Správna predstava o tom, čo je “tradícia”, má pre Katolícku cirkev zásadný význam. V našich časoch sme svedkami zásahov Magistéria, ktoré dosť narúšajú tradičný pohľad na túto problematiku. Pripomíname napríklad zmenu Katechizmu, ktorú si želal pápež František v súvislosti s trestom smrti. Ako dôvod uviedol, že sa zmenilo svedomie ľudstva v tejto otázke. To v nás vyvolalo zmätok, pretože ak je to pravda, potom musíme očakávať ďalšie zmeny v doktríne motivované vývojom spoločenského svedomia. Ba v skutočnosti sa mnohí obávajú, že aj náuka o homosexualite obsiahnutá v Katechizme môže byť nahradená náukou „aktuálnejšou“.
Apoštolská exhortácia Amoris laetitia zmenila mnohé doktrinálne aspekty: význam cudzoložstva, význam hriechu, existenciu pre morálnu teológiu vždy nespravodlivých skutkov, úlohu svedomia, podmienky prístupu k sviatostiam a ďalšie. Dokonca aj vyhlásenie Fiducia supplicans je v rozpore s rôznymi princípmi zdedenými z tradície, ako napríklad význam požehnania alebo posúdenie spolužitia párov rovnakého pohlavia. Z mnohých strán sa ozývajú hlasy, že učenie o antikoncepcii uvedené v Humanae vitae treba revidovať, a vo všeobecnosti sa súčasný Františkov pontifikát interpretuje ako hľadisko, podľa ktorého treba preosiať tradíciu, a nie naopak.
Skrátka, existujú dve vízie toho, čo je to “tradícia” v dnešnej Cirkvi. Prvú môžeme nazvať tradičnou. Zastáva názor, že depozit zjavených právd bol už definitívne odovzdaný Písmom a apoštolskou tradíciou ako dvoma zdrojmi zjavenia. Nič už nemožno pridať. To, čo ďalej učí Magistérium, nie je nič nové, ale je to jasné vyjadrenie toho, čomu Cirkev vždy verila. Spomeňme si napríklad na Nepoškvrnené počatie alebo Máriino nanebovzatie s telom a dušou.
Podľa druhého názoru tradícia sa neskončila smrťou posledného apoštola, ale pokračuje ďalej, pretože je založená na výklade spásonosných udalostí a Písma, výklade, ktorý pokračuje v čase, inak by udalosti Ježiša Krista už nemali význam pre ľudí našej doby. Podľa tejto druhej vízie Cirkev vždy interpretuje, interpretovala apoštolskú Cirkev a interpretuje Cirkev Františka. Tradícia by bola nekonečnou sedimentáciou výkladov a dogma by bola v podstate historická.
Tento konflikt pohľadov na tradíciu definoval zrod modernej hermeneutiky, obsiahnutý najmä v knihe Pravda a metóda od Hansa-Georga Gadamera, žiaka Martina Heideggera. Jeho filozofia prenikla do katolíckej teológie natoľko, že ju štrukturálne zmenila, takže ju dnes možno nájsť všade. Gadamer poskytol filozofický rámec pre druhú verziu tradície, ktorú vidíme vyššie. Podľa neho je text, akýkoľvek text, niečím autonómnym vzhľadom na svojho autora, resp. autorov.
To vraj platí aj pre evanjeliá. Text po vydaní má autonómny život, život, ktorý je obohatený dejinami jeho účinkov. Po svojom vydaní sa totiž text interpretuje a potom reinterpretuje a tieto postupné interpretácie (práve dejiny účinkov) v ňom nachádzajú nový obsah, ktorý tam samotní autori nemali v úmysle vložiť. Interpret prepisuje text a následné interpretácie ho obohacujú.
Ako prebieha interpretácia textu? Interpretácia vždy vychádza z predporozumení a predsudkov vyplývajúcich z osobného, sociálneho a kultúrneho kontextu, do ktorého je zasadená a od ktorého sa nemôže odkloniť. Ten z času na čas vrhá na text nové svetlo, čo umožňuje uchopiť pôvodné detaily, a to by predstavovalo tradíciu. Dnes môžeme povedať, že Platónovým dialógom rozumieme lepšie ako sám Platón. Z Gadamerovej perspektívy môžeme opäť povedať, že evanjeliá poznáme lepšie ako apoštoli. Preto možno povedať, že zjavenie pokračuje a pokračuje.
Z toho vyplýva, že to už nebude učenie minulosti, ktoré bude slúžiť ako vodidlo a kritérium pre učenie dneška. Nebude to už Rerum novarum, ktoré “posudzuje” Fratelli tutti, ale naopak, a ak pápež František povie niečo nové, iné, ba dokonca v rozpore so svätým Jánom Pavlom II. je to horšie pre poľského pápeža, pretože dejiny účinkov pokračovali aj a s nimi pokračovalo aj obohacovanie významu depozitu viery. Zmenila sa náuka o treste smrti odvolaním sa na nové spoločenské cítenie v tejto oblasti? Na tom vraj nie je nič zlé, ba dokonca je to dobré, pretože k predporozumeniu dochádza vždy z kontextu, ktorý vrhá svetlo na text, aby sme ho lepšie pochopili.
Gadamerova hermeneutika je dnes v katolíckej teológii “dogmatickou” autoritou. Musíme sa však rozhodnúť spochybňovať ju bez obáv, že budeme považovaní za nemoderných.
Preklad
z lanuovabq.it
