Je morálne, aby štát ľuďom ponúkal smrť za pomoci lekára, ale na druhej strane robí málo pre to, aby im pomohol žiť? Ide o Kanadu, krajinu s nadpriemerne vysokou životnou úrovňou, ktorá svoju ponuku zabalila do pekného obalu ako ,,akt súcitu“. Napriek tomu lekárska pomoc pri umieraní je dnes terčom tvrdej kritiky.
V krajine dochádza k zvláštnemu paradoxu. Má národnú linku prevencie samovrážd, na ktorú je možné dovolať sa 24 hodín denne, 7 dní v týždni, kde sa súcitní operátori pokúšajú odhovoriť volajúcich od úmyslu vziať si život. Na druhej strane existujú horúce linky, na ktorých operátori v prípade potreby ochotne poradia a poskytnú usmernenie ako postupovať pri odchode z tohto sveta. Argumentuje sa ľudskou dôstojnosťou, hoci asistovaná samovražda je jej tvrdým pošliapaním.
Leon Kass v článku s názvom Dehumanization Triumphant (Víťazná dehumanizácia) konštatuje, že prístup k asistovanej samovražde sa mení tak, ako sa mení etika, z čoho vyplýva, že ak sa nejaký čin dá nejakým spôsobom racionalizovať, všetko, čo je teoreticky možné, sa zrazu môže zdať aj etické.
Spočiatku bolo právo na asistovanú samovraždu dostupné iba osobám, ktoré si boli vedomé svojho rozhodnutia, „neznesiteľne trpeli” a ich smrť mohla nastať v „predvídateľnej budúcnosti“. O necelých päť rokov neskôr Kanadský parlament zrušil podmienku nevyliečiteľnej choroby, takže teraz stačí, aby niekto trpel chorobou alebo postihnutím, ktoré sa nedá vyliečiť „za podmienok, ktoré on považuje za prijateľné“, a môže využiť asistovanú samovraždu.
Na prvý pohľad to môže vyzerať, že zmyslom tohto prístupu je naozaj oslobodiť ľudí od utrpenia. Čo si však všetci neuvedomujú, je to, že tzv. lekárska pomoc pri umieraní – neodstraňuje utrpenie, ale osobu, ktorá bolesť prežíva! A tá bolesť nemusí byť ani fyzická.
Paliatívna starostlivosť je v krajine ťažko dostupná a čakacie lehoty na operácie alebo iné zákroky vo verejnom zdravotníctve sú také dlhé, že v roku 2005 Najvyšší súd to označil za porušenie práva na život. Progresívna Kanada, eldorádo liberalizmu, na to našla univerzálny všeliek: smrť. Čoraz častejšie sa objavujú správy o prípadoch eutanázie chronicky chorých a zdravotne postihnutých pacientov.
V auguste 2021 tridsaťročná Rosina Kamisová trpiaca fibromyalgiou sa rozhodla pre asistovanú samovraždu. Vo videu nahranom päť dní pred smrťou povedala, že dlho čakala, kým sa o ňu niekto začne zaujímať, že lieky proti bolesti nestačia. „Niekedy stačí mať niekoho pri sebe a všetka bolesť zmizne,“ povedala. Žiadna takáto osoba sa však neobjavila”. Podľa oficiálnych štatistík približne 20 % pacientov uvádza ako dôvod žiadosti o eutanáziu osamelosť a izoláciu.
V poslednom čase sa objavujú príbehy o Kanaďanoch, ktorí sa kvôli chudobe a nedostatku prístupu k primeranej zdravotnej starostlivosti, bývaniu a sociálnym službám radšej rozhodli pre eutanáziu.
Podľa Rogera Foleya, pacienta trpiaceho neuropatiou, sa eutanázia v Kanade považuje za „náhradu lekárskej a sociálnej starostlivosti“. „Starší ľudia, zdravotne postihnutí a chronicky chorí sú nadbytoční. Spôsobujú len náklady.“ – dodal.
Z hľadiska štátnych financií je to veľmi výhodné, keďže liečba chronických chorôb stojí desiatky miliónov dolárov ročne, zatiaľ čo eutanázia stojí iba 2327 dolárov na osobu. Ako sa dočítame v časopise The Spectator, ktorý cituje oficiálne údaje kanadskej vlády, prvý zákon o eutanázii ušetril 86,9 milióna dolárov ročne na zdravotnej starostlivosti a druhý zákon prinesie ďalšie úspory vo výške 62 miliónov dolárov.
Je to uvažovanie, ktoré z rovnice života úplne vynecháva Boha. Život bez neho je prázdny a utrpenie bez neho nemá nijaký zmysel. Často je to nie príliš veľká bolesť, ale príliš málo lásky, ktorá spôsobuje, že ľudia žiadajú o eutanáziu.
Ako píše zdravotná sestra pracujúca na jednotke intenzívnej straostlivosti v Sydney:
Nepotrebuje naša spoločnosť presunúť svoj pohľad od rýchleho riešenia eutanázie k dlhej, pomalej práci sprevádzania tých, ktorí trpia? Ľudské utrpenie je súčasťou života a nestojí život za to, aby sme ho žili naplno a až do konca? Nie je každý človek hodný toho, aby svoj život prežil a dôstojne dovŕšil?
Pre niektorých je „dobrá smrť“ eutanázia. Týmto ľuďom by som však povedala: tvoje utrpenie až do prirodzeného konca tvojho života je tvojím darom pre tých, ktorí ťa milujú. A ich čas, práca a láska sú darom pre vás.
Na konci života môžeme prežívať momenty pozitívnej premeny. „Dobrovoľné asistované umieranie“ nás o toto ochudobňuje.
Spoločenská akceptácia eutanázie a tzv. asistovanej samovraždy sa za posledných 20 rokov zvýšila. Čoraz viac štátov legalizuje tieto praktiky pod zámienkou zabezpečenia „ľudskej dôstojnosti“ a „individuálnej autonómie„. Učenie Katolíckej cirkvi je pritom jednoznačné: eutanáziu alebo „asistovanú samovraždu“ nemožno nikdy akceptovať.
Kongregácia pre náuku viery v dokumente „Samaritanus bonus“ z 22. septembra 2020 pripomenula, že „eutanázia je samou podstatou zlým činom, a to pri akejkoľvek príležitosti a za akýchkoľvek okolností„; „eutanázia je važným porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na napísanom Božom slove, odovzdáva sa Tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium. V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje, ktoré charakterizuje samovraždu alebo vraždu“
Akákoľvek bezprostredná formálna či materiálna spolupráca na tomto čine je ťažkým hriechom proti ľudskému životu a „takýto čin nemôže byť legitímne nariadený ani povolený žiadnou autoritou“.
Katechizmus uvádza, že je dovolené opustiť iba „úpornú terapiu“, teda „liečebné postupy, ktoré sú nákladné, riskantné, mimoriadne alebo neúmerné očakávaným výsledkom“. Zdravotníci však nikdy nesmú pripraviť pacientov o základnú starostlivosť, ako je napojenie na prístroje alebo kŕmenie.
Kongregácia dodáva, že „život je posvätný a nedotknuteľný dar a každý človek, stvorený Bohom, má transcendentné povolanie a jedinečný vzťah s tým, ktorý dáva život, pretože neviditeľný Boh… ponúka každému človeku plán spásy. Človek je povolaný pochopiť hlbokú motiváciu tohto intuitívneho presvedčenia, ktoré je tiež empiricky poznateľným faktom.
Kongregácia odsudzuje nepochopenie „súcitu“, čiže keď sa považuje za opodstatnené ukončiť život pacienta kvôli utrpeniu, ktoré sa označuje ako „neznesiteľné“. „V skutočnosti,“ čítame v Samaritanus bonus, „ľudský súcit nie je o spôsobení smrti, ale o prijatí pacienta, podpore ho v jeho ťažkostiach, prejavení náklonnosti a pozornosti a poskytnutí prostriedku na zmiernenie utrpenia.“
Učenie o eutanázii je jednoznačné a stojí za to pripomenúť si nielen katolíkom ale každému človeku, pretože ono nevyplýva len z náboženstva, ale predovšetkým zo samotného prirodzeného zákona a rozumu.
Mnohí ľudia túžiaci po eutanázii však tak robia len preto, že nie sú obklopení láskou. Bez lásky stráca život zmysel. Ak sa zástancovia eutanázie rozhorčujú nad tým, prečo Cirkev nesúhlasí s eutanáziou, Marek Czech, poľský kňaz, ktorý už dvadsať rokov slúži v hospici, odpovedá jednoducho: pretože eutanázia otvára brány pekla.
Netreba byť futurológom, aby sme nevideli, kam to celé smeruje: K asistovanej samovražde bez udania dôvodu. Veď ak žena môže bez obmedzenia „robiť so svojím telom, čo chce”, prečo by to nemohla robiť aj so svojím životom? Túžba zomrieť už nebude vnímaná ako chorobná, ale úplne normálna, ako „ľudské právo”. A v rámci tohto „práva” bude postupne pribúdať prípadov eutanázie osôb, ktoré si to nebudú priať, ale nebudú vedieť to dostatočne odkomunikovať (deti, starí, ťažko postihnutí a pod). Nepochybne sa medzi nimi raz ocitnú – ani nebudú vedieť ako – aj tí, ktorí teraz tomuto prístupu fandia.
Nemal by život zobrať Ten, ktorý nám ho dal? Neodoberá Boh človeku silu preto, aby začal rozmýšľať sebou, nad krehkosťou svojho života, mal čas na zmierenie sa s Ním? Starostlivosť je isto náročná, ale situácie, ktoré nás pokorujú, v Božom pohľade nás majú k čomusi formovať, pred čím odkresťančený človek stále uteká, ale nechápe, že ho smrť aj tak dobehne, ale nepripraveného.
