Ako uskutočňovať ráznu evanjelizáciu, ak Cirkev ustavične zasadá – či už ide o diecézne synody, národné synody, kontinentálne synody alebo celosvetové synody?
Na „informačnom stretnutí“ kardinálskeho kolégia v dňoch 29. – 30. augusta 2022 roku panovala značná zhoda v tom, že evanjelizácia je hlavným imperatívom katolicizmu pre 21. storočie – zhoda, ktorá pochopiteľne potešila autora knihy z roku 2013 s vtedy provokatívnym názvom Evangelical Catholicism.
V rámci tejto zhody však zostávajú nevyriešené závažné otázky. Pri pohľade na súčasnú svetovú katolícku scénu a majúc pred očami posledné desaťročie cirkevných turbulencií je potrebné dať odpoveď na päť otázok, ak má byť konsenzus o nevyhnutnosti evanjelizácie plodný a príťažlivý, privádzajúci druhých ku Kristovi.
Prvá otázka je kristologická:
Môže Cirkev evanjelizovať, ak neponúka Ježiša Krista ako definitívne vyjadrenie Božieho sebazjavenia ľudstvu a jediného Spasiteľa sveta? To bolo jednoznačné učenie Katolíckej cirkvi od Petrovej kázne v Sk 4, 12 až po vyhlásenie Dominus Iesus (Pán Ježiš), ktoré vydala Kongregácia pre náuku viery s autoritatívnym súhlasom pápeža Jána Pavla II. počas Veľkého jubilea v roku 2000.
Je toto presvedčenie ešte aj dnes základom katolíckej evanjelizácie a katechézy? Ak je, ako potom má Cirkev chápať Deklaráciu z Abú Zabí z roku 2019, podpísanú pápežom Františkom, podľa ktorej „pluralizmus“ a „rozličnosť“ náboženstiev vo svete existuje, lebo ho „Boh chcel“? Existuje tu napätie, možno dokonca rozpor, ktorý si vyžaduje objasnenie?
Druhá otázka je ekleziologická:
Je Katolícka cirkev univerzálnou cirkvou s miestnymi cirkevnými prejavmi, alebo je Katolícka cirkev voľnou federáciou miestnych cirkví, z ktorých každá má svoju vlastnú doktrinálnu a morálnu „cestu“ (ak si požičiame termín z Nemecka)?
Svetový anglikanizmus je príkladom tej druhej možnosti a žalostný stav anglikánskeho spoločenstva, ktoré má problémy dokonca aj so zvolaním stretnutia svojich členov, je varovným príkladom. Okrem toho, nie sú mnohé výzvy evanjelizácie v 21. storočí znásobené, dokonca zhoršené, keď miestne cirkvi hlásajú rôzne evanjeliá a rôzne spôsoby života? Čo môže inštitucionálny nemecký katolicizmus, ktorý sa zdá byť odhodlaný znovuobjaviť seba samého ako Cirkev „prebudených“, ponúknuť evanjelizačnému úsiliu Cirkvi v Afrike a Ázii?
Ako môže Nový model katolicizmu, ktorý sa sotva odlišuje od sekulárneho progresivizmu, reevanjelizovať postkresťanské časti severoatlantického sveta? Čo sa stane s evanjelizáciou, keď Cirkev stratí väzbu na „jedného Pána, jednu vieru, jeden krst“ (Ef 4, 5)?
Tretia otázka sa týka architektúry morálneho života:
Predstavuje encyklika Veritatis Splendor (Jas pravdy) z roku 1993 potvrdzujúca, že niektoré skutky sú „vnútorne zlé“ samé osebe, správne biblický a teologický základ, na ktorom spočíva katolícke morálne učenie?
Alebo Katolícka cirkev v súčasnosti prijíma morálno-teologickú teóriu známu ako „proporcionalizmus“, ktorá chápe morálny život ako neustále vyjednávanie, v ktorom sa individuálne svedomie pohybuje medzi nestabilnými morálnymi normami, meniacimi sa spoločenskými normami a osobnými zámermi?
Môže Cirkev evanjelizovať, ak nedokáže so súcitom, ale aj s evanjeliovým presvedčením povedať, že toto je cesta spravodlivého života, a nie tamto, pretože niektoré činy sú jednoducho zlé, bodka?
Štvrtá otázka sa týka vatikánskej diplomacie:
Ako môže Cirkev evanjelizovať, najmä v kultúrach a štátoch nepriateľských voči kresťanstvu, ak sa zdá, že Vatikán nie je ochotný brániť kresťanskú kultúru a kresťanstvo? Cesta „dialógu“ v Hongkongu a Číne, s Ruskom a tvárou v tvár krutému protikatolíckemu prenasledovaniu na Kube, vo Venezuele a Nikarague priniesla pramálo pozitívnych výsledkov, ak vôbec nejaké.
Aký vplyv na budúcu evanjelizáciu má neochota Vatikánu verejne brániť jednotlivých katolíkov, ako napríklad uväzneného Jimmyho Laia v Hongkongu a uväzneného biskupa Rolanda Álvareza v Nikarague (situácia na konci roka 2022) a inštitucionálnu slobodu Cirkvi (ako napríklad pri menovaní biskupov v Číne)? Môže byť evanjelizácia úspešná, ak snahy o „dialóg“ s prenasledovateľmi umlčí prorocký hlas Cirkvi, ktorá hovorí pravdu svetskej moci?
Pokiaľ ide o piatu otázku, nejeden kardinál sa pýtal:
Ako možno uskutočniť silný program evanjelizácie, ak Cirkev neustále zasadá – či už na diecéznych synodách, národných synodách, kontinentálnych synodách alebo celosvetových synodách. Ak je Cirkev pápeža Františka „permanentne v misii,“ nie je ľahké to zladiť s tým, že Cirkev permanentne zasadá. A problém obozretného narábania s časom sa ešte znásobí, keď zasadania či stretnutia sú vedené v duchu, že v katolicizme poznačenom „zmenami paradigmy“ je stability veľmi málo alebo nič.
Evanjelizácia určite áno, ale s akým posolstvom a akými prostriedkami?
