mnohým zlyhaniam je Slovensko stále ešte krajina, kde sa prirodzený zákon ctí viac ako vo väčšine krajín, že v ústave je manželstvo definované ako „zväzok muža a ženy”, a tiež ako napísala poslankyňa Anna Záborská na začiatku tohto roka, „nie je náhoda ani to, že sme okrem Poľska jedinou krajinou v okolí v rámci EÚ, ktorá neprijala registrované partnerstvá.” Zatiaľ.
Úplne odlišný pohľad a iné túžby má redakcia „konzervatívneho“ časopisu týždeň a slovenský zahraničnopolitický analytik pôsobiaci vo washingtonskom think-tanku American Enterprise Institute, ktorý v posledných voľbách kandidoval za koalíciu Progresívne Slovensko/Spolu, a v rozhovore pre tento portál uviedol o.i., že je „historický optimista“. Dôvod jeho optimizmu je však viac než pochybný: Spočíva v presvedčení, že dnes má premiéra, ktorý je gej, a nikto to tam vraj nerieši.
e priam fascinovaný tým, že k jednej z najrýchlejších a najmasovejších zmien verejnej mienky došlo v USA nie vďaka nariadeniam zhora či politickým lídrom, ale zdola, často vďaka kultúrnej zmene, vďaka televíznym seriálom, čiže inak povedané: silou homopropagandy….
Dalibor Roháč zrejme žije v presvedčení, že niet na svete väčšej krivdy ako to, že homosexuál na Slovensku nemôže mať právo adoptovať si deti so svojím partnerom a využívať zákonné privilégiá manželstva a bezducho opakuje predžuté frázy o boji za „oslobodenie” veľmi úzkej skupiny, ktorej väčšina navyše vôbec netúži po oslobodení, ale ktorý sa zrazu stal politickým programom svetovej superveľmoci, akými sú Spojené štáty i Európskej únie a predmetom intenzívneho sponzorstva prakticky všetkých veľkých korporácií.
Nech sa na to dívame z akéhokoľvek uhla, bezpochyby ide o čítankový príklad úspešného uplatnenia idey „Gramsciho pochodu inštitúciami”. Taliansky komunista Antonio Gramsci v 30. rokoch 20. storočia na rozdiel od klasikov marxizmu-leninizmu-stalinizmu, prišiel na to, že cesta k zmene nevedie cez revolučný prevrat, ale vyžaduje si dlhé obdobie nastoľovania kultúrnej hegemónie cez médiá, univerzity, vydavateľstvá, umenie, neskôr cez Hollywood, reklamy, Silicon Valley, cez postupné takmer nepostrehnuteľné zmeny jazykových výrazov a spoločenských modelov zavádzaných užitočnými spolupracovníkmi ako sú herci či iné celebrity, ako aj vytváraním falošných väčšín, infiltráciou a prevzatím inštitúcií, vzdelávacieho systému, ba aj prenikaním do cirkevnej hierarchie.
Inak povedané, noví, progresívni revolucionári majú obsadiť kľúčové miesta, na ktorých sa rozhoduje o kultúrnej orientácii spoločnosti.
Dalibor Roháč síce o kultúrnej zmene nepovedal nič svetoborné, ale je poľutovaniahodné, že táto banálna pravda uniká pozornosti „konzervatívnych politikov”, ktorí v snahe zastaviť alebo aspoň spomaliť valec progresívnej ideológie sa spoliehajú na to, že to vždycky nejako uhrajú šikovnými politickými hrami a chytrými koalíciami udržia status-quo.
Problém je v tom, že takéto úspechy sú krehké a majú veľmi krátke trvanie.
Rozhodujúca bitka sa vždycky odohráva v kultúre, ktorá je rozhodujúca. Podľa maďarského politológa Mártona Békésa (1983) všetko je otázkou kultúry a kľúčom k nej je – jazyk. Ani prehraté voľby nemusia byť tragédiou, pokiaľ sa podarí udržať sa v kultúre – pod ktorou rozumieme ani nie tak divadelné programy a vydávanie kníh, ako si to väčšina ľudí predstavuje, ale skôr používanie jazyka, svet ducha, inštitúcie, vzájomné vzťahy ľudí. Na druhej strane, zdôrazňuje Békés, ak politická sila v široko chápanej kultúre stojí na slabých nohách, môže aj viackrát vyhrať voľby, jej vláda nebude mať dlhé trvanie. Bez kultúry je možné dostať sa do vlády, ale nikdy nie k moci. V politike sa totiž podstatná časť boja odohráva v kultúrnom zázemí.
A dodáva:
„Je to dlhý, únavný a vytrvalý boj: prijatie zákonov sa dá zvládnuť za krátky čas, ale transformácia verejného myslenia je úloha na desaťročia. Budovanie kultúrnej hegemónie je dlhotrvajúca zákopová vojna, nie bleskový útok, je to tichý, zmáčajúci jesenný dážď, nie letný lejak, ide o dlhotrvajúcu revolúcia, nie improvizovaný prevrat. Kultúra je totiž pomaly tečúci, pokojný, ale odhodlaný prúd, do ktorého sa vlievajú rýchle prúdy aj prudké rieky – a všetko sa napokon spája v jeho obrovskom vodnom toku.”
Na to, že politika nestačí, prišli napríklad už aj evanjelikáli v Spojených štátoch, ktorí až do konca devätnásteho storočia mali v Amerike dominantné postavenie v oblasti kultúry. Keď oň prišli a neskoro sa spamätali, na morálny a sociálny úpadok americkej spoločnosti reagovali tým, že sa pustili do politického aktivizmu, začali sa v čoraz väčšom počte uchádzať o funkcie, vznikali skupiny zaoberajúce sa verejnou politikou, desiatky kresťanských publikácií a rozhlasových programov prinášali komentáre k verejným záležitostiam. Ako píše Nancy Pearceyová v knihe Total Truth, tento zvýšený aktivizmus síce priniesol dobré výsledky v mnohých oblastiach verejného života, ale jeho vplyv bol stále oveľa menší, ako väčšina dúfala. Prečo? Pretože sa vrhli na politický aktivizmus ako na najrýchlejší a najistejší spôsob, ako zmeniť verejnú scénu – neuvedomujúc si, že politika má tendenciu odrážať kultúru, a nie naopak.
„Nezáleží na tom, či je mačka čierna alebo biela, dôležité je, že chytá myši,“ mal kedysi povedať pragmatický tajomník čínskej komunistickej strany. Dnešný Západ je, mierne povedané, menej pragmatický. Najmä v Hollywoode a v iných dielňach modernej kultúry dnes počúvame, že „nezáleží na tom, či mačka chytá myši, dôležité je, aby nebola biela, a najlepšie, ak je teplá„.
Preto vznikol celý tento prúd antikultúry či pseudoumenia a preto vznikla táto revolúcia, ktorú niekedy nazývame aj kultúrnou revolúciou, ktorej cieľom je rozbiť nenávidenú západnú civilizáciu, a ktorá sa najhlasnejšie prejavila v májovej revolte roku 1968.
Dnešná americká kinematografia je posadnutá diverzitou chápanou nie ako skutočnú rozmanitosť medzi ľuďmi, ale iba ako plytké rozdiely vo farbe pleti… a, samozrejme, v tom, čomu sa hovorí sexuálna identita, teda snaha zabezpečiť, aby boli sexuálne deviácie na plátne adekvátne „zastúpené„.
Samozrejme, keď hovoríme „adekvátne“, máme na mysli teplú propagandu, keď diváci pociťujúci prirodzený odpor pri pohľade na dvoch bozkávajúcich sa mužov si budú v hlave ustavične opakovať a presviedčať seba samých, že to, čo vidia, je vlastne normálne, ba krásne, nádherné a obdivuhodné.
Napríklad v centre deja filmu Niekto klope na dvere režiséra M. Night Shyamalana, sú dvaja sympatickí „otcovia“, ktorých adoptívna dcéra je Číňanka, ktorí v závere dramatického príbehu zachránia ľudstvo, tým, že jeden z nich sa nezištne obetuje prosiac, aby ho ten druhý zabil. Takýmto rúhavým spôsobom je svet zachránený pred záhubou. Viete vďaka čomu? Vďaka obeti homosexuálnej „lásky“, ktorú si z nepochopiteľných dôvodov vyžiadal sám Boh.
Spoločnosť Disney, ktorá bola po desaťročia symbolom bezpečnej rodinnej zábavy, teraz kráča spolu so spoločnosťou Netflix v čele pokroku diktovaného komunitou LGBT. Na jej platforme sa objavil film s názvom Neobyčajný svet (Strange World) určený pre deti bez vekového obmedzenia. Tentoraz je práve taký – neobyčajný. Prečo? Odohráva sa v neznámej realite plnej dobrodružstva, ktoré má prilákať deti, a v rámci ktorého sa mladý chlapec zamiluje do priateľa a chce upútať jeho pozornosť. Našťastie má chápavého otca, ktorý je pri ňom: „Počúvaj, aj ja som mal kedysi prvú lásku…” a radí mu, ako si získať priazeň tohto mládenca, do ktorého sa jeho syn zamiloval. Učebnicový príklad podprahovej indoktrinácie.
Tvorcovia, samozrejme, nezabúdajú ani na našich najmenších. Výrobca stavebnice Lego pred rokom predstavil svoju prvú stavebnicu LGBTQ+. Dalibor Roháč je určite nadšený, že hnutiu LGBT sa podarilo kolonizovať obľúbené detské filmové seriály, z ktorých mnohé majú dôležité miesto v spomienkach ich rodičov na detstvo. Títo rodičia sa donedávna nevedeli dočkať, kedy tieto príbehy a postavy predstavia vlastným deťom. Dnes však prasiatko Peppa (Penny žije s dvomi matkami), Scooby-Doo (Velma je už lesba), Arthur (homosexuálny sobáš) a ďalšie detské príbehy sa stali trójskym koňom síl presadzujúcich ideológiu LGBT.
To, že práve táto antikultúra je zdrojom historického optimizmu je intelektuálnym zlyhaním Dalibora Roháča a rovnako jeho priateľov v politickej strane, za ktorú už v minulých voľbách neúspešne kandidoval. Je možné, že si neuvedomuje, že sympatizuje s pracovnou metódou, ktoru je – lož, lebo homopropaganda je založená na lži vykresľovanej v pestrých farbách dúhy, ktorej symbol znásilnila. A túto lož predstiera mládeži ako prejav maximálnej slobody.
Tak ako komunistický film ukazoval Sovietsky zväz ako raj na zemi, aj homopropaganda vykresľuje pestrý dúhový svet prajdov, ktorý je však na míle vzdialený od šedivej reality osudov dezorientovaných osôb oklamaných sľubmi slobody a šťastia.
