Vo vyhlásení o požehnávaní homosexuálnych párov sa prejavuje metóda celého pontifikátu: nie je potrebné objasňovať na doktrinálnej úrovni, pokiaľ sa začne „robiť“ to, čo by doktrína nedovolila.
To, čo sa stalo s Fiducia supplicans a po Fiducia supplicans, si vyžaduje syntetický výklad, aby sme sa nestratili v detailoch. Toto syntetické kritérium možno reprezentovať kategóriou „praxe“. Cieľ vyhlásenia, jeho textové vypracovanie, dôsledky, ktoré fakticky vyvolalo, samotné reakcie na námietky sa riadia tým istým kritériom, kritériom centrálneho postavenia praxe. Toto možno konštatovať o celom súčasnom pontifikáte, ale tu sa zastavme iba pri Fiducia supplicans.
Tento dokument dovolil čosi „robiť“: požehnávať páry rovnakého pohlavia. Jeho cieľom bola teda prax. Ani zďaleka nechcel vec doktrinálne zdôvodňovať, nanajvýš sa odvolával na pastoračné motivácie, ktoré sa taktiež vždy týkajú praxe. Ide v ňom predovšetkým o pokyny, čo a ako robiť, ktoré prevažujú nad pokynmi, prečo to robiť. Navyše boli podávané postupne, ako sa ozývala kritika, opäť teda so zameraním na to, čo sa dialo, t. j. na prax v akcii.
Spresnenie 10-sekúnd trvajúceho požehnania nového typu, potom spresnenie, že požehnávajú sa jednotlivé osoby, aj keď prídu ako pár, nezrovnalosti týchto objasnení oproti textu vyhlásenia a tak ďalej… to všetko poukazuje na postupné prispôsobovanie podľa toho, ako si to vyžaduje prax, s cieľom dospieť k praxi, t. j. k faktickému požehnaniu, ktoré niekto naozaj udelí. K tomu treba dospieť za každú cenu, bez ohľadu na to, ako.
Aj napriek rozsiahlym námietkam, ktoré sa objavili, sa komentáre samotného Františka vždy týkali kritéria praxe. Nedávno hovoril [TU], že nechápe, prečo možno požehnať podnikateľa, ktorý vykorisťuje robotníkov, a nie človeka, ktorý má homosexuálny vzťah. A povedal to po tom, čo sa nespočetne veľa hlasov jasne vyjadrilo, že odpor voči Fiducia supplicans sa vzniesol kvôli požehnávaniu homosexuálnych „párov“, a nie jednotlivcov.
Niekto si musel myslieť, že pápež si z nás robí žarty a aby nás zaviedol, mení karty tým, že sa tvári, že nevie, že kritika sa týka niečoho iného. V skutočnosti to možno lepšie vysvetliť, ak si myslíme, že mu ide predovšetkým o to, aby sa požehnanie párov uskutočnilo tak či onak a za každú cenu, dokonca zachádza tak ďaleko, že prekrúca zmysel kritiky.
Dokonca aj jeho vážne vyjadrenie o „láske“ homosexuálov ako páru vychádza z jeho súhlasu s praxou, ktorú treba predpokladať len preto, že sa deje, a podľa kritérií, pre ktoré sa deje.
Aj reakcia na africké episkopáty spadá pod tú istú kazuistiku. Pápež František povedal, že im udelil dišpenz, pretože ich kultúra považuje homosexualitu za zlo. Nijaké teologické ani doktrinálne vysvetlenie neposkytol , ale považuje ich prax za slabú na to, aby vyvrátila novú prax požadovanú Fiduciou supplicans. Dajme dišpenz pre túto prax a medzitým rozbehnime inú. História (oboch praktík) potom rozhodne, ktorá je lepšia. Otázky sa riešia nie v doktríne, ale v praxi.
Dôsledky Fiducia supplicans sú mnohé a rozmanité. Jeden však bol určite v intenciách tých, ktorí chceli túto novú prax, a to, že sa rozšíri a že po vhodení kameňa do rybníka (obraz často používaný Františkom) sa rozbehne proces (prax). Aj v zmätku? Určite! Vskutku, práve v zmätku, v tom istom zmätku rozširujúcich sa vĺn, vyvyolaných kameňom hodeným do rybníka. Aj vďaka tomu rektor seminára mníchovskej diecézy žiada, aby mohol prijímať homosexuálnych seminaristov, hnutia „kresťanského homosexualizmu“ ako je projekt Jonathan, opäť naberajú na sile a sile, a otec James Martin SJ prednáša írskym biskupom, ako to robiť, anglikánska „biskupka“ vo Vatikáne poučuje pápežskú skupinu 9 kardinálov koadjútorov o rodovej rovnosti, biskup Felix Genn z diecézy Münster nazýva homosexuálny pár „rodinou“, pretože podľa neho sa pojem rodiny zmenil a rozšíril. Ide o praktiky, ktoré už tým, že sa uskutočňujú, postupne rozširujú vlny, ktoré vytvára kameň hodený do rybníka. A práve to bolo cieľom vyhlásenia Dikastéria pre náuku viery.
Navyše, ak sa vrátime k nezvyčajnému osobnému listu, ktorý pápež František poslal kardinálovi Fernandezovi po jeho vymenovaní za prefekta Dikastéria pre náuku viery, vidíme, že mandát, ktorý mu bol zverený, bol práve o tom. Keďže v minulosti Sväté ofícium prenasledovalo heretikov a používalo vraj nemorálne metódy – píše sa v liste – nové dikastérium sa má vyhýbať odsudzovaniu a správaniu sa ako nepriateľ a namiesto toho má podporovať teologické bádanie, aby pozitívne strážilo učenie, ktoré vyplýva z viery.
Teraz najlepším spôsobom, ako stimulovať teologické bádanie, je práve postaviť ho pred nové postoje, novú prax, ktorá zasa v koncentrických vlnách vyprodukuje novú prax, až kým tento pohyb nevyvolá zmeny v teológii, ktorá bude v každom prípade vždy „stará a neadekvátna“ v porovnaní s novou praxou, ktorá medzitým vznikne. Kresťanstvo je prax: zdá sa, že toto je syntetické kritérium hodnotenia toho, čo sa stalo s vyhlásením Fiducia supplicans a po ňom.
Zdroj: lanuovabq.it
