Roza Sayadyanová, ktorá zostala doma so stenčujúcimi sa zásobami potravín, robí všetko pre to, aby v nasledujúcich dňoch nakŕmila svoje deti. Žije v Náhornom Karabachu, regióne Azerbajdžanu, ktorý je domovom 120 000 arménskych kresťanov. Od 12. decembra je hlavná cesta do regiónu zablokovaná protestujúcimi, ktorých podporuje azerbajdžanská vláda a kzotí znemožňujú bežný tranzit potravín, liekov a iných životne dôležitých zásob a hrozí humanitárnou katastrofou pre Rozu a tisíce rodín, ako je tá jej.
“Snažíme sa vytvoriť také prostredie, aby deti nevideli, čo sa deje, alebo si aspoň neuvedomovali vážnosť situácie,” povedala v telefonickom rozhovore.
Podobne ako mnohým Arménom v Náhornom Karabachu, aj Roze počas krízy pomáhala hlboká kresťanská viera, ktorá ju posilňovala. Jej miestna farnosť sa snaží starať o potreby komunity a každý večer sa stretáva na modlitbách v chráme. “Viera je to, čo drží ľudí pohromade,” povedala.
V neďalekom meste Martuni sa páter Hovhan Hovhannisian maximálne snaží, aby sa postaral o svoju komunitu. Návštevnosť jeho chrámu vzrástla o 40 percent, pretože farníci hľadajú spoločenstvo v ťažkých časoch. Bez prístupu k benzínu sa autá nemôžu pohybovať a jeho farnosť pociťuje nedostatok potravín. Každý deň musí robiť ťažké rozhodnutia, ako rozdeliť to málo, čo majú.
“Snažíme sa byť pri ľuďoch,” povedal. “Rodiny prichádzajú do kostola a prinášajú svoje zvyšky – extra múku, olej na varenie – a kostol to dostáva do rodín, ktoré jedlo najviac potrebujú, čo sú, samozrejme, ťažké rozhodnutia.” Modlí sa za humanitárny letecký transport, ktorý by prepravil zásoby a evakuoval ľudí, ktorí potrebujú lekársku starostlivosť.
Momentálne existuje len slabá cesta k riešeniu krízy. USA, EÚ a ďalšie krajiny vyzvali Azerbajdžan, aby zrušil blokádu a znovu otvoril Lačínsky koridor. Predstavitelia USA varovali pred “významnou humanitárnou krízou”,
ak zostane uzavretý. Pápež František vyjadril obavy z “neistých humanitárnych podmienok ľudí, ktorým počas zimného obdobia hrozí ďalšie zhoršenie”.
Azerbajdžan však zatiaľ blokádu zachováva. Okrem bezprostredného vplyvu na ľudské životy má blokáda hlboké dôsledky na dlhodobú stabilitu, keďže oslabuje vyhliadky na zmierenie. Existovali nádeje na prelomovú mierovú dohodu medzi Arménskom a Azerbajdžanom pred koncom roka 2022, ale tieto nádeje klesli, keď Azerbajdžan v decembri spustil blokádu.
Biayna Sukhudyanová, lekárka a matka dvoch detí, od začiatku blokády sleduje, ako ubúdajú dôležité zdravotnícke zásoby. Od začiatku uzavretia cesty bola odlúčená od svojej rodiny a teraz musí uprostred krízy zvládnuť liečbu chronických ochorení a nájsť lieky proti záchvatom. “Ľudia sú pripútaní k tejto krajine a chcú len pokoj, ale nedokážu pokojne žiť,” povedala.
Počas sovietskeho obdobia žili Arméni a Azerbajdžanci vedľa seba, spravidla bez incidentov. Arméni v Náhornom Karabachu získali vysokú mieru kultúrnej a administratívnej autonómie. Bola to súčasť stratégie Josefa Stalina, vtedajšieho komisára pre národnostné záležitosti ZSSR: Umiestniť väčšinový arménsky región v rámci hraníc sovietskeho Azerbajdžanu, aby sa obe etnické skupiny udržali v úzadí. V roku 1991, pred rozpadom Sovietskeho zväzu, obyvatelia Náhorného Karabachu usporiadali referendum a drvivou väčšinou hlasovali za nezávislosť. Následne vybudovali samozvanú republiku s volenou vládou a radom inštitúcií verejného sektora. Žiadna zahraničná krajina ju však neuznala ako nezávislý štát.
Región zostáva oficiálne v rámci Azerbajdžanu. Ako zosúladiť štátnu suverenitu Azerbajdžanu so
sebaurčením Arménov, je od pádu Sovietskeho zväzu nevyriešenou otázkou. Genocída Arménov zo strany Turecka v roku 1915 a následné masakry zo strany Azerbajdžancov zanechali v srdciach Arménov hlboký strach z etnických čistiek.
Teraz, keď azerbajdžanská blokáda obmedzila prístup k potravinám, palivu a zásobám, má obyvateľstvo pocit, že jeho dlhoročné obavy boli oprávnené. “Ľudia sú tu v chronickom strese,” povedal Suchudjan. “Na ľuďoch sedí
[ťarcha]… pripomína im to, keď vidia, že dochádzajú potraviny.”
Uprostred nedostatku a strachu je to viera, ktorá arménskych kresťanov udržiava. Otec Hovhan to považuje za zakorenenú reakciu. “Arméni si v priebehu dejín uvedomovali, že Boh je ich záchranca v ťažkých časoch, a obracali sa k Bohu v tých časoch, ako aj teraz,” povedal. Modlí sa za to, aby svet spoznal ich ťažkú situáciu a konal skôr, ako ich utrpenie a kríza vyústia do nezvratných škôd.
Zdroj: firstthings.com
