Piati kardináli z piatich kontinentov – Burke, Brandmüller, Sarah, Zen, Sandoval – zverejnili päť otázok s prosbou o objasnenie, ktoré položili pápežovi Františkovi ako najvyššiemu pastierovi Cirkvi, na ktoré však nedostali odpoveď. Chceli vedieť, či podľa Františka môže Cirkev meniť Božie zjavenie v súlade s duchom doby; či je v Cirkvi prípustné požehnávať homosexuálne zväzky; či je synodalita, ako hovorí pápež, skutočne najvyšším regulačným kritériom života Cirkvi; či možno udeľovať kňazské svätenie ženám; či je podľa pápeža na získanie sviatostného rozhrešenia nutná ľútosť nad vlastnými hriechmi a predsavzatie polepšiť sa.
Keď ich číta bežný veriaci, musí nad nimi krútiť hlavou. Je to ako keby sa na Matematický ústav Slovenskej akadémie vied obracali učitelia s otázkou, či ešte platí malá násobilka a či ju možno zmeniť. Je to možno príklad trochu pritiahnutý za vlasy, ale vhodnejší mi nenapadol. Na poslednú otázku by vedeli odpovedať aj deti pripravujúce sa na prvé sväté prijímanie. Ak by na minimálne dve ďalšie nevedeli odpovedať mladí pripravujúci sa na sviatosť birmovania, tak by nemali byť pripustení k birmovke.
Dnes však, žiaľ, medzi veriacimi i medzi duchovenstvom v Cirkvi vládne chaos, keď výroky, ktoré sú v rozpore s katolíckou vierou nie sú korigované a ich autori nie sú ani len napomínaní.
Samozrejme, že kardináli, ktorí tieto otázky položili, majú v tom jasno. Problém je v tom, že z úst mnohých teológov, hierarchov a neraz aj pápeža Františka, zaznievajú výroky, ktoré si mnohí vysvetľujú tak, aby vyhovovali hedonistickému duchu „modernej doby“ a vzbudzujú obavy, či to nie je kapitulácia pred svetom, snaha zapáčiť sa svetu, aby nás chválil a uznával.
Je jasné, že keď veriaci vníma, že niektoré výroky pápeža alebo biskupov, ktoré potom nie sú korigované, sú v rozpore s tými pravdami, s ktorými vyjadril určitý súhlas, keď nevidí kontinuitu so stálym učením Cirkvi, musí požiadať najvyššiu autoritu o objasnenie. A tá má povinnosť na túto otázku odpovedať. Petrov úrad existuje práve na to a nikto iný nemôže mať v tejto veci posledné slovo.
Dubia predložené pápežovi v dvoch formuláciách piatich podpísaných kardinálov sú úplne legitímnym aktom. Zmyslom otázok je vyzvať Petrovho nástupcu, aby robil to, čo má „v pracovnej náplni“: aby utvrdzoval svojich bratov vo viere.
Boží ľud nemôže byť ponechaný v neistote v takých kapitálnych bodoch, aké boli nastolené. Povedzme si jasne: Cirkev sa už k týmto otázkam jasne vyjadrila, ale bolo a je potrebné, aby pápež, TENTO pápež, vyhlásil tieto pravdy, ktoré sú dnes opäť a rôznymi spôsobmi nielen ohrozené, ale aj popierané samotnými pastiermi, vrátane niektorých nejednoznačných vyhlásení samotného pápeža.
Čo si myslieť o spôsobe predloženia dubií, ktorý si zvolilo päť kardinálov, ktorí podpísali túto novú sériu po siedmich rokoch od podobných dubií zverejnených po vydaní posynodálnej exhortácie Amoris Lætitia? Vieme si predstaviť, že prinajmenšom v médiách to bude interpretované ako priamy útok na pápeža Františka, či ako iniciatívu zameranú na rozdelenie Cirkvi, alebo dokonca za spôsob spochybnenia synody, ktorá sa čoskoro má začať.
Naopak, medzi tými, ktorí sú k tomuto pontifikátu skôr kritickí, nebudú chýbať názory spochybňujúce zmysel tejto iniciatívy najmä po skúsenosti s odpoveďou na dubia z roku 2016, ktorá nikdy neprišla.
Luisella Scrosati kladie otázku, či sú dubia zbytočným úsilím? Iniciatíva bez nádeje na úspech? A odpovedá, že to nemožno merať z hľadiska okamžitej účinnosti. Sú to únavné, do kopca vedúce, silne protichodné cesty, ktoré nežnú potlesk a jednoznačný súhlas. To však nie je dôležité. Majú hlboké korene a, ako nás upozorňuje žalmista, prinesú “ovocie v pravý čas a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká” (Ž 1, 3).
Nie predtým, nie potom: v pravý čas.
