Medzi magické slová Cirkvi dnes patrí “rozlišovanie”. Cirkev musí vychovávať k rozlišovaniu, kráčať spoločne so všetkými a navzájom sa učiť rozlišovať, synodalita slúži rozlišovaniu a rozlišovanie slúži synode, svedomie neslobodno nahrádzať, ale treba ho vychovávať k rozlišovaniu, rozvedené a znovu civilne zosobášené osoby sa nachádzajú na ceste rozlišovania, pastorácia si vyžaduje komunitárne rozlišovanie, nespravodlivé zákony treba hodnotiť po rozlišovaní na základe dialógu a podobne.
Rozlišovanie je kľúčovým slovom novej morálnej teológie a je denným chlebom teológov na teologických fakultách v Miláne a Padove a po zmene aj profesorov Inštitútu Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine. Teraz je však každodenným chlebom aj v pastoračnej praxi Cirkvi medzi radovými veriacimi. Problémom je, že za novým zmyslom slova “rozlišovanie” sa skrýva úplná zmena katolíckej morálnej náuky.
Po tomto novom zmysle rozlišovania niet ani stopy v encyklike Veritatis splendor Jána Pavla II., ani v tradičnej katolíckej morálnej náuke. Ide o nový význam vyjadrujúci radikálne odlišnú a novú morálku.
Cesta zmeny bola dlhá. V prípade Talianska sa rozhodujúci zlom datuje už od roku 1971, keď Enrico Chiavacci povedal, že prirodzenosťou človeka je to, že nemá prirodzenosť, čím poprel prirodzenosť ako finalistický zdroj etických kritérií, čo dnes robí aj Maurizio Chiodi, aby sme spomedzi mnohých menovali iba jedno meno, vo svojej “Príručke fundamentálnej teológie”.
V čom teda spočíva tento nový zmysel slova rozlišovanie? Vychádza z agnostického predpokladu: naše poznanie je vždy čiastočné a nedokonalé, pretože je historické a situačné. Je a vždy zostane interpretáciou. Tradičná morálka je teda systematicky obviňovaná z intelektualizmu, pretože zastávala názor, že tak ako človek pozná prirodzenosť vecí a seba samého, pozná aj zásady morálneho života, počnúc zlatým pravidlom: konaj dobro a vyhýbaj sa zlu.
Nové príručky morálnej teológie na niekoľkých stranách vystavili kritike celé časti Tomášovej Teologickej sumy, ktorú obviňujú z intelektualizmu. Podľa tohto obvinenia stará morálna teológia vraj prisudzovala intelektu úlohu poznávať dobro na úkor iných ľudských schopností ako sú vôľa alebo vášne, a rozlišovala navonok medzi prostriedkami a cieľmi a medzi normou a situáciou. Morálka tak údajne mala abstraktný, teoretický, doktrinálny, objektivizujúci základ a vraj nevyplývala z celého života človeka, iba z jeho inteligencie.
Je zrejmé, že ide o karikatúru svätého Tomáša, ktorý každej ľudskej schopnosti priznával prislúchajúce postavenie: poznávanie patrí intelektu, ktorý síce nie je oddelený od ostatných ľudských schopností, ale je schopný plniť svoju rolu. Vďaka tomu je možné poznať morálny zákon a morálne príkazy a pritom nevylučovať konkrétne prelínanie všetkých jeho schopností v človeku.
Rozlišovanie bolo potom stretnutím medzi takto objektívne poznanou normou a konkrétnymi a partikulárnymi situáciami, v ktorých sa musí pohybovať svedomie. Nejde o protiklad medzi abstraktným a konkrétnym, pretože norma tu žije, osvetľuje životnú situáciu a vôľu usmerňuje – nehýbe ňou.
Nová morálna teológia akceptuje agnostický a protestantský princíp moderného myslenia súc presvedčená, že človek poznáva nielen intelektom, ale aj vôľou, túžbami, vášňami, kultúrou, zámermi, emocionalitou, skúsenosťou, takže morálna norma sa vraj tvorí, a nemožno ju jednoducho „nájsť“, má vždy aspekt subjektívny a nie iba objektívny, má relevantný hermeneutický význam, je vždy historická a nikdy definitívna, pretože jej formulácia má svoj princíp v komplexnosti „tu a teraz“. Preto morálne usudzovanie chápané v tradičnom zmysle je dnes nahrádzané rozlišovaním.
Nová morálna teológia chce prekonať rozdiel medzi subjektívnym a objektívnym a medzi úmyslom a konaním. Už neplatí pravidlo, že človek koná na základe toho, čo si myslí, pretože zdrojom etického poznania je aj konanie, nie iba úmysel. Situácia s jej rôznymi okolnosťami už nie je len poľom aplikácie morálneho úsudku, ale prispieva aj k poznaniu samotnej normy.
Z tohto dôvodu vraj treba prekonať pojem “vnútorne zlé skutky“, ktorý sa považoval za platný – podľa tvrdenia nových teológov – vtedy, keď sa myslelo, že materiálny predmet konania (čiže to, čo človek robí), ktorý vynáša na svetlo intelekt, je základným kritériom morálneho usudzovania.
Ako je známe, dubia (všetky morálneho charakteru), ktoré štyria kardináli predložili pápežovi Františkovi, neboli zodpovedané. Súčasná morálna teológia toto neodpovedanie zo strany pápeža vysvetľuje takto: veď ako by bolo možné odpovedať na takto formulované dubia?
Intelektualistickým, objektivistickým, abstraktným spôsobom? František teda neodpovedal, pretože týmto dubiám chýbalo rozlišovanie, na druhej strane však rozlišovanie ani neumožňovali. Z toho vyplýva, že nové agnostické rozlišovanie znemožňuje jasné morálne učenie.
Preklad z lanuovabq.it
