Nič nenasvedčuje tomu, že by sa liberálna éra postpravdy a panovania bludov mohla skončiť. Rovnako ako pred takmer 1 700 rokmi to neznamená, že sa z Božej vôle predsa len neskončí; a jej zánik môže dať vzniknúť novej kresťanskej ére.
Nominačného zjazdu Demokratickej strany v Chicagu v štáte Illinois sa zúčastnil hinduistický duchovný Rakesh Bhatt. Dňa 21. augusta otvoril ďalší deň zjazdu prednesením védskej modlitby z pódia. Zaklínal mantru „om šanti“, čo spolu s ním urobilo veľké množstvo zhromaždených demokratov. Rakesh Bhatt, duchovný hinduistického chrámu v Lanhame v štáte Maryland, tvrdil, že všetci sú jedna ľudská rodina a že spoločná modlitba to má potvrdiť.
Dva dni predtým na tom istom pódiu vystúpil chicagský arcibiskup, kardinál Blase Cupich. Predniesol modlitbu k Bohu za Ameriku a vyzval na národnú jednotu. O Kristovi sa nezmienil ani slovom. Keď hovoril všeobecne o „nespravodlivosti v spoločnosti“, nespomenul zločin potratu. Niekoľko hodín predtým boli na kongrese zabití ľudia. Plánované rodičovstvo vyslalo mobilnú potratovú jednotku, ktorá počas zjazdu ponúkala chemické otrávenie počatých detí. Mnoho žien túto ponuku prijalo.
V júli sa v Milwaukee v štáte Wisconsin konal republikánsky národný zjazd. Dňa 15. júla predniesla modlitbu k Bohu židovská podnikateľka a bývalá kandidátka do Senátu Leora Levyová. Výslovne sa pritom odvolávala na židovskú tradíciu. Počas jej prejavu sa v pozadí premietal obraz americkej vlajky – a kríža. O niekoľko hodín neskôr predniesla inú modlitbu právnička indického pôvodu a republikánska aktivistka Harmeet Kaur Dhillonová. Dhillonová sa hlási k sikhizmu; predniesla tradičnú prosebnú modlitbu k sikhským božstvám. To isté bolo zobrazené aj v pozadí: vlajky a kríž. Na republikánskom zjazde sa modlili aj protestanti, pravoslávni a katolíci vrátane milwaukeeského arcibiskupa Jeromeho Listeckého. Mnohí ľudia ďakovali Bohu za Trumpovu záchranu pred atentátom a naznačovali, že to bol sám Boh, kto ho vybral za prezidenta USA.
O týchto udalostiach by sa dalo napísať veľa, najmä o prejave kardinála Cupicha na pôde, ktorá zďaleka nie je len metaforicky ešte teplá od krvi nevinných. Ja sa však zameriam len na jeden aspekt: americký relativizmus, ktorý bol s veľkým úspechom vštepovaný celému svetu vrátane popredných predstaviteľov Katolíckej cirkvi.
Oba konventy vysielajú posolstvo, že neexistuje objektívna pravda o nadprirodzenom. Zatiaľ čo rokovania demokratov aj republikánov naznačovali, že existuje nejaká vyššia realita, voľným okom neviditeľná, človek o nej nie je schopný povedať nič konkrétne. Táto skutočnosť nemá tvár: možno ju len pomenovať rôznymi menami v závislosti od kultúry, tradície, vynaliezavosti. Rozprávanie oboch konventov kritizovali mnohí katolícki publicisti v USA, ale napokon je v dokonalom súlade s liberálno-relativistickými základmi americkej štátnosti.
Prvý dodatok americkej ústavy zaručuje, že žiadna moc v Amerike nesmie ani zaviesť, ani zakázať uctievanie akéhokoľvek náboženstva.
Na druhej strane samotná Deklarácia nezávislosti obsahuje dostatočne záhadné odkazy na Boha, aby si ju mohol prečítať každý – katolík, protestant, hinduista, slobodomurár – podľa svojich predstáv. Dokonca aj osobnosti Cirkvi v USA sa dali presvedčiť, aby zaujali takýto prístup. Dnes vystupujú v jednej línii s protestantmi alebo pohanmi, akoby nemali čo jedinečné ponúknuť; akoby nemali žiadnu pravdu, ale len určitú perspektívu, určitý „pohľad“ na náboženské otázky. Súhlasia so všetkým: v prípade demokratov dokonca s démonickým náboženstvom sebaurčenia, ktorého hlavným kultovým aktom je zabíjanie vyvíjajúceho sa života v maternici. Katolíci majú svoje sviatosti, napríklad sväté prijímanie, a démonickí libertariáni majú svoje potraty; to je americká pospolitosť.
Veľkou tragédiou je, že to, čo by sa v prípade USA mohlo nanajvýš tolerovať zo sociálnych dôvodov, prerástlo do formujúceho vzoru a ovplyvňuje politiku pastierov univerzálnej Cirkvi.
Súčasná situácia v Amerike – a s ňou aj v Európe – sa veľmi podobá situácii z predkonštantínovskej éry Rímskej ríše. Každý kult je verejne povolený, ak jeho prívrženci spĺňajú určité hraničné podmienky. V rímskych časoch bolo potrebné uctievať vládnuceho panovníka ako boha, v našich časoch chváliť demokraciu a akceptovať relativizmus. Kto v rímskych časoch nesplnil túto nevyhnutnú podmienku, bol prenasledovaný. Dnes tých, ktorí odmietajú demokraciu a relativizmus, žiadne prenasledovanie nečaká, alebo len zvyškové prenasledovanie (ako napríklad kroky FBI proti tradičným katolíkom v USA za prezidenta Bidena); ale vo verejnom živote pre nich nie je miesto. Vtedy aj dnes bolo rozšírené presvedčenie, že pravda neexistuje.
Na začiatku štvrtého storočia sa Konštantín Veľký rozhodol prijať vieru v Krista a potom ju šíriť v celej ríši. Jeden z jeho nástupcov, Teodózius, odmietol pohanskú relativistickú „dogmu“ Ríma a zakázal všetky bohoslužby okrem katolíckej – v roku 381 sa katolícke náboženstvo stalo jediným legitímnym. Mohol niekto očakávať, že veci naberú takýto spád o niekoľko desaťročí skôr?
Nič tomu nenasvedčovalo.
Podobne ani dnes nič nenasvedčuje tomu, že by sa liberálna éra postpravdy a
vlády omylu mohla skončiť. Rovnako ako pred takmer 1 700 rokmi to však
neznamená, že z Božej vôle napokon neskončí; a jej zánik môže dať vzniknúť
novej kresťanskej ére. Modlime sa a pracujme každý deň s nádejou na takýto
priebeh dejín.
Preklad z pch24.pl
