Pokračovanie z 23. apríla 2023
Pri kňazskej vysviacky 27. augusta 1911 mladý Peter s hlbokou úctou a plným súhlasom prijímal postupne jednotlivé čiastky kňazského bohoslužobného oblečenia. Bozkával ich, bozkával aj sv. prestol (oltár), na ktorom mal odteraz prinášať nekrvavú obetu, bozkal aj omofor svätiteľa na znak lásky a pokoja.
Nikto okrem Boha nemohol nazrieť do jeho srdca plného radosti a vďačnosti Bohu, keď ho vtedy smel prvý raz prijať do svojich rúk a spolu so svojím svätiteľom priniesť nekrvavú obetu za všetkých a za všetko. Hlas sa mu chvel od úžasu a bázne nad týmto novým divom Božej lásky. Rozprestiera svoje ruky, svätiteľom pomazané na najvyššiu službu, a nakláňa hlavu, na ktorej je už zreteľná Božia pečať až na veky. V srdci novokňaza posilnenom najsvätejším Telom a Krvou Kristovou, sa rodí rázne odhodlanie vydržať v službe oltára až do smrti a počas celého svojho života každodenne prinášať obetu sv. liturgie. V tej chvíli nevie, že táto služba sa skončí o mnoho rokov neskôr, 17. júla 1960, kedy sám Pán Ježiš Kristus prijme svojho služobníka do náručia a bude jeho večnou odplatou.
S chvejúcimi sa rukami udeľuje mladý Peter svoje prvé kňazské požehnanie svojim rodičom. Kladie ruky na hlavu svojho dobrého otca a starostlivej matky: „Nech vás všemohúci Boh požehná za lásku, ktorú ste mi dali, za vaše starosti, námahy a strádania, ktoré ste zakúsili, kým ste ma vychovali. Za pokrm, odev aj školu nech vás požehná všemohúci Boh Otec, Syn a Svätý Duch.“ V očiach rodičov sa zaleskli slzy dojatia a radosti. Práve v tejto chvíli dosiahli najvyššie šťastie – mať tak blízko sv. prestolu dvoch synov naraz. Bol to deň ich triumfu a úspech ich pobožnosti, lebo oni nezabúdali každodenne prosiť Pána za svoje deti a teraz Pán vyslyšal ich prosbu.
Po vysviacke novokňaz otec Peter chcel už na druhý deň, 28. augusta — na sviatok Nanebovzatia Panny Márie podľa juliánskeho kalendára, odslúžiť svoju prvú sv. službu Božiu v cigeľskej cerkvi sv. Kozmu a Damiána. Tešil sa na tú chvíľu, na stretnutie s veriacimi, so svojím jednoduchým ľudom, z ktorého vyrástol a ktorý ho tak vrúcne miloval.
Domov dorazili v noci, a hneď ráno bez akéhokoľvek vítania a osláv ticho vstupuje náš Peter do Božieho chrámu, aby tam priniesol Pánovi svoju prvú nekrvavú obetu. Hoci tento deň bol pre neho veľkým a pamätným, prežil ho ticho a pokorne, bez okázalých vonkajších prejavov zbožnosti. Nebolo času na pozývanie hostí; prítomné boli len najbližšie osoby, veriaci a dvaja kňazi zo susedných farností. Aj hostina bola skromná.
Po niekoľkých mesiacoch, ktoré s povolením biskupa strávil v Cigeľke u svojho otca, aby ho on uviedol do kňazského života, pričom mu vypomáhal mu v dušpastierskej práci ako kaplán a po polroku administroval neďalekú farnosť Petrovú, namiesto očakávaného dekrétu správcu niektorej z farností mu z biskupského ordinariátu poslali dekrét na miesto prefekta v Alumneu, diecéznom chlapčenskom internáte Spolku sv. Jána Krstiteľa v Prešove.
Na gréckokatolíckom ordinariáte správne odhadli neobyčajné schopnosti mladého kňaza Petra Gojdiča, a preto ho chceli mať nablízku. Otec Peter naložil svoje veci na voz, rozlúčil sa s rodičmi a odcestoval z Cigeľky do Prešova, aby zaujal miesto pedagóga. Riaditeľom Alumnea bol vtedy otec ThDr. Nikołaj Russnák. Denný poriadok internátu bol presný a prísny ako jeho riaditeľ. Niektorí žiaci bývajúci v internáte, medzi nimi zopár starších než ich nový pedagóg, boli sprvoti prekvapení a poza chrbát si robili posmech, vraj, aké to dieťa nám dal náš riaditeľ za prefekta!
Onedlho sa ukázalo, že biskup mal pri svojom výbere prefekta Alumnea, ako sa hovorí, šťastnú ruku. Prísnosť riaditeľa a prívetivosť prefekta si navzájom nijako neprekážali, práve naopak, ako dva protiklady sa harmonicky dopĺňali a veľmi dobre pôsobili na chovancov internátu.
V atmosfére väčšej duševnej pohody si žiaci svojho prefekta zamilovali, otvorene sa mu so všetkým zverovali – hlavne v spovednici – a tak sa z nich stávali úprimní, samostatní a charakterní ľudia. Pod vplyvom novej sviežej zušľachťujúcej činnosti mladého pedagóga začali v Alumneu hojnejšie klíčiť a rozvíjať sa nové kňazské povolania. Alumneum bolo doslova pareniskom, v ktorom vyrastali nové bohoslovecké kádre pre prešovský kňazský seminár, ktorý mal vtedy okolo 50 bohoslovcov.
Otec Peter sa snažil vychovať najprv prirodzene dobrých ľudí a až potom, na tomto základe, budoval štruktúru vyššej askézy. Chovancom sa snažil vštepiť predovšetkým vrelú a úprimnú úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a k Eucharistii, ako aj synovskú lásku k Božej Matke. V tomto spočívalo tajomstvo jeho výchovy. Keďže sám bol veľmi presný a svedomitý, ako v práci, tak aj v správaní, snažil sa vštepiť aj svojim chovancom pravidlá slušného správania, ktorých sa mali pridržiavať doma, na ulici, pri cestovaní, v škole a podobne. Často im pripomínal, že vonkajší vzhľad odzrkadľuje naše vnútro.
Otec Peter bol súčasne menovaný aj za katechétu gréckokatolíckej meštianskej školy. Do tejto práce sa pustil so zápalom a snahou vychovať pre Katolícku cirkev čo najlepšie charaktery. Vsnahe prehĺbiť duchovný život školskej mládeže otec Peter založil v škole Eucharistickú spoločnosť, v ktorej mladí ľudia získavali sily pre kresťanský život; každý z nich dostával program, v ktorom bolo stanovené, čo dobrého by mal vykonať pre druhých. To bola novinka, ktorá sa dovtedy na žiadnej inej škole nepraktizovala.
Otec Peter vštepoval svojim žiakom aj pocit vzájomnej zodpovednosti jedných za druhých, ktorá je pravidlom v každej usporiadanej rodine. Prístupne a jednoducho odkrýval dušiam detí veľké Božie dielo a deti chodili na jeho hodiny náboženstva s veľkým oduševnením a radosťou. Najväčším poučením pre ne bolo však správanie katechétu, ktorý sa vždy snažil potvrdiť pravdivosť svojho učenia vlastným živým príkladom, lebo dobre vedel, že „slová hýbu, ale príklady priťahujú“.
Každú nedeľu mal špeciálnu výuku pre študentov a obetoval svoj čas ich problémom. Vďaka takejto starostlivosti jeho študenti, a to oboch katolíckych obradov, radi chodili do gréckokatolíckeho chrámu. Otec Peter bol pre nich láskavým, chápajúcim, trpezlivým, ale ak to bolo potrebné, tak aj prísnym a ráznym otcom. Všetky nedorozumenia sa snažil vyriešiť v duchu lásky, pamätlivý slov sv. Pavla, že „Láska… všetko znáša,( 1 Kor 13, 4-7).
Nie div, že keď v katedrále v sobotu počas večierne spovedal (a tento obyčaj zachovával až do násilného obmedzenia a ukončenia svojej dušpastierskej činnosti), jeho spovednica bola vždy obklopená mládežou, chlapcami aj dievčatami, a to predovšetkým takými, čo mali rôzne životné problémy a chceli sa dobre vyspovedať. Na tieto jeho sv. spovede (r. 1922) si veľmi milo spomínal aj Vasiľ Hopko, neskorší pomocný biskup: „Boli to posvätné chvíle…, a od jeho spovednice človek vždy odchádzal naplnený šťastím a duševnou ľahkosťou, akoby sa vznášal na neviditeľných krídlach.“
Ten istý biskup Hopko spomína ešte jednu charakteristickú črtu otca Petra, ktorá ako magnet priťahovala nielen jeho, vtedy ešte študenta (r. 1923), ale aj mnoho iných — prekrásne a zbožne slúžil sv. liturgiu. Vyjadril sa takto: „Keď nemal miništranta, rád som mu posluhoval. Vidiac jeho anjelskú zbožnosť, považoval som za veľké šťastie, že som hodný mu miništrovať.“ Medzi nimi neskôr vznikol zväzok úprimného priateľstva a mladý Vasiľ bol po dlhé roky oficiálnym miništrantom vladyku Pavla v čase, keď ten už bol biskupom, čo Vasiľovi jeho spolužiaci neraz aj závideli.
Otec Peter nikdy nerobil medzi žiakmi rozdiely, ku všetkým pristupoval rovnako prajne a s úctou. Pri stretnutí s každým žiakom prehodil niekoľko žičlivých slov, a to hlavne so študentmi, ktorým zásadne vykal.
V roku 1914 nový biskup Dr. Štefan Novák vymenoval otca Petra za protokolistu a archivára biskupskej kancelárie. Ťažko pochopiť, odkiaľ bral otec Peter potrebný čas a energiu na vykonávanie tejto zodpovednej funkcie, a pritom nezanedbal žiadnu zo svojich dovtedajších povinností. Tak či onak, všetky svedectvá jeho súčasníkov sa zhodujú v tom, že prijal bez námietky aj toto nové bremeno a že záväzky s ním spojené plnil tak ako všetky svoje ostatné práce – čo najsvedomitejšie a najdôslednejšie.
Každú nedeľu a vo sviatok dochádza do Sabinova a plný energie sa horlivo púšťa do práce. Na novom poli skúša rôzne spôsoby apoštolátu a zakaždým s veľkým úspechom. Dlhé roky spomínali najstarší Sabinovčania s obdivom a úctou na svojho „pána kaplána“, ktorý v pomerne krátkom čase dokázal zjednotiť tamojších gréckokatolíkov do jednej veľkej kresťanskej rodiny. Jeho zásluhou bol sabinovský chrám vymaľovaný vtedy najlepšími prešovskými výtvarnými umelcami. Okrem toho zaobstaral pre tento chrám aj nové zvony.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a po odchode biskupa Dr. Štefana Nováka z Prešova už od 1. októbra 1918 eparchiu spravoval generálny vikár, kanonik ThDr. Nikołaj Russnák (*1878), ktorý otca Petra Gojdiča vymenoval za riaditeľa biskupskej kancelárie.
V nevyužívanej biskupskej rezidencii bol v tom čase dievčenský internát, v ktorom otec Peter prevzal na seba povinnosti dušpastiera tejto inštitúcie a denne slúžil pre dievčatá sv. službu Božiu v biskupskej kaplnke. Z doterajších vlastných skúseností vedel, aký veľký význam vo výchove mládeže má každodenná účasť na sv. liturgii a sv. prijímaní, ako aj úcta a pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorú kde len mohol, tam ju zavadzal ako najlepší liek na rozjatrené rany duší a na zabezpečenie vytrvalosti v dobrom. Srdce ho veľmi ťahalo k svojmu národu. Preto sa po porade s otcom Jozefom Ďulajom, profesorom bohoslovia, rozhodol sa svoj voľný čas zasvätiť misiám. A tak obaja rozsievali zlaté zrno Kristovej pravdy po dedinách, ako napr. v Orlove, v Čemernom, v Ruskej Novej Vsi a inde. Otec Peter videl, ako veľmi ľudské srdcia prahnú za slovom Božím, ako veľmi boli vtedy potrebné misie, a toto poznanie mu zapaľovalo srdce stať sa misionárom, hlásateľom pravdy a svetla pre svoj úbohý národ.
Jeho srdce sa vo svojom rozlete k Bohu neuspokojovalo s tým, čo už dosiahlo, ale túžilo po ešte väčšom zdokonalení — a vtedy začulo milovaný Kristov hlas: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko čo máš a rozdaj chudobným, sám sa všetkého zriekni, vezmi na seba svoj kríž a nasleduj ma!“ Tieto slová rozhodli o celom jeho ďalšom osude.
Existovala však aj iná príčina, ktorá ho ovplyvnila a primala zanechať všetko a kráčať za pokorným Kristom. V Prešove sa vtedy veľa hovorilo o definitívnom obsadení prešovského biskupského stolca. Pretriasali sa mená nádejných kandidátov a ako nádejný kandidát sa spomínal aj otec Peter Gojdič. Keď sa dozvedel, že jeho kandidatúra sa stáva čoraz aktuálnejšou, znepokojil sa. Vôbec netúžil vystupovať v roli konkurenta ostatným, ktorí mali väčšie predpoklady a nádej zastávať túto vysokú hodnosť.
Celú vec mal na mieste preveriť osobitne na tento účel vyslaný pápežský legát. Generálny vikár ho prijal s veľkou pompou. Vo veľkej sále Alumnea usporiadal veľkolepú recepciu, na ktorej sa zúčastnili významní hostia: kanonici kapituly, miestni predstavitelia štátnej moci a verejnej správy, ako aj rôzni vplyvní ľudia, a tí, ako sa zdalo, si vôbec nevšímali mladého riaditeľa biskupskej kancelárie. Každý už gratuloval alebo sa chystal gratulovať generálnemu vikárovi k očakávanému menovaniu za biskupa prešovskej eparchie.
Božie plány však boli úplne iné. Pápežský diplomat zazrel skromného riaditeľa biskupskej kancelárie a začal si ho viac všímať. Na druhý deň ho navštívil v jeho úrade a mal s ním dlhý, takmer hodinový rozhovor. Nikto sa nedozvedel, o čom sa zhovárali, zaiste však o novom biskupovi. Po tomto rozhovore otec Peter pochopil, že nad ním už zavisol ťažký kríž: mal sa stať biskupom. Zľakol sa tejto veľkej zodpovednosti a videl iba jedinú možnosť ako sa jej vyhnúť, ako sa pred ňou zachrániť – vstúpiť do kláštora. Samotná myšlienka stať sa biskupom sa protivila jeho prirodzenej povahe a životnému cieľu, ktorý si bol stanovil.
Keď teda videl, že v súvislosti s obsadením prešovského biskupského stolca sa jeho meno vyslovuje čoraz častejšie, že také je želanie mnohých, jeho túžba po dokonalosti dozrela v neodkladné rozhodnutie vstúpiť do kláštora, aby sa tam úplne odovzdal Bohu.
Rozhodnutie otca Petra sa stalo čoskoro verejným tajomstvom a vyvolalo veľké prekvapenie. Každý bol presvedčený, že vec je už vyriešená, že je to už len otázka času, že už temer majú svojho biskupa, a tu on znenazdania odchádza za kláštorné múry. Žiadne argumenty, žiadne presvedčovanie, ba ani žiadne odstrašovanie nezmenili rozhodnutie otca Petra, lebo jeho srdce túžilo úplne sa spojiť so svojím milovaným Bohom v monastieri.
Ťažkým problémom boli jeho rodičia. Tak veľmi ich miloval a oni mali právo dúfať, že budú môcť prežiť roky svojej staroby pod jeho opaterou. Ako im to však povedať, aby ich to nebolelo a aby pochopili, že Pán Boh požaduje túto obetu, a to nielen od neho, ale aj od nich? – „Musím sa v tejto veci poradiť s otcami baziliánmi, veď oni určite zažili podobný problém a iste mi povedia, ako ho vyriešili k obojstrannej spokojnosti.“ – Takto uvažoval, keď jedného júlového dňa roku 1922 sedel s malým príručným kufríkom vo vlaku, ktorý sa blížil k Užhorodu.
Pokračovanie.
