Väčšina biskupov išla na koncil ako ariáni; priebeh udalostí však zmenila neúnavná Atanázova vytrvalosť.
Svätý Atanáz Alexandrijský sa pravdepodobne narodil v Alexandrii medzi rokmi 296 a 298 n. l., ktoré bolo v tom čase centrom grécko-rímskeho sveta, a to z kultúrneho, politického, intelektuálneho i morálneho hľadiska. Práve v tomto meste židovskí učenci niekoľko storočí skôr preložili hebrejské Písmo do gréčtiny a dali nám text Septuaginty, ktorý používali všetci autori Nového zákona. Atanáz mal vynikajúce vzdelanie, plynulo ovládal gréčtinu aj koptčinu – hoci priznáva neznalosť hebrejčiny.
Tamojší patriarcha Alexander vysvätil Atanáza za diakona v roku 319 a priviedol ho na Nicejský koncil v roku 325 ako svojho tajomníka, kde jeho teologické znalosti zatienila iba jeho osobná odvaha a čestnosť. Musíme si pripomenúť, že práve na tomto historicky prvom ekumenickom koncile musela Cirkev čeliť heréze, ktorú splodil kňaz Árius, ktorého kristológia nielenže nebola správna, ale ktorá sa šírila ako lesný požiar a prinútila svätého Hieronyma vyhlásiť: „Celý svet stonal a žasol nad tým, že je ariánsky.“
Keďže každú nedeľu pomerne bezstarostne spievame Nicejské vyznanie viery, možno zabúdame, že jeho „consubstantialis“ (z gréckeho „homoousios„) sa v tom čase kresťanom nepozdávalo; Arius totiž – vďaka svojím šikovným spôsobom katechézy a kázania – navrhol a získal súhlas s trochu iným slovom, „homOIousios„, nie „jednej podstaty“, ale „podobnej podstaty“.
Tieto dve slová sa líšia len o jedno písmeno, grécke „iota“, čím vznikol náš výraz: „Nie je v tom ani iota rozdielu.“ Až na to, že je. Bol Ježiš „podobnej“ podstaty ako Otec alebo „jednej “ podstaty?
Väčšina biskupov išla na koncil ako ariáni; až neúnavná vytrvalosť Atanáza zmenila priebeh udalostí. Atanáz bol vo svojom postoji taký výnimočný, že sa mu prischla prezývka „Athansius contra mundum“ (Atanáz proti svetu). Tento pokus o odradenie mu v skutočnosti priniesol slávu. Ako rád tvrdil ctihodný arcibiskup Fulton Sheen: „Omyl je omyl, aj vzedy, keď sa všetci mýlia. Správne je správne, aj vtedy, keď nikto nemá pravdu.“
Päť mesiacov po skončení Nicejského koncilu bol patriarcha Alexander na smrteľnej posteli, na ktorú si zavolal Atanáza, aby mu oznámil, že si želá, aby sa jeho nástupcom stal diakon. Atanáz utiekol, lebo sa obával, že táto funkcia mu spôsobí nevýslovný žiaľ, ale súhlasil, keď ho biskupi provincie – a vlastne celý Boží ľud volal: „Dajte nám Atanáza“ – povolali do tohto úradu. Samozrejme, jeho intuícia bola správna; počas štyridsiatich piatich rokov vo funkcii patriarchu sa ocitol vo vyhnanstve nie menej ako päťkrát. Po vysvätení jedného zo svojich kňazov, Petra II., za svojho nástupcu, odovzdal neohrozený a nebojácny patriarcha v tento deň roku 373 svoju vznešenú dušu svojmu Pánovi a Majstrovi.
Okrem obdivu k tomuto Učiteľovi Cirkvi, aké aplikácie a závery možno vyvodiť z jeho života a svedectva?
Ako mladý anglikánsky duchovný a začínajúci učenec napísal budúci kardinál John Henry Newman v roku 1833 zásadné dielo – Ariáni štvrtého storočia -, ktoré ho nakoniec priviedlo do Katolíckej cirkvi.
Dr. Newman uvádza znepokojujúci postreh:
Na rozdiel od laikov episkopát, ktorého činnosť bola v Nicei pri vzostupe arianizmu taká pohotová a súhlasná, nesplnil ako celok svoju úlohu v problémoch, ktoré nasledovali po koncile. Nie biskupi, ale katolícky ľud v celom christianitas bol tvrdohlavým zástancom katolíckej pravdy. Samozrejme, že existovali veľké a slávne výnimky: najprv Atanáz, Hilár, latinský Euzébius a Fobádius; a po nich Bazil, obaja Gregorovci a Ambróz.
A potom, poznamenáva Newman:
Je to veľmi pozoruhodná skutočnosť, ale je v nej aj poučenie. Možno to bolo dovolené, aby sa práve v tom čase, keď Cirkev prechádzala zo stavu prenasledovania k svojmu dlhému časovému vzostupu, vtlačilo Cirkvi veľké evanjeliové ponaučenie, že nie múdri a mocní, ale neznámi, nevzdelaní a slabí tvoria jej skutočnú silu. Pohanstvo bolo zvrhnuté najmä veriacim ľudom; práve veriaci ľud pod vedením Atanáza a egyptských biskupov, na niektorých miestach podporovaný svojimi biskupmi či kňazmi, odolal najhoršej heréze a vykorenil ju z posvätného územia.
Po rokoch to Newman spresnil, čo môže znieť až desivo súčasne:
Keď som načrtol toto porovnanie medzi správaním katolíckych biskupov a ich ovečiek počas ariánskych problémov, nesmie sa to chápať tak, že zamýšľam urobiť záver, ktorý by bol v rozpore s neomylnosťou Ecclesia docens (t. j. učiacej Cirkvi) a s nárokom pápeža a biskupov, že v tomto ohľade tvoria Cirkev. … Hoci je historicky pravdivé, v žiadnom prípade nie je doktrinálne nepravdivé, že pápež ako privátny učiteľa ešte viac biskupi, keď formálne neučia, sa môžu mýliť, ako sme zistili, že sa mýlili vo štvrtom storočí. … a napriek tomuto omylu môžu byť vo svojich rozhodnutiach ex cathedra neomylní.
A potom tento strhujúci záver – opäť s veľmi „súčasným“ zvukom:
Na jednej strane teda hovorím, že došlo k dočasnému pozastaveniu funkcií „Ecclesie docens„. Zbor biskupov zlyhal vo svojom vyznávaní viery. Vyjadrovali sa rôzne, jeden proti druhému; po Nicei nebolo takmer šesťdesiat rokov nič pevného, nemenného, dôsledného svedectva…
Predstavte si šesťdesiat rokov pretrvávajúceho zmätku aj po Nicejskom koncile!
Je zaujímavé, že v novembri tohto roku uplynie šesťdesiat rokov od vydania dokumentu Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorom nás konciloví otcovia učili o účasti veriacich laikov na kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe Krista v jeho Cirkvi. Inými slovami, tak ako vo štvrtom storočí laici odovzdávali katolícku pravdu napriek slabému biskupskému vedeniu, môže sa stať, že v súčasnosti bude zachovanie katolíckej pravdy závisieť viac od informovaných a angažovaných laikov ako od vysvätených. Môže to tak byť najmä vzhľadom na zmätok, ktorý v poslednom desaťročí vychádza zo samotného Ríma.
Vzhľadom na to mi dovoľte, aby som sa s vami podelil o niekoľko významných myšlienok kardinála Newmana o povahe vedenia a reformy:
Vypočítavosť z nikoho nikdy neurobila hrdinu. (Rozvoj doktríny, kapitola 7/2.3 [Nadradenosť viery])
Je zrejmé, že každú veľkú zmenu uskutočňuje niekoľko málo ľudí, nie mnohí; niekoľko rozhodných, neohrozených, horlivých osôb. (P.S. I 287 [24.4.1831])
Niekoľko vysoko obdarených ľudí zachráni svet na celé stáročia. (U.S. 97 [22.1.1832])
Vyhýbajme sa radšej všetkým nestriedmym slovám, ukazujme svoje svetlo pred ľuďmi svojimi skutkami. (P.S. I 308 [8.5.1831])
A na záver?
[Cirkev] bojuje a trpí, a to úmerne tomu, ako dobre hrá svoju rolu; a ak netrpí, je to preto, že drieme. Jej učenie a nariadenia nikdy nemôžu byť svetu príjemné; a ak ju svet neprenasleduje, je to preto, že nekáže. (P.S. V 237 [3.3.1839])
Jednoducho povedané, pripravte sa na vážne dielo obrany Cirkvi v čase, ktorý sľubuje byť zrkadlovým obrazom predchádzajúcej éry, v ktorej rozhodujúcu úlohu zohrávali laici. Len sa ubezpečme, že akékoľvek prenasledovanie, ktoré nás môže stretnúť, je spôsobené tým, že Cirkev naozaj káže.
Sancte Athanasi, contra mundum, ora pro nobis!
(Poznámka: Táto homília bola prednesená na pamiatku svätého Atanáza 2. mája 2024 v Kostole svätých nevinných v New Yorku.)
Zdroj: catholicworldreport.com
