Keď kardinál Müller vyjadril ostrú kritiku kardinála Fernandeza, nového prefekta Dikastéria pre náuku viery, pre mnohých to bol šok, keď upozornil, že je to rozchod s dvetisícročným učením Cirkvi.
Má nemecký kardinál pravdu? Nepreháňa to?
Kardinál Fernandez sa v odpovedi na „dubiu“
emeritného pražského arcibiskupa Dominka Duku odvolával na apoštolskú
exhortáciu Amoris laetitia. Katolícky filozof Stefano Fontana to
charakterizoval slovami, že Dikastérium hrá divadlo absurdity, pretože požaduje rešpektovať
autoritatívny výklad pasáže, ktorá v Amoris Laetitia… jednoducho nie
je! Je tam iba poznámka pod čiarou č.
351, ktorá by také niečo naznačovala, o ktorej však samotný pápež
František na otázku novinára povedal, že si
ju nepamätá.
Napriek tomu na základe tohto výkladu, ktorý si možno stiahnuť (tu) vo formáte pdf s podpismi pápeža Františka a prefekta dikastéria kardinála Victora Manuela Fernandeza rozvedené osoby žijúce v nových civilných zväzkoch (samozrejme, pokiaľ o to stoja), pre ktoré dodržiavanie šiesteho Božieho prikázania sa zdá byť príliš ťažké, už dnes majú možnosť po istom období tzv. procesu rozlišovania sa rozhodnúť „vo svojom svedomí“ či budú alebo nebudú pristupovať k Eucharistii.
Kardinál Müller má pravdu. Je to pokus o revolučnú zmenu učenia Cirkvi. V tomto dokumente je čierne na bielom napísané, že konečným kritériom je individuálne rozhodnutie svedomia. Je to aplikácia koncepcie morálnej autonómie protestanta Immanuela Kanta z konca 18. storočia, ktorú „pokrstil“ a do katolíckej teológie preniesol profesor Alfons Auer z Tübingenu vo svojej knihe Autonómna morálka a kresťanská viera z roku 1970, ktorá predkladá „nové chápanie ľudského svedomia“ (čiže chápanie nekatolícke) už nie ako priestoru, prostredníctvom ktorého človek rozlišuje, či je jeho život v súlade s Božími normami, ale svedomia chápaného ako priestor, v ktorom človek sám rozhoduje o tom, čo je pre neho dobré a čo zlé.
A to všetko na základe postsynodálnej apoštolskej exhortácie Amoris laetitia svätého Otca Františka z roku 2016.
Zabudnutá exhortácia?
V roku 2005, teda 9 rokov pred konaním Synody o rodine a 11 rokov pred vydaním apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, sa konala synoda o Eucharistii, ktorá, žiaľ, upadla do zabudnutia. Po nej v roku 2007 Svätý Otec Benedikt XVI. vydal postsynodálnu apoštolskú exhortáciu Sacramentum Caritatis o Eucharistii – prameni a vrchole života a poslania Cirkvi.
Ide o časovo najbližší dokument k Amoris Laetitia a keďže je venovaný Eucharistii, nemohol sa, samozrejme, vyhnúť ani „boľavému (…) pastoračnému problému, skutočnej pliage dnešného spoločenského kontextu“ rozvedených osôb žijúcich v novom civilnom zväzku.
K akému záveru dospela biskupská synoda deväť rokov pred konaním „revolučnej“ synody o rodine?
Biskupská synoda potvrdila prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10, 2 – 12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, nakoľko ich stav a životné podmienky objektívne protirečia tej jednote lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje práve v Eucharistii. (Sacramentum Caritatis č. 29).
Amoris laetitia od Sacramentum Caritatis od seba delí približne deväť rokov, ale závery ku ktorým došli, sú v príkrom protiklade. Synoda o Eucharistii v roku potvrdila dvetisícročnú prax Cirkvi založenú na Svätom písme, kým synoda o rodine, aspoň podľa výkladu exhortácie Amoris laetitia novovymenovaného prefekta dikastéria, túto prax „pastoračne“ ignorovala.
Môže Duch Svätý pôsobiť tak protichodne s rozdielom približne deviatich rokov?
Ťažko si predstaviť komplikovanejšiu situáciu v Cirkvi.
Benedikt XVI. veľmi jasne povedal, že otázka podávania svätého prijímania rozvedeným osobám nie je len pastoračnou či disciplinárnou otázkou. V takomto prípade by naozaj išlo o otázky typu pôstnej disciplíny na Veľký piatok. Benedikt XVI. totiž zdôrazňuje, že je to otázka doktrinálna, pretože ide o vzťah vyjadrujúci Kristovu lásku k Cirkvi!
Aké sú dôsledky takejto zmeny? O. dr Roman Laba OSPPE ich menuje štyri:
1. Porušenie zásady analogia fidei.
Princíp analogia fidei vyjadruje spojitosť či súdržnosť právd viery navzájom a preto je jedným zo základov jednoty Cirkvi. Analogia fidei znamená, že viera je jeden celok a nemožno poprieť len jednu jej časť bez porušenia celku.
Dejiny ukázali, ako usilovne Cirkev tento princíp strážila, niekedy aj za cenu krvi a prenasledovania. Cirkev bola v tejto oblasti taká neústupná, že nerobila kompromisy s omylmi ani vtedy, keď ju opustili celé národy (napr. za kráľa Henricha VIII. v Anglicko 1534).
Zmena paradigmy v Amoris Laetitia ohrozuje celý depozit viery, pretože ak sa môže zmeniť taká dôležitá otázka týkajúca sa dvoch sviatostí, prečo by sa nemohli zmeniť ďalšie pravdy viery? Prečo by sa nemohol zmeniť prístup napríklad k encyklike Humanae vitae?
2. Znesvätenie krvi mučeníkov.
Mnoho svätých mučeníkov prelialo svoju krv pri obrane viery v jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Na ich čele je určite svätý Ján Krstiteľ, ktorý položil svoj život za to, že napomenul Herodesa za to, že si vzal manželku jeho brata.
Svätý Tomáš Morus sa postavil proti Henrichovi VIII. a neuznal jeho „manželstvo“ s Annou de Boleynovou. Tento veľký muž, zbožný manžel a otec, známy svojou láskou k Lectio divina a kajúcnym praktikám, sa denne zúčastňoval na Eucharistii. To mu dodalo odvahu neprisahať kráľovi, ktorý upadol do herézy a schizmy.
Z rovnakého dôvodu zomrel aj kardinál svätý Ján Fisher, ktorý obhajoval pravdu o nerozlučiteľnosti manželstva, a 18 kartuziánov z londýnskej kartuziánskej rehole. Čo by povedali dnes, keby počuli, že v skutočnosti je potrebné prejaviť pastoračnú citlivosť a sprevádzať ľudí v neregulárnych zväzkoch a po náležitom rozlišovaní im podávať sväté prijímanie? Nie je to to isté, ako keby sme im odkazovali: „Išli ste na smrť zbytočne!„?
3. Neortodoxné chápanie Amoris laetitia legalizuje ďalšie zneužívania
Ak sa pozrieme na snahu legalizovať homosexuálne zväzky, autori tejto revolty sa často odvolávajú práve na Amoris Laetitia. Napokon, na webovej stránke pro-LGBT heretickej skupiny New Way Ministry sa uvádza, že tie isté princípy, ktoré sa vzťahujú na rozvedené osoby v opätovných manželstvách, sa vzťahujú aj na LGBT osoby.
Prečo? Odpoveď je jednoduchá: aký je rozdiel medzi heterosexuálnym žijúcim párom žijúcom v konkubináte a homosexuálnym párom, keď ide o otázku prijímania Eucharistie? To, že jeden z nich porušuje prirodzený poriadok, je pochopiteľné, ale keď ide o prístup k Eucharistii, obaja žijú v smrteľnom hriechu! Ak sa táto otázka v jednom prípade „uvoľnila“, prečo by sa nemohla uvoľniť aj v druhom prípade?
4. Vystavenie veriacich… zatrateniu
Hriech
a život v hriechu sa v priebehu rokov nemení. Ak niekto po prvýkrát zhreší
hriechom cudzoložstva, po desiatich rokoch nemožno povedať, že sa tento hriech
zmenil na „osvedčenú vernosť“, ale naďalej zostáva hriechom. A Cirkev
poučuje, že smrť v stave ťažkého hriechu priťahuje na človeka … zatratenie.
Ako teda môžu byť duše veriacich vystavené takémuto riziku? Kto za to bude
niesť zodpovednosť?
