18. apríla 2023 došlo v Lateránskej bazilike v Ríme k vážnej epizóde, niekto by povedal ku škandálu, ktorý je len ďalším dôkazom zmätku, aký vládne v cirkevných kruhoch. Skupina asi päťdesiatich kňazov v sprievode svojho biskupa, ktorí patria k Anglikánskemu spoločenstvu, totiž v rozpore s kánonickými normami slúžila bohoslužbu pri hlavnom oltári rímskej katedrály.
Na prvý pohľad to možno neznie ktovie ako škandalózne, ale historik profesor Roberto De Mattei objasnil, že Lateránska bazilika je jednoducho „miesto pápežského trónu, symbol autority a magistéria rímskeho biskupa. A práve na oltári rímskeho biskupa (t. j. na pápežskom oltári) sa konal anglikánsky obrad a na tróne vyhradenom pre pápeža sedel biskup, ktorý predsedal bohoslužbe.“ V čom je problém? V tom, že Jonathan Baker, okrem toho, že bol dlhé roky vedúcim predstaviteľom slobodomurárov, je rozvedený a po druhý raz ženatý (čo anglikánska cirkev povoľuje), z hľadiska Katolíckej cirkvi nie je platne vysväteným biskupom rovnako ako celý anglikánsky episkopát .
Potvrdil to okrem iného aj pápež Lev XIII. v liste Apostolicae curae z 13. septembra 1896, ktorý obnovil dekréty svojich predchodcov slávnostným vyhlásením, že pre nedostatok formy a úmyslu „svätenia vykonané podľa anglikánskeho obradu boli a sú absolútne neplatné a nezákonné„. Pápež Benedikt XVI. potvrdil tento dekrét v apoštolskej konštitúcii Anglicanorum coetibus zo 4. novembra 2009.
Inými slovami, komentuje de Mattei, „anglikánski biskupi nie sú biskupmi, kňazi nie sú kňazmi a omše, ktoré slávia, nie sú pravými omšami„. Pápežský oltár Lateránskej baziliky sa tak stal „dejiskom pantomímy, ktorá uráža autoritu Svätej stolice a katolícku vieru.“
Človek si položí otázku: Čo sa dosiahlo za tých šesťdesiat rokov intenzívneho ekumenického dialógu s anglikánskou cirkvou, keď kresťanstvo v Anglicku už len lapá po dychu a lídri anglikánskej aj katolíckej cirkvi sa v Spojenom kráľovstve zaoberajú tým, či sobášiť páry rovnakého pohlavia a meniť Božie zámená? Robia tak v situácii, keď im v časovom výhľade jednej či dvoch generácií hrozí zánik. Katolícka cirkev v Spojenom kráľovstve je presne na rovnakej ceste do zabudnutia.
Prečo si to nikto neprizná, že takýto ekumenizmus nielenže nevedie nikam, ale oslabuje Katolícku cirkev?
Na začiatku bolo úprimné presvedčenie, že pre svet je rozdelenie kresťanov pohoršením. „Veď predsa ako môžu hlásať Ježiša Krista, ktorý sa modlil za jednotu, keď sami sú rozdelení?“, znel logický argument, proti ktorému sa nedalo namietať. Z tohto pohľadu som sa aj ja díval na ekumenické aktivity so sympatiami ako na úprimnú snahu odstrániť to, čo nás rozdeľuje.
Keď som však pred vyše štvrťstoročím viac-menej náhodne zapol rádio Lumen, ktorý vysielal príhovory účastníkov v tom čase prebiehajúcej ekumenickej konferencie, zaujalo ma vystúpenie predstaviteľa jednej malej českej cirkvi, ktorý sa snažil spochybniť predstavu, že by množstvo cirkví malo byť pre svet pohoršením. „Práve naopak“, tvrdil. „Je to veľké obohatenie, pretože každá cirkev prináša niečo originálne a svojské, čo je prínosom pre kresťanstvo a máme sa radovať z bohatstva našej rozmanitosti!“
Radovať sa z našej rozmanitosti?! To mi akosi nesedelo. Z toho, že nekatolíci odmietajú niektoré Bohom zjavené pravdy, ktoré vyznáva Katolícka cirkev? Alebo tie pravdy nie sú zase až také dôležité? Máme sa tešiť z toho, že hoci protestanti odmietajú sviatosť manželstva, sviatosť kňazstva, sviatosť Eucharistie, svätú spoveď, oveľa lepšie ako katolíci „poznajú Písmo“? Nemá z toho „bežný veriaci“ dojem, že tieto sviatosti zrejme nie sú až také dôležité, keď je možné „kresťansky žiť“ a byť spasený aj bez nich?
V tejto súvislosti ma zaujali dve správy z kresťanského sveta: Bývalý anglikánsky arcibiskup z Canterbury George Carey si dal tú námahu, že poslal parlamentu austrálskeho štátu Nový Južný Wales odkaz, v ktorom ho vyzýva, aby schválil – zákon o eutanázii. „…píšem ako bývalý arcibiskup z Canterbury, ktorý radikálne zmenil názor na asistovanú smrť.“ Podrobnosti jeho „obrátenia“ nie sú teraz dôležité, ale pripomenulo sa mi obdobie spred tridsiatich rokov, keď tento pán bol prímasom anglikánskej cirkvi a noviny písali o tom, že dialóg (medzi Katolíckou a Anglikánskou cirkvou) – prebiehajúci už viac ako tri desaťročia – sa zastavil v ťažkej a dovtedy nezmieriteľnej otázke – kňazského svätenia žien. Obe strany sa však vzájomne ubezpečovali, že napriek tomu sa ich vzťahy môžu naďalej zlepšovať.
Arcibiskup Carey vtedy vyhlásil: ,, Dialóg medzi nami bude pokračovať bez ohľadu na to, aké prekážky, aj také, ktoré sa z ľudského hľadiska zdajú neprekonateľné, stoja v ceste„.
„Cesta, ktorá nás čaká, nám možno nie je úplne jasná, ale sme tu, aby sme sa znovu zaviazali ísť po nej,“ reagoval Ján Pavol II., ktorý vyhlásil jednotu kresťanov za jeden z hlavných cieľov svojho pontifikátu.
Odvtedy prešlo dlhých tridsať rokov, …
Druhá správa je o tom, že poľská autokefálna pravoslávna cirkev neuznáva ordináciu žien v evanjelicko-augsburskej cirkvi v Poľsku. List s takýmto posolstvom adresoval pravoslávny arcibiskup metropolita varšavský Sawa predsedovi Poľskej ekumenickej rady ako reakciu na správy v médiách, že evanjelici vysvätili skupinu deviatich diakoniek.
Arcibiskup Sawa povedal: „Poľská autokefálna pravoslávna cirkev, zachovávajúca učenie svätých apoštolov a predchodcov, takúto prax neuznáva. A preto sa pravoslávni nebudú zúčastňovať ekumenických stretnutí, ako sú modlitby, konferencie, pracovné stretnutia atď., na ktorých budú prítomné presbyterky. A upozorňuje: „Ak sa problém prehĺbi, členstvo Poľskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi v Poľskom ekumenickom koncile bude pozastavené.“
Rozhodnutie poľských pravoslávnych musí vzbudzovať rešpekt. Pravoslávni tak zahanbili katolíkov, ktorí formálne taktiež odmietajú možnosť vysväcovania žien za kňazky. Vyplýva to z príkladu Krista, potvrdeného Písmom, ktorý si svojich apoštolov vybral výlučne spomedzi mužov.
Tieto zásady boli potvrdené vo vyhlásení Kongregácie pre náuku viery „Inter Insigniores“ z roku 1976 a v apoštolskom liste Jána Pavla II. „Ordinatio sacerdotalis“ z roku 1994.
Odhodlanie pravoslávnych v Poľsku by mohlo inšpirovať aj katolíkov k ráznym krokom vzhľadom na čoraz jasnejšie formulované požiadavky na kňazstvo žien napríklad v nemeckej cirkvi. V mnohých katolíckych diecézach, bez rozhodnejšej reakcie biskupov, pôsobí občianske hnutie s názvom Mária 2.0, ktoré čoraz častejšie žiada vysvätenie žien za katolícke kňažky. Zdá sa, že celý problém zostáva bez povšimnutia pápeža Františka, ktorý sa k tejto téme vyjadruje pomerne málo alebo veľmi neurčito.
V čom je podstata problému? Od začiatku bolo jasné, že rozhodnutie Anglikánskej cirkvi z novembra 1992 „svätiť“ ženy „rozšírilo teologickú priepasť“ medzi katolíkmi a anglikánmi. Odvtedy napriek intenzívnym dialógom a pekným rečiam vzďaľovanie sa anglikánov a katolíkov v otázke rodiny a manželskej morálky, ktoré sa začalo Lambethskou konferenciou v roku 1930, keď anglikáni sa rozhodli schvaľovať „vo výnimočných prípadoch“ antikoncepciu a potom schválením potratov (!) v roku 1967 sa bez prestávky stále prehlbovalo.
Naši anglikáni už schválili „požehnávanie“ homosexuálnych pseudomanželstiev, majú homosexuálnych biskupov i ženy biskupky. A pán bývalý prímas napriek pekným rečiam na dialógoch pokračuje v trende kapitulácie pred svetom a prijíma názory sveta jeden po druhom, aké mu svet prináša, momentálne presadzuje eutanáziu.
