Slzy bolesti, ale aj nádeje“, prenasledujú herca a producenta Eduarda Verásteguiho, odkedy sa pustil do riskantného filmového projektu, ktorý teraz otriasa „najtemnejšími zákutiami“ vlád na celom svete.
Jeho film Sound of Freedom nemá zďaleka distribúciu a propagáciu ako jeho konkurenti, nie je ani veľkolepý, ani zábavný, a navyše zaoberá sa témou, ktorá je nepríjemná a drsná, je vlastne hororom, ktorý nie je umelý, ale založený na skutočnom príbehu Tima Ballarda, bývalého člena DHS (Department of Homeland Security), ktorého hrá Caviezel.
Ballard roky pracoval ako tajný agent v boji proti obchodovaniu s detskými obeťami sexuálneho zneužívania v sieťach prepojených s internetom aj cestovným ruchom. V roku 2013 opustil agentúru spolu s ďalšími členmi svojho tímu a rozhodol sa venovať rovnakej úlohe v rámci súkromnej nadácie Operation Underground Railroad.
Ballard roky pracoval ako tajný agent v boji proti obchodovaniu s detskými obeťami sexuálneho zneužívania v sieťach prepojených s internetom aj cestovným ruchom. V roku 2013 spolu s niekoľkými bývalými vládnymi agentmi dal výpoveď v práci a založil organizáciu Operation Underground Railroad (O.U.R.), ktorá spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní na celom svete na záchrane detí z otroctva a vykorisťovania.
Vo filme agent Tim Ballard sa po záchrane malého chlapca pred obchodníkmi s deťmi dozvie, že chlapcova sestra stále zostáva v zajatí. Preto dá výpoveď v práci a riskuje svoj život, keď sa vydáva na nebezpečnú cestu kolumbijskou džungľou, aby dievčatko zachránil.
Režisérovo rozhodnutie sústrediť dej na záchranu jedného dieťaťa zdôrazňuje hodnotu každého jedného života. Keď hlavný hrdina bojuje o jeho získanie späť, diváci dostávajú nádej, že môžu niečo zmeniť a pomôcť.
Film bol uvedený do kín symbolicky 4. júla, v Deň nezávislosti USA, s cieľom zvýšiť povedomie o pekle, ktorým dnes trpia detské obete obchodovania s ľuďmi a sexuálneho vykorisťovania.
Podarilo sa mu upriamiť pozornosť miliónov Američanov na hrozný problém, ktorý bol doteraz zametaný pod koberec.
Podľa odhadov producenta má biznis s obchodovaním s deťmi a ich vykorisťovaním hodnotu viac ako 150 miliárd dolárov ročne. Ide o „mocný priemysel“, ktorý je etablovaný „vo všetkých sektoroch, vo vládach, v zábavnom priemysle, vo vzdelávaní, v rodinách a všade tam, kde je človek“.
Verástegui považuje za samozrejmosť „útoky“ a odvetné opatrenia proti každému, kto sa odváži tomuto priemyslu čeliť, ktorých sa mu v skutočnosti už dostáva. Na otázku o nebezpečenstve, ktoré s tým súvisí, odpovedá bez okolkov: „Bolo by nebezpečnejšie to nerobiť“.
„Zlo víťazí, keď dobrí ľudia mlčia, a keď mlčia, dobrí ľudia už nie sú dobrí, ale sú súčasťou problému,“ vysvetľuje.
Preto má Sound of Freedom ambíciu byť „viac ako film“.
„Je to hnutie. Sú to ľudia. Je nás veľa a nikto nás nemôže zastaviť. Boh je na čele, deti nie sú na predaj a ja za to položím svoj život. Vidím, že sa zhromažďuje Božia armáda,“ hovorí energicky.
Na druhej strane ľavicovo-liberálny mainstream robí všetko pre to, aby banalizoval a najnovšie aj umlčal to, čo film hovorí. Najprv šíril nepravdivé informácie, že film nie je založený na skutočnom príbehu a že globálne obchodovanie s deťmi a sexuálne vykorisťovanie je iba prehnaná konšpiračná teória vytvorená krajne pravicovými skupinami. Neskôr sa začal kritizovať náboženský tón filmu a v tomto momente do vojny vstúpil aj Hollywood.
Poprední demokratickí politici a mienkotvorné osobnosti sa snažia film kritizovať a odrádzať ľudí od jeho pozerania. Pridali sa aj vedúci predstavitelia komunity LGBTQ.
Prečo však tak intenzívne protestujú? Niektorí tvrdia, že je možné, že niektorí poprední politici sú zapojení do nejakej globálnej siete a nechcú, aby sa na ňu sústredila pozornosť ľudí.
Ľudia chcú pre seba úplnú sexuálnu slobodu, ale nechcú myslieť na negatívne dôsledky, ktoré sa dejú tým, ktorí tieto slobody zneužívajú alebo sú obeťami tých, ktorí ich zneužívajú.
A práve v tom spočíva podstata všetkej averzie voči tomuto filmu. Problém je totiž v tom, že uznať, že obchodovanie s deťmi je objektívne zlé, by zároveň znamenalo uznať aj to, že určité sexuálne preferencie a aktivity sa môžu zdať správne iba zo subjektívneho hľadiska.
Akonáhle sa však začne takáto diskusia, logicky dôjde k spochybneniu všetkých sexuálnych slobôd nadobudnutých či „vybojovaných“ v priebehu rokov. Stručne povedané, ak sa začne hovoriť o hrôzach obchodovania s deťmi a o potrebe niečo s tým urobiť, nechtiac vznikne pevný argument pre potrebu obnovenia tradičných sexuálnych zvykov a budovania pevbejších rodín.
Nikde nie je táto „zvrátená rozkoš“ zjavnejšia ako v súčasných libertínskych mravoch Hollywoodu a vo veľkej časti našej súčasnej kultúry.
O sexuálnom zneužívaní maloletých, hoci ide o vážny celospoločenský a celosvetový jav, sa dnes v médiách hovorí takmer výlučne v súvislosti katolíckou Cirkvou. (Hoci to znie neuveriteľne, napriek všetkým medializovaným i nemedializovaným smutným prípadom je katolícka Cirkev stále najbezpečnejším miestom pre deti!)
Liberálna ľavica dnes pedofíliou obviňuje katolíckych kňazov, hoci dlhé roky nielenže týmto hanebným skutkom poskytovala filozofické odôvodnenie, ale túto zvrátenosť považovala za súčasť boja proti kapitalistickému systému či proti buržoáznej a spiatočníckej predstave rodiny.
Napríklad filozof Michel Foucault, považovaný za najväčšieho francúzskeho mysliteľa dvadsiateho storočia, navrhoval odstránenie termínu „veková hranica“ pre sex. V roku 1977 francúzsky denník „Le Monde“ zverejnil petíciu adresovanú parlamentu, v ktorej vyzval na dekriminalizáciu sexuálnych vzťahov medzi dospelými a neplnoletými mladšími ako pätnásť rokov(!!!).
Odkiaľ sa asi zrodila popularita spisovateľa Vladimira Nabokova, autora knihy „Lolita“, ako aj pedofilných excesov režiséra Polanského či politika Cohna-Bendita? Spisovateľ Gabriel Matzneff, držiteľ mnohých literárnych cien v sedemdesiatych rokoch podpísal o. i. spolu s Jeanom-Paulom Sartrom a Michelom Foucaultom otvorený list, v ktorom sa domáhali „zrušenia vekovej hranice pre sexuálny styk“.
Mienkotvorné noviny ako „Le Monde“ a „Liberation“ pedofíliu opisovali ako druh „oslobodenia“. Daniel Cohn-Bendit, politik nemeckých Zelených, v jednom z rozhovorov uviedol: „Vďaka svojim skúsenostiam s deťmi, hraniu si s nimi, emocionálnym a dokonca sexuálnym vzťahom, emocionálnemu sexu, pohladeniam a pod. som sa veľa naučil aj o sebe.“ Azda mu to nejako poškodilo v jeho politickej kariére? Kdeže! Práve naopak!
Štvordielny seriál o pedofilnom predátorovi miliardárovi Jeffreyovi Epsteinovi, ktorý nakoniec spáchal samovraždu, sa ihneď po premiére vyšvihol na vrchol najsledovanejších titulov na americkom Netflixe!
V tejto súvislosti sa mlčí aj o miliónoch Európanov, ktorí praktizujú sexuálnu turistiku (Dominikánska rep. Madagaskar, Thajsko…) s cieľom pohlavne zneužívať ázijské, latinskoamerické či africké deti; o rozmachu detskej pornografie, ktorá každým dňom čoraz viac preniká na internet a takmer nikto jej nekladie vážnejšie prekážky.
Neupozorňuje sa na prípady vlastných i nevlastných otcov, o ktorí zneužívajú svoje deti, na prípady lekárov, trénerov, pedagógov, či na epidémiu sexuálneho zneužívania zo strany učiteľov!
Od Harveyho Weinsteina po Jeffreyho Epsteina, od mesiaca pýchy po indoktrináciu LGBT v našich školách, naša kultúra je zaplavená zvrátenosťou a stala sa (z duchovného hľadiska) „Babylonom“ v Knihe zjavenia, „príbytkom démonov a skrýšou všetkých nečistých duchov“ (Zjv 18,2).
Dokonca aj keby niekto tvrdil, že je možné bojovať za ukončenie obchodovania s deťmi a zároveň podporovať „práva“ LGBT, diabol v detailoch by spočíval v snahe oddeliť predátorskú časť zvrátenosti a zvrátenosť od obyčajnej preferencie.
Vo filme Sound of Freedom sa dozvedáme, že názov pochádza zo zvuku radosti a veselosti, ktoré deti vydávajú, keď je ich nevinnosť chránená a môžu byť slobodné ako deti. Je smutným svedectvom našej doby, že existujú ľudia, ktorí nemajú nič proti tomu, aby sa s dieťaťom obchodovalo a aby bolo zneužívané, len aby dospelý si vyhovel svojim zhubným túžbam.
Deti
sú dnes mimoriadne zraniteľné
Sound of Freedom pôsobí – ako sa vyjadrili aj Verástegui a Caviezel – ako výzva rodičom, aby si dávali pozor na svoje deti. Len aby ich neuniesli? Nie, nie iba preto, ale predovšetkým, aby sa nestali obeťami zmätku, ktorý uľahčuje prácu pedofilov.
V nedávnom rozhovore pre kanál CBN Tim Ballard konštatoval: „Žijeme v dobe, ktorá zabúda na deti. Ľudia sa domnievajú, že je to inak, ale deti sú v súčasnosti mimoriadne zraniteľné. Učitelia na štátnych školách sa im snažia dať niečo, čo v skutočnosti nie je nič iné ako pornografia [má na mysli programy sexuálnej výchovy, ktoré ich učia napríklad masturbovať alebo „spoznávať“ telo opačného pohlavia], snažia sa, aby deti boli dostatočne staré na to, aby „súhlasili“…“.
„Je to hrozné,“ dodáva: „Myslíte si, že 13-ročné dieťa môže ‚súhlasiť‘? Je to desivé! Už vidím, ako pedofili slintajú nad všetkými týmito politikami. Chcú, aby sa deti sexualizovali, chcú, aby deti mohli ‚súhlasiť‘ so zverskými vecami. Pretože čo je ďalšia obludnosť? Nemyslím si, že je to oveľa obludnejšie ako to, že dieťa môže „súhlasiť“ so sexom s päťdesiatnikom alebo môže „súhlasiť“ so zmrzačením pohlavných orgánov.“
