Dúhová korešpondencia medzi pápežom a sestrou Jeannine Gramickovou. Tá je už roky zástankyňou požiadaviek LGBT a z tohto dôvodu sa s ňou pápež František stretol v októbri minulého roka, keď pochváliljej prácu. Iný názor mala vtedajšia Kongregácia pre náuku viery, ktorá v oznámení z mája 1999 vyhlásila, že postoje rehoľníčky“týkajúce sa vnútornej škodlivosti homosexuálnych činov a objektívnej poruchy homosexuálnych sklonov sú doktrinálne neprijateľné, pretože verne neodovzdávajú jasné a stále učenie Katolíckej cirkvi v tomto bode„.
Dostávame sa k bezprostrednej súčasnosti. Sestra Gramicková sa na radikálno-liberálnej webovej stránke New Ways Ministry rozhodla vyjadriť svoje výhrady k vyhláseniu Dikastéria náuky viery Dignitas Infinita, a to kvôli kritike, ktorú tento dokument obsahuje v súvislosti s tzv. genderovou teóriou. Gramicková píše: „pasáž o teórii rodu, ktorá odsudzuje „rodovú ideológiu“, poškodzuje transrodových ľudí, ktorých mám rada„. Preto, tvrdí dúhová rehoľníčka v článku, sa rozhodla napísať pápežovi. Ten odpovedal – a jeho odpoveď budeme o chvíľu doslovne citovať -, že „rodová ideológia robí všetkých rovnými“, ako je to explicitne uvedené v Dignitas Infinita.
Gramicková pápežovi odpísala a pripomenula mu, že „žiaľ, v Spojených štátoch (a v iných častiach sveta) má „rodová ideológia“ iný význam. Neznamená to anulovanie alebo nerešpektovanie rozdielov. Opak je pravdou„. Stručne povedané, americká rehoľníčka tvrdí, že genderová teória hlása sexuálnu odlišnosť, pretože homosexualita by bola osobitným variantom sexuálnej orientácie a transsexualizmus by identifikoval osobitné psychologické sexuálne identity. A tak by sexualita bola dúhovou paletou viacerých odtieňov. Z tohto pohľadu by rodová ideológia uprednostňovala rozdiely, nie ich vyrovnávala.
Pápež správne konštatuje, že homosexualita a transsexualita eliminujú rozdiely a eliminujú ich, dodávame, z morálnych a teoretických dôvodov (pápežom evokovaný „rešpekt k osobnej histórii“ s tým nemá nič spoločné). Na morálnej úrovni by homosexualita mala rovnakú etickú hodnotu ako heterosexualita a vôľa „zmeniť“ pohlavie by mala rovnakú dôstojnosť ako vôľa žiť podľa svojho biologického pohlavia.
Na teoretickej úrovni by homosexuálne „manželstvo“ bolo rovnocenné manželstvu medzi mužom a ženou; homogénnosť by bola totožná s výchovou otcom a matkou; transrodová „žena“ by bola rovnocenná biologickej žene. Ak máme rovnaký morálny úsudok na rôzne skutočnosti, nakoniec sa z hľadiska reality zrovnoprávnia. A tak na konci tohto dúhového podobenstva dospievame k pohlavnej ľahostajnosti a neutralite, čiže k bezpohlavnosti.
V článku sestry Gramickovej sa ďalej obhajuje transsexualizmus: „transrodová osoba […] si uvedomuje, že jej telo nezodpovedá jej duši„. Stručne povedané, biologické pohlavie by mohlo byť omylom. Nebola by to myseľ, ktorá klame sama seba (v tom je naša kritika transsexualizmu).
Prejdime teraz k odpovedi Svätého Otca sestre Gramickovej, k odpovedi, ktorú v tom istom článku citovala rehoľníčka: „Rodová ideológia je niečo iné ako homosexuálne alebo transsexuálne osoby. Rodová ideológia zrovnoprávňuje všetkých bez ohľadu na osobnú históriu. Chápem obavy z tohto odseku v Dignitas Infinita, ale netýka sa transrodových osôb, ale rodovej ideológie, ktorá anuluje rozdiely. Transrodové osoby treba akceptovať a integrovať do spoločnosti„.
Hoci zmienka o téme anulovania rozdielov rodovou ideológiou je chvályhodná, musíme, žiaľ, v pápežovej odpovedi zaznamenať niekoľko významných opomenutí, ktoré otvárajú dvere nebezpečným dvojznačnostiam. Pokiaľ ide o homosexualitu a transsexualitu, morálny súd sa týka prinajmenšom troch oblastí.
Prvá sa týka rodovej ideológie alebo gender teórie, ktorá v extrémnej syntéze hlása, že homosexualita a transsexualita sú eticky v poriadku. Z toho vyplýva schvaľovanie homosexuálnych „sobášov“, homo rodičovstva, „zmeny“ pohlavia, rodovej indoktrinácie v školách, dúhovej legislatívy ac pod. Druhá oblasť sa týka homosexuálneho stavu a správania jednotlivca či jeho rozhodnutia „zmeniť“ pohlavie. Tretia oblasť sa týka osobnej zodpovednosti za homosexuálne správanie a rozhodnutie „zmeniť“ pohlavie.
Vráťme sa k odpovedi pápeža Františka. Odsudzuje iba prvú oblasť, a to rodovú ideológiu. Píše: „Rodová ideológia je niečo iné ako homosexuálne alebo transsexuálne osoby.“ Je pravda, že tieto dve skutočnosti sú odlišné, ale bolo potrebné spresniť, že podmienky špecifické pre homosexualitu a transsexualitu sa majú tiež odsúdiť, rovnako ako s nimi súvisiace správanie.
Inak by sme sa vystavili riziku, že skončíme pri dichotomickom prístupe: fenomén pohlavia povýšený na myšlienkový systém treba odmietnuť, zatiaľ čo osobné rozhodnutia súvisiace s homosexualitou a transsexualitou – „osobná história“, ako to vyjadril František – by sa mali rešpektovať z dôvodu nesprávne pochopenej myšlienky milosrdenstva. Naopak, odsúdenie teórie gender (prvá sféra) by malo nevyhnutne viesť aj k odsúdeniu homosexuálneho stavu a správania a voľby „zmeniť“ pohlavie (druhá sféra), pričom je nutné aj rozlišovanie osobnej zodpovednosti (tretia oblasť).
Františkova odpoveď, v dokonalej zhode s jeho predchádzajúcimi vyjadreniami, by teda mohla znieť takto: kritizovať tých, ktorí z homosexuality a transsexuality robia ideologickú zástavu, rešpektovať naopak osobnú voľbu praktizovanej homosexuality a transsexuality. Avšak už kvôli logickej konzistentnosti treba kritizovať aj tieto voľby. Je to trochu ako kritizovať niekoho, kto chváli krádež, ale zlodejovi by človek už nemal nič kritické povedať. V tom je pointa.
Stručne povedané, homosexualitu a transsexualitu povýšenú na teóriu treba zakázať, zatiaľ čo osobne prežívanú homosexualitu a transsexualitu treba akceptovať. Je v tom zjavný rozpor aj preto, že rozšírený fenomén homosexuality a transsexuality vygeneroval teóriu, ktorá iba vykryštalizovala a myšlienkovo zorganizovala samotný spoločenský jav. Bez praxe by neexistovala gender teória. Prečo teda nekritizovať aj prax?
Zdroj: lanuaovabq.it
