Taliansky filozof Stefano Fontana napísal knihu na prvý pohľad s protirečivým názvom: Katolícky ateizmus. Keď myšlienky privádzajú vieru na scestie. (Ateismo cattolico. Quando le idee sono fuorvianti per la fede).
Čo je to za nezmysel! Pomyslí si čitateľ, ktorý sa s týmto titulom po prvý raz stretne. Ako môže byť katolík zároveň ateistom? Ateista predsa nemôže byť veriacim katolíkom, pretože katolicizmus je náboženstvo, ktorého fundamentom je viera v Boha, zatiaľ čo ateizmus je popieraním existencie Boha. Musí to byť oxymoron, čosi ako hranatý kruh alebo suchá voda. Napriek týmto na prvý pohľad logickým argumentom je to reálny problém, ba podľa Fontanu z filozofického hľadiska ide skutočne o problém problémov, ktorý neblaho postihuje kresťanstvo a Cirkev. y
Môže sa zdať zvláštne, že filozofia sa môže nazývať ateistickou: filozofia patrí do sveta rozumu, kým ateizmus do oblasti viery. A predsa si viera v katolíckej sfére vyžaduje filozofiu ako disciplínu, ktorá je schopná dať jednotný zmysel celému poznaniu a existencii. Niekedy však viera používa nevhodné ba dokonca zavádzajúce nástroje, ako v prípade racionalizmu a idealizmu, filozofií, ktoré sú vyslovene ateistické, pretože popierajú metafyziku a teológiu. Tu prichádza na scénu paradoxný “katolícky ateizmus”, ktorý v mene ducha doby a modernosti deformuje chápanie právd viery zvnútra.
Tak ako fyzika sa nezaobíde bez matematiky, ani viera sa nezaobíde bez filozofie. To, samozrejme, neznamená, že každý človek musí študovať filozofiu, aby bol veriacim, ale to, že viera musí stáť na zdravej filozofii tak, ako fyzika musí stáť na bezchybnej matematike.
Fontanova kniha sa zaoberá tým, čo sa stane, keď viera prevezme formy myslenia ateistickej reflexie: zrodí sa „katolícky ateizmus“.
Prečo? Viera má totiž dva rozmery: je to úkon osoby, úkon intelektu, pobádaný vôľou, ktorej zase pomáha milosť. Túto vieru môžeme nazvať vierou osobnou či subjektívnou.
Ale katolícka viera má aj objektívny rozmer, teda to, ČOMU človek verí, pravdy, ktorým verí, čiže dogmy.
Čo sa teda stane, ak bude vychádzať z ateistickej filozofie?
Subjektívna viera zostane, ale objektívny obsah viery sa zmení, ba dokonca deformuje, pretože ateistický filozofický prístup logicky deformuje obsah katolíckej viery. Veriaci vychádzajúci z ateistickej filozofie síce subjektívne stále verí, považuje sa za veriaceho, ale objektívne mení obraz právd, ktorým uveril. Pretože uplatňuje mentálne kategórie skresľujúce pravdy, ktorým verí, čiže dogmatiku. Týmto sa katolicizmus mení na protestantizmus, čiže na vieru, ktorá je len subjektívna, nesúvisí s pravdami, v ktoré verí, na vieru oddelenú od právd, ktorým verí, čiže od dogmatiky. Protestant je fideista a fideizmus je presvedčenie, že spása je možná bez rozumu. Filozoficky je ateista.
Človek vo väčšine prípadov bude aj naďalej subjektívne veriacim , ale jeho viera bude čoraz prázdnejšia, bude sa čoraz viac sústreďovať iba na sentiment, na určitý pocit, ale bez pravdy.
V knihe autor uvádza mnoho príkladov, z nich spomeniem aspoň príklad Descartesa, ktorý bol katolík, a Kanta, ktorý bol protestant, ale svojím spôsobom veriaci.
Ateistická filozofia teda nie je ateistická preto, že ju robí pán XY, ktorý je ateista. René Descartes nebol ateista. Bol nábožensky založený veriaci, ale filozoficky ateista. Bol v ňom rozpor, ktorého si sám nebol vedomý. Taktiež Immanuel Kant bol filozoficky ateista a nábožensky veriaci a tento rozpor nepociťoval.
To, že protestantizmus je filozoficky ateistický, si dnes v dobe preferovaného ekumenizmu, žiaľ, málokto v Cirkvi uvedomuje a už takmer nikdo si nevšíma, že súčasná teológia je silne ovplyvnená protestantizmom, protestantskou teológiou.
Stefano Fontana so znepokojením konštatuje, že filozofický ateizmus prenikol do súčasnej katolíckej teológie, čo považuje za filozofický nervový bod zmätenej situácie v dnešnej Cirkvi. Dnes je Kant dokonca vyzdvihovaný na katolíckych univerzitách, v katolíckych teologických štúdiách, v teologických časopisoch a vládne všeobecné presvedčenie, že je dokonale kompatibilný s katolicizmom a môže nás naučiť niečo skutočne užitočné z katolíckeho hľadiska!
Kantova filozofia je filozofia ateistická a ateistická je preto, lebo je protestantská. Historik filozofie Karl Lowith, taktiež protestant, poukázal na to, že z protestantizmu vychádza kritika náboženstva a z protestantizmu vychádza aj ničenie katolíckeho náboženstva.
Veď všetci významní nemeckí filozofi 19. storočia, od Schellinga po Hegela, vyšli z protestantských seminárov. „Prečo sa teda Kant tak vyzdvihuje?“, nechápavo sa pýta Fontana.
Protestant Kant bol pietistom, čiže vyznával pietizmus, čo bol prúd protestantizmu spájajúci náboženstvo s morálkou, s dobrými mravmi. Toto – zjednodušene povedané – vlastne „zabilo“ náboženstvo, pretože ho zredukovalo na náboženstvo dobrých mravov, náboženstvo bez dogiem. Kant nepotreboval dogmy, pretože byť nábožensky založený sa stotožňovalo s dobrým správaním sa k ostatným a v spoločnosti.
V tejto súvislosti katolícky filozof Stefano Fontana poukazuje na znepokojujúcu situáciu:
Dnešná Katolícka cirkev veľmi málo hovorí o dogmách, ale o to viac hovorí o dobrom spoločenskom správaní, sociálnej spravodlivosti, šetrení energiou, ekológii, šetrení vodou, ochrane životného prostredia, nutnosti zachovať biodiverzitu atď., atď., A s údivom sa pýta: „Nie je toto kantovstvo, protestantský pietizmus, ktorý prenikol do Katolíckej cirkvi? Nie je toto prejavom katolíckeho ateizmu v Cirkvi?“
Filozofický ateizmus aplikovaný na katolícku teológiu, katolícku teológiu a katolícku dogmatiku teda znemožňuje správne pochopiť dogmy viery, pretože ich vnútorne rozbíja a už neumožňuje jednotný pohľad na ne. Filozofický ateizmus aplikovaný na dogmy oddeľuje rozum od viery, oddeľuje prirodzenosť od nadprirodzenosti, teda oddeľuje Krista Stvoriteľa od Krista Spasiteľa.
Kniha však prináša aj pozitívnu ponuku, ktorou je kresťanská filozofia, pretože okrem poukázania na problém sa snaží ukázať aj riešenie z filozofického hľadiska. A riešením je kresťanská filozofia.
Čo je kresťanská filozofia? Je to filozofia, ktorá od prvého kroku umožňuje spoznať Boha. Vystríha, že ak katolícka teológia si nebude osvojovať tradíciu kresťanskej filozofie, negatívne účinky katolíckeho ateizmu budú, žiaľ, pokračovať.
Stefano Fontana poukazuje na to, že súčasná katolícka teológia po preniknutí protestantského filozofického ateizmu a po prijatí hlavných prúdov súčasnej filozofie uvažuje o Kristovi ako aj o samotnom Bohu ako o subjekte, ktorý sa v dejinách vyvíja. Ak napríklad Walter Kasper v 60. rokoch 20. storočia napísal, že Boh sa mení, a podlieha zmenám, ako môžeme uvažovať o transcendencii, ak Boh podlieha rovnakým zmenám ako my? Svätý Tomáš, nadväzujúc na Aristotela, nás učil, že Boh je čistý čin, t. j. absolútna dokonalosť.
Tvrdiť, že Boh sa vyvíja, je to isté, ako povedať, že Boh je nedokonalý. Z dogmatického hľadiska sú tieto výroky svojím obsahom herézou. Na vysvetlenie je však dobré pripomenúť, že všetky kristologické herézy boli v skutočnosti vždy pokusmi o racionalizáciu Krista, o racionalizáciu dogmy.
Dokonca aj ariánska heréza bola pokusom o začlenenie Krista do racionálne pochopiteľného rámca, teda o vyňatie tajomstva z dogmy. Takže filozofia, moderný ateizmus je predovšetkým formou racionalizmu, chce racionalizovať dogmy. Dokonca aj Kantovo dielo z roku 1793 nazvané Náboženstvo v kontexte čistého rozumu, bolo racionalistickou úvahou dokazujúcou, že náboženstvo je v podstate morálne a racionálne.
Vo filozofickom ateizme je od začiatku prítomný racionalizmus. Postupne však u neho dochádza k strate dôvery v rozum. Moderné myslenie síce absolutizuje rozum, ale táto absolutizácia rozumu je zbavená argumentov a je aktom vôle, nie je racionálne preukázaná. Z dlhodobého hľadiska racionalizmus zlyháva. Moderný ateizmus nakoniec stráca všetku vieru v schopnosti rozumu a stáva sa čistou praxou.
Súčasná filozofia je dnes v tejto situácii, nie je schopná ani pomyslieť na to, že rozum môže poznať niečo, čo je aspoň trochu stabilné. Z toho možno pochopiť, prečo svätý Pius X. nazval modernizmus kloakou, do ktorej sa vlievajú všetky herézy, fakty atď.
Modernizmus nielenže je implicitne protikresťanský, ale aj antiracionálny, pretože tieto veci idú vždy ruka v ruke.
Luther zmenil katolícky spôsob myslenia. Poprel, že Božie zjavenie kladie na ľudský rozum svoje vlastné požiadavky. Luther tento vzťah prerušil. Zjavenie podľa nebo už nekladie vlastné požiadavky vo filozofickom zmysle, rozum v protestantizme ide vlastnou cestou. Ale najviac to vidno na tom, že na katolíckych teologických fakultách nikto nehovorí, že nie všetky filozofie sú rovnako kompatibilné s katolicizmom.
Čo sa týka etických otázok, homosexuality, umelého oplodnenia a adopcie maternice na prenájom, protestanti, protestantské sekty v podstate akceptovali všetky tieto porušenia morálky, prirodzenej morálky. Dôvod je veľmi jasný. Rozum v protestantskom ateizme nedokáže poznať žiadnu pravdu, poriadok prírody, prirodzené právo, nedokáže poznať prirodzený morálny zákon.
Naproti tomu pre katolíka je absolútne zásadné tvrdenie, že rozum to všetko dokáže vlastnými silami, aj keď v praxi na to, samozrejme, potrebuje aj nadprirodzenú pomoc. Ale v zásade je rozum schopný toto všetko vidieť, t. j. že homosexualita je porucha, že homosexuálny pár nemôže byť právne uznaný, nieto ešte zrovnoprávnený s inými manželstvami atď. atď.
Všetky tieto záležitosti sú v protestantizme prenesené na osobné svedomie v tom zmysle, že každý si bude robiť, čo chce.
Nezabúdajme, že pre protestanta spása, ktorú nám priniesol Kristus nespočíva v novom stvorení, pretože „protestantský“ Kristus neodstraňuje naše hriechy, iba ich milosrdne prikrýva. Preto sa zaobíde aj bez Cirkvi, sviatostí atď., atď. Z toho potom vyplývajú všetky dôsledky.
Katolícky ateizmus je dlhodobo ovplyvnený protestantizmom, a to z filozofického hľadiska od 19. storočia, z náboženského hľadiska od chvíle, keď ekumenizmus dostal „zelenú“. Koľkí z tých, ktorí sa dnes angažujú v ekumenizme, myslia na to, že keď vedú dialóg s protestantom, nevedú ho len s človekom viery, ale aj s človekom filozofického myslenia, ktoré je vlastne myslením „katolíckeho ateizmu“?
Plazivý ateizmus v myslení a konaní teológov a kňazov sa neraz dostáva až k hierarchom Cirkvi. Takto sa viera sa mení bez toho, aby si to niekto všimol: v skutočnosti je už v mnohých prípadoch neskoro, pretože veriaci počúvali teológov a nasledovali pastierov, ktorí zblúdili.
