Ako by mal Vatikán reagovať na prenasledovanie veriacich vrátane katolíkov zo strany Komunistickej strany Číny? – kladie otázku Kevin Andrews na stránke mercatonet.com. Je to odpoveď na príspevok Michaela Cooka, ktorý zastáva názor, že berúc do úvahy prenasledovanie miliónov veriacich, je zmier, ktorý Vatikán dosiahol v tajnej dohode s Čínskou komunistickou stranou (ČKS), je rozumnou odpoveďou.
Ako precedens uvádza konkordát, ktorý Pius VII. uzavrel s Napoleonom v roku 1801. Jeho výsledky, ako priznáva, boli zmiešané.
„Napoleon sa k pápežovi a Cirkvi správal s opovrhnutím. Cirkev mala ďaleko od slobody. A verní biskupi za to zaplatili vysokú cenu. Katolícki veriaci však mohli dýchať – mohli sa modliť vo svojich kostoloch a prijímať sviatosti. A po páde Napoleona, napriek čoraz militantnejším svetským vládam, Cirkev vo Francúzsku 19. storočia duchovne a intelektuálne prekvitala.“
Zdá sa, že pápež a jeho diplomati hrajú dlhú hru, ako to robili od čias rímskych cisárov. Ponižujúce kompromisy Cirkvi s tyranmi môžu byť zatemnené šikanovaním a nespravodlivosťou, ale kým katolíci môžu dýchať, možno sa oplatí rokovať s diablom. Z dlhodobého hľadiska Cirkev zvyčajne víťazí.“
Kevin Andrews s tým rozhodne nesúhlasí a uvádza argument, že história konkordátov a prax Ostpolitik (doktrína prispôsobovania sa totalitným režimom) bola pre Cirkev a milióny veriacich katastrofálna.
Vysvetľuje, že po strate pápežských štátov v roku 1870 sa medzi poprednými predstaviteľmi Vatikánu vyvinulo presvedčenie, že postavenie Cirkvi vo svete posilnia konkordáty s rôznymi národmi, v ktorých dodržiavanie Kódexu kánonického práva ochráni a posilní úlohu Cirkvi. Najhorlivejším zástancom tejto doktríny bol Eugenio Pacelli, vatikánsky nuncius v Nemecku, štátny sekretár a neskôr Pius XII, ktorý veril, že tieto dohody poskytujú katolíkom platformu na odolávanie prenasledovaniu.
Výsledky konkordátov však neboli dobré. Dohoda so Srbskom v roku 1914 bola katastrofou a mnohé ďalšie, vrátane dohôd s Mussolinim a Hitlerom, boli porušené.
Kevin Andrews uvádza príklad Cirkvi v Maďarsku v 50. rokoch 20. storočia, ktorý je najzjavnejším príkladom zlyhania tzv. Ostpolitik. Zďaleka neposkytla katolíkom „priestor na dýchanie“, ale odsúdila Cirkev do pozície akéhosi pobočníka komunistickej strany. Kardinál József Mindszenty bol zatknutý, mučený a vo vykonštruovanom procese odsúdený na doživotie. Neskôr bol prepustený a poslaný do vyhnanstva.
Cirkev v Československu a Poľsku tiež veľmi utrpela, napriek hrdinskému úsiliu kardinála Stefana Wyszyńského a ďalších.
Oproti tomu Kevin Andrews vytdvihuje iný, etickejší a úspešnejší prístup k totalitným režimom. Praktizoval ho pápež Ján Pavol II, ktorý zažil spustošenie komunizmu vo svojej vlasti a od Wyszyńského a ďalších sa naučil, že autoritárov nemožno uspokojiť. Nebola to Ostpolitik, ktorá spôsobila pád komunistickej vlády nad východnou Európou – a nakoniec aj pád Sovietskeho zväzu; bola to morálna jasnosť a kresťanské svedectvo Karola Wojtylu.
Vatikán však naďalej pokračuje v neúspešnom prístupe z minulosti a argumentuje tým, že na to, aby ľudia mohli prijímať Eucharistiu, potrebujú kňazov, ktorí zasa musia byť vysvätení biskupmi, a preto je potrebné dohodnúť sa s totalitnými režimami na vymenovaní týchto biskupov.
Čína už túto dohodu porušila a vymenovala biskupa bez súhlasu Vatikánu. Ďalší biskupi zmizli alebo sú zatknutí.
ČKS je odhodlaná „sinifikovať náboženstvo“ v Číne. Z kresťanských kostolov boli odstránené kríže, budhistické chrámy a moslimské mešity boli zničené a v rámci akcií pripomínajúcich Hitlerovu Národnú ríšu boli na miestach bohoslužieb vystavené fotografie a výroky Si Ťin-pchinga. Pastori boli zatknutí a uväznení.
Najnovšie pokyny Úradu pre etnické a náboženské záležitosti mesta Taiyuan sú príkladom toho, čo sa deje v celej krajine.
Na stretnutí pastorov Cirkvi troch samospráv, oficiálnej protestantskej organizácie kontrolovanej ČKS, dostali inštrukcie: „svedomito študovať a uplatňovať ducha 20. národného kongresu Komunistickej strany Číny“, učiť farníkov „vždy nasledovať stranu“ a „študovať myšlienku Si Ťin-pchinga o socializme s čínskymi charakteristikami pre novú éru“. Kázne by mali posilniť marxistické náboženské štúdium. O kresťanskom učení alebo Biblii tam nebolo nič!
Vatikán by sa mal riadiť tým, čo sa v Číne skutočne deje, a nie neúspešnou zahraničnou politikou.
Zdá sa, že Si Ťin-pching lepšie chápe dejiny ako architekti prispôsobenia sa Číne. Pravidelne vystríha, aby sa nezopakoval prípad, keď sa rozpadol komunistický Sovietsky zväz, pretože si je zrejme vedomý, že zmenu priniesol duch ľudu inšpirovaný ľuďmi ako Ján Pavol II. Si sa domnieva, že náboženstvo musí byť potlačené alebo kontrolované, ak sa má ČKS vyhnúť osudu Sovietov.
Zdroj: mercatornet.com
