Súvislosť s poslaním Cirkvi.
Sociálna náuka Cirkvi ako nástroj evanjelizácie.
Ako to, že Lev 13 nikdy nedefinoval, čo je sociálna náuka Cirkvi?
A ako to, že Ján Pavol 2 to urobil vo všetkých troch sociálnych encyklikách? Laborem exercens, Sollicitudo Rei Socialis, Centesimus Annus 1981, 1987, 1991, ktorý sociálnu náuku opísal, vysvetlil, prehĺbil.
Ako je to možné? Lev XIII. ju nedefinoval a tento výraz v jeho encyklikách ani neexistuje.
Vysvetlenie: Lev XIII mal stále pred očami, pred sebou a vo svojej mysli kresťanskú spoločnosť. A v kresťanskej spoločnosti nie je potrebné hovoriť o tom, čo je sociálna náuka Cirkvi, pretože tá sa už v spoločnosti žije, hoci so všetkými jej historickými obmedzeniami.
Lev XIII.
1) Na jednej strane je to vízia kresťanskej spoločnosti,
2) Na druhej strane však mal aj historickú realitu svojej doby, ktorá ju už popierala.
Celé 19. storočie = progresívne a čoraz radikálnejšie popieranie kresťanskej spoločnosti. Lev XIII. však mal kresťanskú spoločnosť stále na zreteli, a tak usporiadal svojich deväť sociálnych encyklík.
Vedeli ste, že Lev XIII. vypracoval kompletný obraz spoločnosti?
Nielenže napísal Rerum Novarum, ale aj deväť sociálnych encyklík na obnovu kresťanskej spoločnosti!!!
On veľmi dobre vedel, čo je kresťanská spoločnosť, a Cirkev jeho doby tiež vedela, čo je kresťanská spoločnosť.
Išlo o jej rekonštrukciu.
Išlo o to, aby sa Boh vrátil do centra budovania spoločnosti.
Išlo o to, aby sa náboženstvo, evanjelium, Cirkev, kresťanská zbožnosť vrátili do spoločenského, politického, rodinného, hospodárskeho života.
Preto Lev XIII. necítil potrebu špecifikovať sociálnu náuku Cirkvi.
Naproti tomu Ján Pavol 2 v 80. rokoch 20. storočia mal pred očami nielen svet chápaný v sekulárnom zmysle, ktorý popieral princípy sociálnej náuky Cirkvi, ale aj v Cirkvi bola katolícka teológia, ktorá ju popierala.
Napríklad v roku 1974 otec Marie-Dominique Chenu vyhlásil, že sociálna náuka Cirkvi je ideológia, ktorá kompromituje (!) evanjelium a kresťanské náboženstvo.
Celý teologický prúd, ktorý sa začal v 30. rokoch 20. storočia teológiou, ktorej výrazom bol aj otec Marie-Dpminique Chenu, sa potom rozvíjal najmä po koncile a vydal sa teologickými cestami, ktoré boli nezlučiteľné so sociálnou náukou Cirkvi.
Ján Pavol 2 chcel za tejto situácie obnoviť sociálnu náuku Cirkvi.
Urobil tak predovšetkým na Konferencii biskupov Latinskej Ameriky v Pueble rok po svojom zvolení. Cítil potrebu spresniť jej teologické kontúry a objasniť, čo to je.
Druhý vatikánsky koncil z mnohých dôvodov nebol pre sociálnu náuku Cirkvi zvlášť šťastným obdobím, pretože sa našlo veľa kritikov sociálnej náuky Cirkvi, ktorí poukazovali na to, že sa o nej na koncile takmer vôbec nehovorilo.
Gaudium et spes sa o tom zmieňuje len okrajovo.
Teológia v 60. a 70. rokoch 20. storočia zmenila vzťah medzi Cirkvou a svetom. Preto musel Ján Pavol 2 znovu povedať a spresniť, definovať, čo je to sociálna náuka Cirkvi.
Vložil ju do novej evanjelizácie a predstavil ju ako nástroj evanjelizácie, tam, kde sekularizácia odvrátila srdcia od Krista. Chcel ju teda aktualizovať, ale zároveň vložiť do tradície Cirkvi a sociálnej náuky Cirkvi.
Ján Pavol II. ju teda chcel oživiť.
Keď sa však pozrieme okolo seba, všetci vidíme, že k tomuto oživeniu nakoniec nedošlo. Ján Pavol II. narazil na veľký odpor a tento odpor voči témam z čias Jána Pavla 2 v Cirkvi je aj dnes výrazný .
Nemôžeme byť objektívne spokojní s tým, ako sa dnes využíva sociálna náuka Cirkvi. Prečo? Pretože dnes existujú sily, ktoré ju brzdia, ignorujú. Predovšetkým je tu otázka teologického miesta. Hľadisko, z ktorého treba uvažovať o sociálnej náuke Cirkvi:
1) apoštolská tradícia?
alebo
2) svet a meniace sa sociologické situácie vo svete?
Zdá sa, že dnes platí viac to druhé ako to prvé.
Potom je tu otázka vzťahu medzi náukou a pastoráciou. V súčasnosti sa zdôrazňuje pastorácia bez toho, aby sa pri tom brala do úvahy potreba konať vo svetle doktríny. Existuje teda riziko, že sa skĺzne do pragmatizmu, ktorý je negatívny, pretože mu chýba svetlo vychádzajúce z doktríny.
Tretí bod: Dnes prevláda situačná etika. To znamená, že namiesto toho, aby sa na situácie vrhalo svetlo evanjelia a doktríny, vychádza sa zo situácie a požaduje sa “aktualizácia”, čiže neraz zmeny v doktríne.
A napokon fenomén sekularizácie, ktorý dnes máme tendenciu nielen bagatelizovať, ale ale ho dokonca vyzdvihovať a považovať za pozitívny jav.
Z toho vyplýva: Dnes je Cirkev veľmi ochotná vynášať súdy o sociologicky podmienených situáciách namiesto toho, aby hlásala doktrinálne princípy, ktoré môžu osvietiť konanie v týchto situáciách. Dnes existujú protichodné a súperiace verzie učenia Cirkvi, voči ktorým je jasné, že treba zaujať aj stanovisko.
Úryvok z Caritas in veritate (12) od Benedikta XVI.:
Nejestvujú dve navzájom odlišné typológie sociálnej náuky, jedna predkoncilová a druhá pokoncilová, ale jediné učenie, súvislé a zároveň vždy nové.
Sociálna náuka Cirkvi sa nezrodila v roku 1965, nezrodila sa ani v roku 1891 s Rerum Novarum.
Nemôžeme vymazať Leva XIII. a ponechať si len Jána Pavla 2. Musíme si vziať Jána Pavla 2 aj vo svetle Leva XIII!
“Týmto Cirkev plní svoje poslanie hlásať evanjelium, pretože prispieva svojím základným prínosom k vyriešeniu naliehavej otázky rozvoja práve hlásaním pravdy o Kristovi, o sebe samej a o človekovi tým, že ju aplikuje na konkrétnu situáciu. Sollicitudo rei socialis (41).
Toto platí pre všetky oblasti sociálnej a politickej angažovanosti. Pretože prvoradým cieľom Cirkvi nie je ponúkať technické riešenia toho či oného politického, sociálneho, ekonomického, daňového, právneho problému ľudského spolužitia, ale ohlasovať Krista a jeho evanjelium. Toto patrí k poslaniu Cirkvi.
Z toho vyplýva:
Cirkev nemôže nemať sociálnu náuku, pretože to by znamenalo, že ohlasovanie spásy sa netýka života spoločnosti, iba jednotlivých duší v súkromí.
Všetky služby Cirkvi, od kňaza, ktorý si zvolil rehoľný život, až po laika, človeka žijúceho v rodine, robotníka, všetky charizmy prítomné v Cirkvi, sú spojené a súvisia so sociálnou náukou Cirkvi. A v tomto kontexte majú osobitnú úlohu laici.
Všetky aspekty života Cirkvi sú spojené so sociálnou náukou Cirkvi:
Liturgia a Eucharistia, katechéza, modlitba, kresťanská spiritualita… nie sú oddelené sféry od sociálnej náuky Cirkvi, ale sú s ňou úzko spojené. Toto otvára veľmi zaujímavé horizonty kresťanskej reflexie a zároveň však vrhá svetlo aj na veci, ktoré nejdú alebo idú zle.
Napríklad v tomto prípade je to nedostatočná formácia kňazov.
Najkrajšia definícia sociálnej náuky Cirkvi:
“Sociálna náuka má sama o sebe hodnotu ako nástroj evanjelizácie: ako taká ohlasuje Boha a tajomstvo spásy v Kristovi každému človeku a z toho istého dôvodu odhaľuje človeka samému sebe. V tomto svetle a len v tomto svetle sa zaoberá ostatnými.”
Keď sa sociálna náuka Cirkvi zaoberá tým ostatným, čiže ekonomikou, prácou, mzdami, medzinárodnou politikou, právami a povinnosťami, autoritou, štátom, rodinou, zákonmi a pod., robí to z hľadiska ohlasovania Krista.
Nie je to iba sociálna etika, úlohou Cirkvi nie je učiť mravom. Cirkev je stvorená na ohlasovanie Krista!!!
Učenie Cirkvi je tiež ponukou na obrátenie. Úlohou sociálnej náuky Cirkvi nie je riešiť zádrhele a „naolejovať“ spoločenský život. Sociálna náuka Cirkvi nie je iba výzva k dialógu. Učenie Cirkvi osvetľuje skutočnosti a predkladá jasné návrhy, ba často vyjadruje odsúdenie úplne neprijateľných spoločenských postojov.
Kristus miluje všetkých, ale nemiluje všetko (Jozef Ratzinger).
Čo z toho vyplýva? Hlásanie Krista nám neumožňuje vychádzať so všetkými mocnosťami, so všetkými centrami, so všetkými myšlienkami, ale vyžaduje si rozlišovanie toho, čo je pravdivé a čo je falošné, čo je dobré a čo zlé.
Nepredkladáme slabú ale silnú víziu sociálnej náuky Cirkvi.
Cirkev „má čo povedať k určitým ľudským situáciám … , pre ktoré formuluje svoje pravé učenie čiže corpus, ktorý jej umožňuje analyzovať sociálne skutočnosti, posudzovať ich a dávať návody na spravodlivé riešenie problémov z nich vychádzajúcich. (Centesimus annus 5)
“Cirkev má čo povedať,” hovorí Ján Pavol 2 v piatom čísle encykliky Centesimus annus. Cirkev nemôže hovoriť jazykom sveta. Cirkev nemôže hovoriť to, čo hovorí OSN. Cirkev nemôže jednoducho prijať ciele OSN do roku 2030 en bloc! Cirkev nemôže bez výhrad prijať Európsku úniu a oslavovať ju ako najlepšiu formu nadštátnej organizácie!!!
Výraz “má čo povedať” je zaujímavý. Veď ak sociálna náuka patrí k poslaniu Cirkvi a je ohlasovaním Krista, je jasné, že Cirkev musí mať čo povedať, a nie aby iba opakovala to, čo svet, či mocní tohto sveta, hovoria!
Centesimus annus, tiež číslo 5. Ján Pavol 2 sa tu opäť odvoláva na Rerum Novarum, pretože Centesimus Annus pripomína 100. výročie Rerum Novarum, a teda aj Leva XIII. a hovorí:
„So zreteľom na konflikt, ktorý staval človeka proti človeku ako “vlkov” a vrhal jedných do nebezpečenstva, že nebudú mať čo jesť, a druhých do oplývania bohatstvom, Lev XIII. nepochyboval o tom, že má právomoc zasiahnuť“. (Centesimus annus 5)
„Cirkev má čo povedať“ a jej slovo je zamerané na ohlasovanie Krista. Lev XIII. teda videl potrebu ozvať sa ako pontifik, čiže plniť svoju apoštolskú službu.
Čiže sociálna náuka Cirkvi nie je metóda na opravu toho, čo je pokazené, ale je to ohlasovanie spásy.
Sociálna náuka Cirkvi je čosi oveľa viac, než iba rad pokynov, ako riešiť ten či onen sociálny problém.
Preto rozhodnutie pápeža vydať encykliku Rerum novarum obdarilo Cirkev takpovediac “štatútom občianskeho práva” v menlivých udalostiach verejného života …
Ako pápež Lev, i my musíme znova pripomenúť, že mimo evanjelia nejestvuje riešenie “sociálnej otázky” (Centesimus annus, 5)
To, že Cirkev má dnes štatút občianskeho práva vo verejnom priestore, v spoločnosti a v politike, je dnes chápané takto: Cirkev by mala vnášať morálku do života spoločnosti popri iných svetských agentúrach etickej výchovy, popri iných náboženských agentúrach etickej výchovy.
Z pohľadu sveta v dnešnom pluralizme treba ponechať slobodu aj Cirkvi, tak ako treba ponechať slobodu všetkým ostatným aktérom, ktorí oživujú spoločnosť. Štát musí uznať tento mnohoraký prínos, vrátane prínosu Cirkvi.
Azda toto mal na mysli Lev XIII. pod výrazom “štatút občianskeho práva?
Nie!, pretože povedať, že “neexistuje riešenie sociálnej otázky mimo evanjelia“, znamená, že evanjelium má jedinečnú a fundamentálnu rolu pri dosahovaní spoločného sociálneho a politického dobra.
Status občianskeho práva však znamená, že Cirkev práve preto, že ohlasuje Krista, že ohlasuje evanjelium, zohráva jedinečnú a nenahraditeľnú rolu v spoločenskom a politickom živote! Mimo evanjelia neexistuje riešenie sociálnej otázky!
Ján Pavol 2 túto vetu preberá a potvrdzuje ju, keď hovorí: „… Ako pápež Lev, i my musíme znova pripomenúť, že mimo evanjelia nejestvuje riešenie “sociálnej otázky”.
Ak však neexistuje riešenie sociálnej otázky mimo evanjelia ==è sociálna náuka Cirkvi nie je všeobecným humanizmom.
Solidarita či bratstvo, ktoré hlása, nie je prirodzenou ale nadprirodzenou solidaritou, nadprirodzeným bratstvom!
Evanjelium nie je vademecum na riešenie sociálnych problémov!. (Aj keď vďaka evanjelizácii aj sociálne problémy nájdu svoje správne riešenie).
Dnes, žiaľ, katolík, ktorý sa angažuje v spoločnosti, si myslí, že realizuje sociálnu náuku Cirkvi, pričom sa pohybuje výlučne v rovine absolútneho sekularizmu, absolútneho všeobecného humanizmu a absolútnej spolupráce so všetkými, na ceste za nedefinovanými cieľmi.
Toto nie je sociálna náuka Cirkvi, toto nie je ohlasovanie Krista!
Kedy sa zrodila sociálna náuka Cirkvi? Zrodila sa v roku 1891 spolu s Rerum Novarum? V roku 1965 s Gaudium et spes 2. vatikánskeho koncilu?
Ján Pavol 2 to hovorí v Laborem exercens:
“Sociálna náuka Cirkvi má svoj zdroj vo Svätom písme, počínajúc knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov. Patrila od začiatku do učenia Cirkvi, do jej náuky o človeku, o verejnom živote a zvlášť do náuky o sociálnej morálke, ktorú vypracúvala podľa potrieb rozličných období. Toto dedičstvo tradície prevzali pápeži a rozvinuli ho učením o modernej “sociálnej otázke”, najmä v encyklike Rerum novarum. (Laborem exercens, 3):
Sociálna náuka Cirkvi vždy existovala!
Keď teda vezmeme do rúk sociálnu encykliku, musíme vidieť, akoby sme čítali medzi riadkami, všetko, čo sa za ňou skrýva. A veľkí teológovia a teológovia scholastiky, Otcovia Cirkvi, apoštoli, sám Ježiš so svojím učením potom znamená, že učenie Cirkvi zapadá do tradície Cirkvi a že toto všetko pomáha pochopiť texty encykliky.
Rerum Novarum, ako aj celé učenie Leva XIII. je nepochopiteľné bez svätého Tomáša Akvinského. Vyhlásenia Jána Pavla 2 vyžadujú Fides et ratio, Veritatis splendor, t. j. dve encykliky o vzťahu viery a rozumu a o morálke, plus Evangelium vitae, pretože tieto tri encykliky obsahujú celé učenie tradície.
Kto by chcel oddeliť sociálne encykliky Jána Pavla 2 od Fides et ratio, od Veritatis splendor, by sa dopustil veľkého omylu a spôsobil by veľkú škodu.
A kto by chcel poprieť Veritatis splendor alebo Fides et ratio a vychádzať zo sociálnych encyklík Jána Pavla 2, dopustil by sa veľkého zmätku a nerešpektoval by pravú povahu sociálnej náuky Cirkvi.
Preto existuje tradícia Cirkvi a pravidelné pripomínanie Rerum novaru po sebe nasledujúci pápeži, je vyjadrením vnútornej tradície sociálnej náuky Cirkvi.
Posledné veci, ktoré vytvorilo Magistérium, treba čítať vo svetle celého tohto kurzu. Nie je to kurz, ktorý treba znovu čítať, revidovať, prehodnocovať a meniť vo svetle posledných zásahov Magistéria.
A stále sa vraciame k téme, kedy sa to začalo. Prečo? Pretože Sollicitudo rei socialis 3 vysvetľuje, že sociálna náuka Cirkvi:
“Na jednej strane je stála, pretože zostáva rovnaká vo svojej základnej inšpirácii, v “zásadách myslenia”, vo svojich “kritériách hodnotenia” a v základných “smerniciach pre činnosť”, ale predovšetkým vo vernej a životnej závislosti od evanjelia Pána; na druhej strane je stále nová, pretože sa nevyhnutne a vhodne prispôsobuje menlivým historickým pomerom a nepretržitému prúdu nových udalostí, v ktorom prebieha život ľudí a spoločnosti. (Sollicitudo rei socialis 3)
(Mne osobne sa v tejto pasáži nepáči slovo “prispôsobuje“. Podľa môjho názoru sa evanjelium neprispôsobuje meniacim sa historickým podmienkam. Tento výraz je podľa môjho názoru nevhodný a neadekvátny. Naopak, práve evanjelium v sebe obsahuje každú novosť a práve preto je schopné osvetliť každú pravdu.)
Okrem použitia tohto slova sa tu však hovorí, že náuka Cirkvi je stála a zároveň aj premenlivá, pretože osvetľuje nové historické situácie, ale je premenlivá (pozor:) vďaka plodnosti a bohatstvu svetla evanjelia, nie kvôli novým sociologickým a historickým požiadavkám.
V opačnom prípade sa evanjelium prispôsobí historickým potrebám.
V Sollicitudo rei socialis, 41, Ján Pavol II. hovorí:
Sociálne učenie Cirkvi nie je akousi “treťou cestou” medzi liberálnym kapitalizmom a marxistickým kolektivizmom … . Nie je ani ideológiou, ale dôkladnou formuláciou výsledkov pozornej úvahy o zložitých skutočnostiach ľudského života … vo svetle viery a cirkevnej tradície. Hlavným cieľom jej učenia je vysvetľovať tieto skutočnosti, skúmať, v čom sa zhodujú alebo líšia od hlavných bodov učenia evanjelia o človeku a jeho pozemskom a zároveň aj transcendentnom povolaní;
Sú tu dva dôležité body: vo svetle viery a cirkevnej tradície. Každý pápež, keď podpisuje sociálne učenie, musí tak robiť vo svetle viery a cirkevnej tradície. Čokoľvek v jeho učení nie je urobené v tomto svetle, nemá magisteriálnu hodnotu.
Ďalšia dôležitá vec: Učenie Cirkvi nemôže uvažovať o človeku iba v jeho pozemskom rozmere, ale musí ho chápať tak v jeho rozmere pozemskom, ako aj transcendentnom, pričom transcendentný rozmer má úlohu osvetľovať ten pozemský, a nie naopak!
Ani tieto dve skutočnosti nemožno postaviť na rovnakú úroveň. Práve transcendentný rozmer nevyhnutne osvetľuje aj ten pozemský, inak by nebolo potrebné sociálne učenie Cirkvi! Úvaha o prirodzenej etike by stačila na to, aby sa veci dali do poriadku.
Humanitné vedy a filozofia pomáhajú vysvetliť ústredné postavenie človeka v spoločnosti a uschopňujú ho chápať seba samého ako “spoločenskú bytosť”. Iba viera mu však odhaľuje jeho pravú podstatu. Z tejto viery vyrastá sociálne učenie Cirkvi, ktoré využíva každý prínos vedy a filozofie, a tak pomáha človeku na ceste spásy. (Centesimus annus, 54)
Tento úryvok však nie je uspokojivý vo svojej celistvosti.
Prečo?
Preto, lebo medzi humanitnými vedami a filozofiou nie je žiadna hierarchia! Humanitným vedám a filozofii nemožno prisúdiť tú istú funkciu. Filozofia musí stáť nad humanitnými či spoločenskými vedami.
Druhým nedostatkom tejto vety je, že filozofia sa používa vo všeobecnom význame. Akákoľvek filozofia? Nie! Nie každá filozofia je vhodná pre sociálnu náuku Cirkvi!
A potom je tu ďalší nedostatok: chýba pojem metafyzika, pretože filozofia sa dnes už nechápe v metafyzickom zmysle. Sociálna náuka Cirkvi však metafyziku potrebuje!
Takže tu nepredkladá úplný obraz. Treba si pozrieť ďalšie pasáže encykliky.
Ako hovorí Centesimus annus 57:
Cirkev nemôže nazerať na sociálne posolstvo evanjelia len ako na teóriu, ale predovšetkým ako na základ a motiváciu činnosti.
Ani tu nestačí povedať, že činnosť, pretože sa tu myslí morálna činnosť.
Táto činnosť teda nie je ani technickým, ani čisto morálnym konaním, je to morálne konanie, avšak osvietené zjavením a vierou.
Zhrnutie:
Spojenie všetkých týchto bodov dáva pomerne úplný hodnoverný obraz toho, čo by sme mali chápať pod sociálnou náukou Cirkvi.
Predovšetkým je to súčasť poslania Cirkvi.
Potom je to ohlasovanie Krista v časných skutočnostiach. Nie je to spôsob, ako znížiť DPH alebo bojovať proti nelegálnej výstavbe. To všetko môže nasledovať, ale nie je o tom! Je to ohlasovanie Krista.
Po tretie, ohlasovať Krista znamená ohlasovať predovšetkým Krista Stvoriteľa. Preto sociálna náuka Cirkvi chráni prirodzený zákon, bráni prirodzenú morálku a nespochybniteľné zásady, ktoré vychádzajú z prirodzeného zákona. Cirkev na to nemôže zabúdať.
Dnes sa v Taliansku diskutuje o asistovanej samovražde. Domnievam sa, že hlas Cirkvi, inšpirovaný cirkevnou doktrínou, je v tomto bode príliš slabý.
Odstránenie doktríny nemenných zásad vnieslo skôr zmätok ako jasnosť.
Potom ohlasovanie Krista znamená Krista Spasiteľa, to znamená, že sociálna náuka Cirkvi vie, že bez evanjelizácie a milosti nemôže spoločnosť a politika obstáť. Preto sociálna náuka Cirkvi nemôže byť len humanizmom, je to náboženský návrh a musí ním zostať.
Potom je to v súlade s tradíciou, ktorá za tým stojí. Už sme to objasnili.
Patrí do morálnej teológie. Morálna teológia teda vychádza z teológie, ktorá potrebuje metafyziku, a preto sociálna náuka Cirkvi nemôže byť len praxou alebo pastoráciou, ako sa to dnes často chápe.
Spoločenské vedy sú na poslednom mieste. Prvé miesto patrí dogmatike a metafyzike..
Súvisí to nielen s morálnou, ale aj s verejnou a náboženskou úlohou Cirkvi.
