Gnóza je heréza a herézy vždy narúšajú Kristovu skutočnosť a pravdu. Heréza je dramatická skutočnosť. Je znepokojujúce, že sa dnes chápe ako príspevok do teologickej diskusie, alebo dokonca ako dialektický stimul, ktorý má prispieť k napredovaniu života Cirkvi. Toto chápanie herézy ako dialektického pólu pozitívneho vývojového procesu – a teda pozitívneho napriek svojej dialektickej negativite – je gnostický pohľad. Znepokojujúce je aj to, že dnešná pozornosť herézy sa presúva od chybného obsahu heretickej náuky k “zámerom” heréziarchu. Toto oddelenie obsahu a formy, reality a vedomia, objektu a subjektu tiež vychádza z gnózy.
Gnóza je mätúca klamlivá heréza, ktorá negatívne ovplyvňuje celý proces rozlišovania/oddeľovania pravdy od omylu. Preto je gnóza “herézou všetkých heréz”, ako povedal Pius X. o modernizme, ktorý bol a je gnostickou herézou. Gnóza je chameleónska a mnohotvárna, prezentuje sa rôznymi spôsobmi, a tak preniká hlbšie, často nepozorovane. Skrývaním svojej nebezpečnosti je prijímaná ako to, čím nie je. Podarilo sa jej tiež dosiahnuť, že v Cirkvi sa už slovo heréza prestalo používať.
Gnóza sa snažila zasiahnuť kresťanskú vieru od samého začiatku. Je východného a synkretického pôvodu, ale s Markiónom a Pelagiom sa stala kresťanskou herézou. Popiera stvorenie, vtelenie a spásu ako dielo milosti, ktoré očisťuje prírodu. Svätý Irenej a svätý Augustín bojovali proti manichejskej gnóze, dominikáni bojovali proti katarskej gnóze svätosťou a kázaním a križiaci Simona de Montforta bojovali mečom; proti gnóze heterodoxného aristotelizmu bojoval svätý Tomáš Akvinský s pravou filozofiou a pravou teológiou, proti gnóze spirituálov a Joachima z Fiore bojoval svätý Bonaventúra, proti modernistickej gnóze bojoval Pius X. a kardinál Merry del Val. Dnes kto proti nej bojuje?
Gnóza vkladá spásu človeka do rúk človeka, ktorý je spasený tým, že “niečo vie” alebo “niečo robí”. Prvotný hriech je archetypom celého gnosticizmu. Progresivizmus, pozitivizmus, socializmus a marxizmus sú formami gnosticizmu, rovnako ako gender teória a transhumanizmus. Všade tam, kde si človek nárokuje, že spasí sám seba, sa prejavuje gnosticizmus. Práve prvotný hriech sa obnovuje, najmä v podobe vlastnej negácie, ktorá je najlepším spôsobom, ako znovu potvrdiť svoju pravdu: ak neexistuje prvotný hriech, príroda je “čistá”, a preto buď nepotrebuje spásu, alebo je schopná ju sama sebe poskytnúť. Ale povedať to znamená zopakovať pýchu prarodičov.
Podľa gnózy existujú dvaja bohovia, dobro a zlo. Marcion staval do protikladu Boha Starého zákona a Boha Nového zákona: prvý bol zákonodarca a pomstiteľ, druhý milosrdný a odpúšťajúci. Keď sa dáva do protikladu Starý zákon a Nový zákon, Dekalóg a Blahoslavenstvá, ide o gnózu. Je to tak, keď postavíme Krista dejín vedľa Krista viery. Protestantizmus obsahuje toto oslabenie vo svojom jadre. Demytologizácia a dehelenizácia kresťanstva, obe protestantského pôvodu, sú gnostické aspekty.
Demytologizácia znamená popieranie Krista v dejinách, považovanie evanjeliových správ za mýty, až po to, že Ježišovu existenciu nepovažujeme za nevyhnutnú pre vieru. Dehelenizácia znamená oddelenie kresťanstva od gréckej filozofie, t. j. od rozumu, ktorý poznáva skutočnosť prirodzenými prostriedkami. Aj to je dôsledok učenia o dvoch božstvách: Boh zla by hovoril k rozumu, dobrý Boh by hovoril k srdcu, prvý by bol Logos, – druhý Caritas. Medzi nimi by bola nezlučiteľnosť a viera by sa musela oslobodiť od rozumu a láska od pravdy. Slávny prejav Benedikta XVI. v Regensburgu v roku 2006, ktorý sa interpretuje predovšetkým ako kritika islamu alebo s menšou intenzitou protestantizmu, bol v podstate odsúdením nebezpečenstva gnosticizmu.
Keď počujeme o milosrdenstve bez spravodlivosti alebo o láske bez pravdy, vidíme ozveny týchto gnostických vízií. Keď niektorí biskupi tvrdia, že viera nemá čo povedať k statusu embrya a plodu, pretože ide o filozofickú otázku, alebo keď niektorí iní tvrdia, že v prípade potratovej tabletky päť dní “po” musí rozhodovať veda, a nie viera, zjavne sa nachádzame v gnostickej sfére lámania pravdy a skutočnosti. Benedikt XVI. v úvode k Ježišovi Nazaretskému veľmi dobre vysvetľuje, že nemožno oddeliť Krista dejín od Krista viery, čím chce čeliť formám gnosticizmu, ktoré sú prítomné vo veľkej časti katolíckej teológie.
Vplyvnými variantmi tohto rozdelenia Krista dejín a Krista viery boli mnohé “materialistické čítania evanjelia”, ktoré sa rozšírili najmä v 70. rokoch 20. storočia a ktoré predstavovali Krista ako revolucionára, prenasledovaného za spravodlivosť, bojovníka za oslobodenie, socialistu či komunistu, a teda len ako človeka, v nadväznosti na filozofiu neomarxistu Ernsta Blocha, ktorý sa vo svojom diele Ateizmus v kresťanstve pokúsil dokázať, že Kristus bol človekom, ktorému sa nakoniec podarilo postaviť sa na miesto Boha: “Len kresťan môže byť dobrým ateistom“. Prezentácia Krista ako stelesnenia ateizmu je zjavne gnostickým princípom: človek sa stáva Bohom, čím sa z Boha stáva človek.
Katolícky antropocentrizmus súčasnej teológie často skĺzava na túto šikmú plochu. Je tu snaha, aby sa jednota Cirkvi zakladala na človeku, a nie na Bohu, a trvá na tom, aby sa začalo odznova od človeka práve vtedy, keď človek bez Boha už bol zničený. Antropológia je cesta, po ktorej sa Cirkev snaží nasledovať svet bez toho, aby ho dostihla. Keď hovoríme o jednote Cirkvi, máme na mysli pastoračnú jednotu zameranú na ľudské potreby, a nie jednotu doktríny zameranú na Božie práva.
Podľa gnózy je hmota zlá a závisí od zlého Boha, duch je dobrý a závisí od dobrého Boha. Stvorenie a rozmnožovanie ľudí sú teda tiež zlo. Gnóza – najmä v podobe katarstva – oslavuje neplodnú sexualitu, a teda aj homosexuálne vzťahy. Dokonca aj dnes je neplodná sexualita oslavovaná v úcte k večnej gnóze, zatiaľ čo plodná sexualita je trestaná a hanobená. Antikoncepcia, interrupcia, umelé oplodnenie a náhradné materstvo závisia od tohto chápania materstva, a teda stvorenej prírody a tela ako inštrumentálnych vecí, ktoré pre nás nemajú žiadne posolstvo. Podľa gnostika je možné spravovať telo ako nástroj zhýralého pôžitku a zároveň byť spasený, pretože materiálno je odlišné od ducha a duch môže zostať čistý aj v špine.
Politicky naprogramovaná denatalita, spoločný záväzok medzinárodných orgánov k nulovému alebo k zápornému rastu; zbližovanie veľkých kapitálových centier, medzinárodných súdov a nadnárodných politických síl pri zavádzaní potratov ako práva, sterilizácie, ničenia ľudských embryí; plánovanie nahradenia celých národov prostredníctvom prisťahovalectva; zámer prekonať konfesionálne náboženstvá a dospieť k jedinému svetovému náboženstvu synkretického alebo všeobecne humanistického typu v súlade s masonským projektom; prenasledovanie kresťanstva a najmä katolicizmu, ktorý sa ocitol uprostred medzi nárokom na vlastnú identitu a podriadením sa svetu... to sú makroskopické a planetárne aspekty súčasného gnosticizmu, ktoré nám dobre ilustrovali pozorovatelia ako Michel Schooyans, Marguerite Peeters, Gabriele Kuby a Riccardo Cascioli a ktoré rovnako dobre dokumentujú výročné správy o sociálnej náuke Cirkvi vo svete Medzinárodného observatória kardinála Van Thuàna.
Ide o “nový svetový neporiadok” alebo, ako sa tiež hovorí, “otvorenú spoločnosť“.
Skutočnosť, že homosexualita bola “preclená” či očistená aj v katolíckej sfére, že sex mimo manželstva už nie je nič zvláštne alebo že masturbáciu už viac ako 70 % katolíkov nepovažuje za hriech, sú dôsledkom dlhodobého vplyvu gnosticizmu. Keď si človek myslí, že môže byť duchovne spasený a zároveň podporovať zákony a politiku proti prirodzenému zákonu, oddeľuje Krista Stvoriteľa od Krista Vykupiteľa, ako to chce gnosticizmus. Keď sa zruší prirodzený zákon, násilie sa vyparí do konsenzu strán. Katolícke popieranie alebo opustenie prirodzeného mravného zákona, vrátane nemenných princípov a učenia o intrinsece mala, je znakom podľahnutia gnosticizmu. Keď svedomie a rozlišovanie úplne zvíťazia nad zákonom, gnosticizmus definitívne zvíťazí na poli morálky.
René Girard si všimol gnostické stopy vo všetkých zobrazeniach mýtu mimo židovsko-kresťanskej náboženskej oblasti. To je to, čo Joseph Ratzinger urobil pre všetky “mýtické náboženstvá”. Iba v kresťanskej vízii je gnostické násilie založené na nezmyselnosti materiálneho sveta, opusteného samým sebou, prekonané konceptom Boha-Logosu. Svätý Ján začína svoje evanjelium vetou: “Na počiatku bol Logos/” a nie Gnóza.
Gnóza je pôvodcom “roztrhnutého Krista” a roztrhnutie Krista je pôvodcom každého iného roztrhnutia. Oddelenie človeka, ktoré vyplýva z oddelenia Stvoriteľa od Spasiteľa v Kristovi. Prvý by bol Bohom minulosti, konzervatívnym a utláčajúcim, druhý by bol Bohom budúcnosti, revolučným a oslobodzujúcim. Pojem revolúcie je gnostický, rovnako ako myšlienka, že nič netreba zachovávať a chrániť, ale všetko treba reformovať. Futurizmus je gnostický, rovnako ako chronolatria, ktorú Maritain odsúdil v diele Roľník z Garonny.
Keďže gnóza je v protiklade k realite a pravde, o ktorých tvrdí, že ich pretvára podľa seba, možno povedať, že celé moderné myslenie je gnostické. Gnóza sa zakladá na hriechu pýchy a, ako to videli niektorí osvietení filozofi ako Cornelio Fabro, Etienne Gilson a Augusto Del Noce, moderné myslenie si nárokuje nahradiť skutočnosť vedomím človeka, čím vzniká “princíp imanencie”: od objektu k subjektu, od transcendentného k imanentnému, od absolútneho k relatívnemu, od základu k javu, od nehmotného k hmotnému, od pravdy k zdaniu, od poznania k interpretácii, od pojmu k pocitu, od vertikály k horizontále.
Utopizmus 16. a 17. storočia má jasný anti-realistický sklon: Campanella a Bacon, Rousseau a Mably, Saint Simon a Fourier, Proudhon a Lenin sa snažili pretvoriť ľudskú prirodzenosť; Hobbes popiera prirodzené právo; Kant oddeľuje rozum a vieru, morálku a náboženstvo; Hegel nahrádza realitu koherenciou systému vedomia; revolučný socializmus a marxizmus majú tendenciu pretvárať pravdu a svet prostredníctvom praxe; Heidegger a Qadamer nahrádzajú poznanie interpretáciou a dokonca aj zaujímaví filozofi ako Martin Buber alebo Emanuel Lévinas sú presvedčení, že pravda je v konečnom dôsledku subjektívna. Gnostický proces sa nemôže zastaviť a má svoju vlastnú neľútostnú vnútornú súdržnosť, ktorú nemožno prekonať úpravou účinkov, ale iba revíziou základov. Nezabúdajme, že heréza má vždy démonický rozmer.
Moderná filozofia gnostického charakteru je dieťaťom protestantskej reformácie, ktorá je roztrhnutím Krista a človeka. Gnostický charakter luteránstva je zrejmý v mnohých ohľadoch: Kristus sám osebe je nahradený Kristom pre mňa; poznanie Krista je nahradené sentimentálnym a psychologickým prežívaním Krista (najmä u Schleiera-Machera); odsúdenie prírody, ktorá je nenapraviteľne zaťažená hriechom, oddeľuje Krista Stvoriteľa od Krista Vykupiteľa; toto odsúdenie prírody sa prejavuje v odsúdení rozumu, ktorý je prirovnávaný k “neviestke”, ale tiež redukuje vieru na jednoduchú dôveru bez pravdy.
Človek je simul justus et peccator, alebo, ako hovorili gnostici, “čistý aj v špine”; človek je rozpoltený medzi vnútornou slobodou (podriadenou iba Bohu) a vonkajším otroctvom, pretože nedokáže konať nič iné než zlo, musí byť držaný na uzde palicou svetskej moci; politický život nemôže priniesť žiadne spoločné dobro, pričom vnútorný život a verejný život veriaceho sú beznádejne od seba oddelené.
V luteránstve nemajú morálka, politika a právo iný než zmluvný základ, pretože rozum nie je schopný pochopiť žiadnu základnú štruktúru existencie, o ktorú by sa mohli oprieť. Celý spoločenský a politický život sa tak polarizuje v občianskom a politickom relativizme, ktorý konvencie a moc len ťažko udržia na uzde.
Medzi gnózou, modernou filozofiou a luteránskou reformáciou existuje úzka súvislosť. Gnóza je projektom pretvárania skutočnosti na mieru vedomia, moderná filozofia je projektom pretvárania bytia podľa myslenia, luteránska reformácia je projektom myslenia o Bohu podľa človeka ako jednotlivca uzavretého vo svojom vlastnom vedomí a vychádza z neho. “Antropologický obrat” súčasnej katolíckej teológie je ústupkom gnosticizmu v tragickom pokuse stretnúť Boha v človeku.
Vidíme teda, že gnóza je (negatívnou) dušou procesu sekularizácie, v ktorej spočíva proces imanencie: riešenie skutočnosti v subjekte. Proces sekularizácie spočíva v erózii “posvätna”, chápaného ako nedostupné, ktoré sa postupne redukuje na “profánne”, chápané ako dostupné. Erózia sa teda týka zmyslu, pretože zmysel buď je nedostupný, alebo nie je.
Táto erózia zmyslu začína náboženským zmyslom, ale potom nevyhnutne prechádza na axiologický, antropologický a morálny zmysel. Gnóza nemôže prijať danú skutočnosť alebo pravdu, ba je to práve prométheovské napätie, ktoré sa jej vzpiera, aby ju pretvorilo tak, aby vyhovovala nášmu vedomiu.
Gnóza je svojou podstatou sekularizujúca a sekularizácia je vo svojej podstate gnostická. Oživuje ju démon, nie však v sokratovskom zmysle slova, ale skôr v zmysle Dostojevského, démon Kirillov, alebo ešte lepšie Stavrogin, démon nihilizmu. Sekularizácia a nihilizmus sú deťmi tej istej matky, gnózy. Démonická nenásytnosť sekularizácie, ako sa hovorí, nepozná odpočinok ani nasýtenie.
Skončí sa až vtedy, keď stanoví princípy, ktoré sú v rozpore s nemennými princípmi, keď sa svojvôľa stane zákonom a konanie zla povinnosťou. Démon sekularizácie má tendenciu urobiť nedostupné úplne dostupným a položiť základy nedostupnosti dostupného. Je to diktatúra relativizmu alebo, ešte lepšie, diktatúra nihilizmu.
Ale bude to, ako to predpovedal George Orwell v knihe 1984 a Benson v knihe Pán sveta, povinnosť prijatá s presvedčením. Najskôr vnucované, ale potom šťastne zvolené. Keď vedomie pretvára realitu, potom ten, kto pretvára vedomie, je tým, kto bezvýhradne dominuje. Pri zvrátených a rozvratných zákonoch už nebude potrebné ani ustanoviť výhradu svedomia, ako je to doteraz, pretože každý bude presvedčený o ich spravodlivosti.
Toto je najdramatickejší prvok gnózy: nielen zabudnúť, ale “zabudnúť, že sme zabudli”. Nielen pretváranie reality a pravdy, ale aj odstránenie všetkých spomienok na ňu. Nostalgia je z gnostického hľadiska nebezpečný pocit. Tradícia je sama sebe najväčším nepriateľom. Comte predvídal chvíľu, keď si ľudia už nebudú klásť otázku o Bohu, pretože zabudnú, že na neho zabudli.
Je prekvapujúce, ako sme dokázali zanedbať a opustiť toľko bohatstiev našej viery, doktrinálnych, cirkevných, teologických a liturgických bohatstiev bez toho, aby sme si uvedomili, že sme na ne zabudli, a mysleli si, že keď sme ich opustili, že sme pokročili na ceste ku gnostickému futurizmu. Gnóze vyhovuje, že na ňu zabúdame, pretože nás klame, že sme tak lepšie obnovili pôvodné kresťanstvo, ktoré je často kresťanstvom očisteným od tradície, ako to chce gnóza.
(Úvod ku knihe Stefano Fontana: Chiesa gnostica e secolarizzazione)