Náboženské organizácie naprieč všetkými cirkvami – katolícke, protestantské, židovské a ďalšie – strácajú členov v rekordnom počte. Existuje však niekoľko výnimiek a na vrchole zoznamu sú Amiši. Deväťdesiat percent osôb, ktoré vyrastajú v amišskom prostredí, zostáva Amišmi. Každý katolícky biskup hodný svojho mena, by dal svoju mitru za takúto štatistiku, aby si udržal takýto počet veriacich.
Na schopnosti Amišov udržať si svojich členov je ohromujúce to, že ich náboženstvo je dnes jedným z najnáročnejších na svete. Moderná náboženská konvenčná múdrosť tvrdí, že náboženstvá musia “vychádzať ľuďom v ústrety tam, kde sú”, a hlavne nesmú od svojich členov veľa vyžadovať. Ak by sme to robili, podľa tejto logiky by sme ľudí odháňali. Svedectvo Amišov však ukazuje, že opak je pravdou – od náročného náboženstva ľudia neodchádzajú.
Prečo? Pretože ľudia túžia po hlbšom zmysle a štruktúre svojho života a plná náboženská účasť – nie iba odfajknutie nedeľnej svätej omše – im to poskytuje. A ak to platí pre Amišov, o čo viac to musí platiť pre jedinú pravú katolícku vieru?
Uvedomenie si našej túžby po hlbšom zmysle dáva iný rozmer otázke: “Prečo toľko ľudí opúšťa Cirkev?” Mnohí katolíci sú presvedčení, že ľudia opúšťajú Cirkev kvôli “vážnym dôvodom”, ako je kríza zneužívania, učenie o antikoncepcii alebo potratoch, alebo ateistická propaganda.
Hoci to všetko môže mať určitý vplyv, štúdie ukázali (a moja vlastná skúsenosť s prácou v diecéznych evanjelizačných snahách to potvrdzuje), že väčšina ľudí neopúšťa Cirkev kvôli jednému veľkému problému, ale že je to postupný proces. V skutočnosti sa nikdy vedome nerozhodnú prestať praktizovať vieru zo dňa na deň, iba sa jedného rána zobudia a uvedomia si, že už aj tak vieru nepraktizujú a ani netúžia praktizovať. Jednoducho im to už nestojí za to.
Tento postupný odchod dokazuje, že „chodenie do kostola“ nie je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou moderného života. Pre mnohých cirkevných predstaviteľov to znamená, že sa treba sa snažiť ešte viac prispôsobiť sa našej kultúre a nášmu svetu. Treba hľadať spôsoby, ako sa prispôsobiť nabitému dennému rozvrhu ľudí.
Problém však spočíva v tom, že moderný život je v skutočnosti nezlučiteľný s plnohodnotným kresťanským životom a namiesto toho, aby sa cirkvi snažili prispôsobiť modernému životu, mali by od svojich členov požadovať, aby zmenili svoj život tak a prispôsobili ho robustnému a náročnému kresťanstvu.
To je téza dvoch protestantských pastorov v ich novej knihe The Great Dechurching. Kniha sa usiluje do hĺbky analyzovať znepokojujúci fenomén odlivu ľudí z kresťanských cirkví. Hoci sa kniha zameriava na protestantské denominácie, problém, ktorý načrtáva, sa rovnako týka aj katolíckych farností. Ťažkosti ako osloviť katolíkov ponorených do moderného života sú problémom, treba brať vážne, ak chce Cirkev zastaviť ich odliv a priviesť ich späť.
Podľa autorov ľudia často prestávajú praktizovať svoju vieru vo veku 20 rokov, pretože – jednoducho nezodpovedá ich životnému štýlu. Pravdepodobne majú dlhý pracovný čas (často aj s dlhším dochádzaním do práce) a svoj nepracovný a neprespaný čas vypĺňajú oddychom a zábavou. Ich život je vyplnený, aj keď nie naplnený. Niektoré aktivity – s návštevou kostola na popredných miestach v zozname – už nestoja za námahu, pretože v nich nevidia žiadny zjavný úžitok. Preto ich zanechávajú.
Možno sa niektorý pár v sobotu večer dlhšie zdrží s priateľmi na večierku. Nasledujúce ráno si dlhšie pospia a vynechajú omšu. Možno sa dostaví mierny pocit viny, ale keď sa im o dve soboty neskôr prihodí čosi podobné, urobia to znova. A znova. Až nakoniec jednoducho prestanú chodiť.
Nie je to o tom, že by sa im urazu „otvorili oči“ a povedali si, že “my už neveríme”. V skutočnosti, ak by sa ich niekto opýtal, možno by sa stále považovali za katolíkov. Ale už nepraktizujú, pretože a nevidia, že by to malo nejaký zmysel. Ich program je už aj beztak plný.
Mnohé farnosti reagujú na tento rozšírený jav tým, že sa snažia urobiť návštevu kostola pohodlnejšou, menej namáhavou. Kratšie omše, neskoršie omše, pozitívne naladené homílie, minimum požiadaviek na nejakú angažovanosť: to všetko sú spôsoby, ktorými farnosti dúfajú, že sa dokážu prispôsobiť modernej vnímavosti.
Mali by však robiť presný opak. Farnosti by mali od svojich členov vyžadovať viac, nie menej. Farári musia svojim ovečkám povedať, že praktizovanie katolicizmu sa jednoducho nedá vtesnať do moderného životného štýlu – vyžaduje si úplne iný spôsob života.
Ale takýto katolícky životný štýl, keď sa praktizuje naplno, človeka napĺňa oveľa viac ako čokoľvek, čo môže ponúknuť svet. Katolícka cirkev môže ponúknuť život s pravým zmyslom, ale vyžaduje si to vyskočiť z moderného vlaku vedúceho do nihilizmu a nastúpiť do bárky, ktorá vedie do neba.
Farnosti teda musia pobádať, ba vyžadovať, aby ich farníci radikálne zmenili svoj životný štýl. Ste rodina s dvoma príjmami, kde každý z rodičov pracuje 50 – 70 hodín týždenne? Trávite každý týždeň hodiny a hodiny vozením detí na tréningy a športové podujatia (aj v nedeľu)? Trávite čas spoločne ako rodina, najmä v čase večere, alebo sú členovia rodiny ako lode, ktoré sa míňajú v noci? Tvoria vaše základné spoločenstvo brati a sestry z farnosti, ktorí vás povzbudzujú a podporujú v prežívaní katolíckej viery?
Farnosti nemajú byť zariadeniami fast food čiže rýchleho občerstvenia ponúkajúcimi služby rozlietaným a zaneprázdneným ľuďom. Miesto toho musia od svojich členov viac vyžadovať, a to aby spomalili a prispôsobili svoj život viere a farnosti (a nie naopak).
Ale pozor! Netvrdím, že farnosti by mali vyžadovať iba viac dobrovoľníkov a viac “aktivity” vo farnosti. Tá zmena by mala v prvom rade nastať v domácnostiach a v spoločenstvách, ktoré farnosť podporujú. Nejde o väčšiu angažovanosť vo farnosti, ale o úplne nový spôsob života, v ktorom sa domáci život sústreďuje okolo sviatostného a bohoslužobného života farnosti.
Hoci sa určite nájdu členovia, ktorí pred takýmito požiadavkami cúvnu a odídu, farnosti, ktoré zaujmú takýto prístup, zistia, že oveľa viac ľudí bude priťahovať úplne iný – a úplne katolícky – spôsob života. Ak si Amišovia dokážu udržať svojich členov iba so zlomkom evanjelia, katolícka farnosť, ktorá od svojich členov bude vyžadovať, aby hľadali predovšetkým Kristovo kráľovstvo a jeho spravodlivosť, určite nájde podobnú, ak nie väčšiu odozvu u svojich farníkov.
Preklad z crisismagazine.com
