nepriateľom“, ktorí mohli byť brzdou napredovania revolúcie.
Vo Francúzskej revolúcii jakobíni okolo Maximiliána Robespierra, ktorí zaviedli teror v masovom meradle, boli presvdčení, že teror a vraždenie je užitočným nástrojom pri budovaní lepšieho ľudstva.
Takto aristokrati (ale aj duchovenstvo) boli podozrievaní zo všetkých možných zlých vecí a po prvý raz sa v takomto rozsahu uznalo, už samotná príslušnosť k sociálnej skupine mohla byť dôvodom pre odsúdenie na smrť človeka iba preto, lebo patril k celku revolucionármi považovanému za nereformovateľný, nevďačný, neperspektívny.
S Francúzskou revolúciou je však spojený jeden zdanlivý paradox, na ktorý nesmieme zabudnúť: Všetky najhoršie a najdôležitejšie veci sa stali už pred revolúciou.
Aby mohlo k nej dôjsť, musela existovať dostatočne veľká skupina ľudí presvedčených o svojom práve rozdeľovať ľudské bytosti na tie, ktoré si zaslúžia žiť a chápu, čo znamená táto veľká utopická budúcnosť, pokrok a ľudské práva, a tie, ktoré to jednoducho nechápu, a ktorých sa preto treba zbaviť, pretože by iba brzdili napredovanie.
V tom čase to bol jakobínsky klub. Neskôr to bola boľševická strana a dnes to môže byť klub zástancov údajne porušovaných práv, aktivisti LGBTQI+ osôb.
Čo bolo príčinou zla, ktoré vypuklo s revolúciou? Boli to texty autorov, ktorí sa samotnej revolúcie nezúčastnili, ale ju mentálne pripravovali. Napríklad Voltaire, človek, ktorý často opakoval: “Zničte tú hnusobu!“ Pod touto „hnusobou“ mal na mysli Cirkev, kresťanské náboženstvo.
Snaha zničiť túto „hnusobu“, zbaviť sa jej, zbaviť sa katolicizmu, ovládlo významnú skupinu parížskych salónov, v ktorých patrilo k bontónu diskutovať o „zakázaných“ témach, ktorej členovia sa na kresťanstvo pozerali s veľkým odporom a s pocitom nadradenosti.
Francúzsky spisovateľ Rivarol v tejto súvislosti povedal: “Filozofi naučili ľud vysmievať sa kňazom a kňazi neboli v stave prinútiť kráľa, aby ich rešpektoval, čo bolo jasnou príčinou oslabenia moci.
Jean Jacque Rousseau napríklad popieral existenciu prirodzeného zákona tvrdiac, že existuje tzv. všeobecná vôľa, volonté general, teda presvedčenie, že ľud má právo vzbúriť sa a začať revolúciu a v takomto prípade môže prostredníctvom revolučnej väčšiny ospravedlniť akýkoľvek aj ten najzločinnejší zákon.
Toto sa, žiaľ, neskončilo s Francúzskou revolúciou. Jej idey prešli mutáciou a nájdeme ich v Marxovom Komunistickom manifeste, v Leninových spisoch a dnes na ne narazíme aj v prejavoch revolucionárov, ktorí tiež veria, že svet treba úplne pretvoriť a ísť pritom aj proti prirodzenosti človeka bez ohľadu na ľudské práva, nedotknuteľnú dôstojnosť osoby.
Francúzska revolúcia a najmä jakobíni vytvorili prvý totalitný systém v dejinách modernej Európy.
Čo bolo hlavným spúšťačom revolúcie? Odpoveď je jednoduchá: roky vštepovania do hláv ľudí nenávisti k vládnucemu systému, ku kráľovi, k Cirkvi a k tisícročným dejinám kresťanstva, ale aj, povedzme si úprimne, slabosť druhej strany. Človek sa zmocňuje aj smútok, keď si uvedomí, že je to aj o ľudskom zlyhaní Ľudovíta XVI,. ktorý v istom momente mal všetky karty v rukách, len keby bol prejavil aspoň trochu viac vôle, trochu rozhodnosti. Túto revolúciu revolucionári vyhrali ešte pred prvým výstrelom: Zvíťazila najprv v mysliach a v mentalite ľudí a až potom v uliciach, v inštitúciách a v zákonoch.
Liberté, Egalité, Fraternité. Pre tieto krásne znejúce heslá mnohí stratili hlavu. Obrazne aj doslova.
Odkaz Francúzskej revolúcie žije ďalej: Spočíva v presvedčení, že ak človek chce, svet možno od základu zmeniť. A nepotrebuje na to Boha.
