Najdôležitejšou mediálnou udalosťou tohto mesiaca bola korunovácia britského kráľa Karola III. 6. mája 2023 vo Westminsterskom opátstve v Londýne, ktorú sledovali stovky miliónov ľudí na celom svete. Hoci kráľ Karol nemá nič spoločné s Katolíckou cirkvou, keďže je korunovanou hlavou heretického kresťanského spoločenstva, napriek tomu to bola veľmi udalosť významná, ba kristocentrická, pri ktorej diváci videli spojenie sakrálneho a štátneho aspektu a predovšetkým boli svedkami obradu, ktorý sa začínal slovami: Kristus vstal z mŕtvych!
Naposledy sa v Anglicku konala korunovácia pred viac ako sedemdesiatimi rokmi, keď v roku 1952 nastúpila na trón kráľovná Alžbeta II. Korunovácie sa síce konajú aj v Belgicku, Holandsku alebo Nórsku, ale nemajú takýto sakrálny rituál, ktorého sme boli teraz svedkami v Londýne. Z katolíckeho hľadiska azda najväčší dojem urobila sakrálna hudba a zbory. Pri počúvaní krásy obsiahnute v tejto liturgickej hudbe si uvedomujeme, aká je to škoda, keď sme tento druh hudby takmer vykázali z našich kostolov.
Pri sledovaní tohto obradu som mal silný dojem, že celý tento bohatý rituál vytvorili veriaci pre veriacich. Ťažko povedať, koľko ľudí, ktorí sa zúčastnili, bralo vážne slová, ktoré tam zazneli, ktoré boli preniknuté posvätnosťou, vierou v Boha, keďže viera členov kráľovskej rodiny je akousi zmesou kresťanstva a new age. Ba aj samotná osoba anglického prímasa Justina Welbyho je dosť kontroverzná, keď jedenásť prímasov anglikánskych cirkví vo svete rozhodlo, že Justine Welby, arcibiskup Cantenbery, je heretik, že zradil vieru, pretože vo februári tohto roku v Anglikánskej cirkvi zaviedol obrad požehnania homosexuálnych párov.
Je zaujímavé, že počas rituálu čítal úryvok zo svätého Písma premiér Veľkej Británie hinduista Rishi Sunak. Pamätáme si, že premiér Tony Blair konvertoval na katolicizmus až po svojej rezignácii na post premiéra Spojeného kráľovstva, pretože vtedy platilo, že ministerským predsedom nemôže byť neanglikán.
Korunovácia spájala posvätné a profánne, čiže božskú autoritu s autoritou pozemskou. Pomazanie olejom odkazovalo na biblické pomazanie kráľa Dávida, čo bolo tak trochu ako z iného sveta, hoci podľa komentárov konzervatívnejších katolíkov to vyzerá, že anglikáni si väčšmi vážia túto starobylú črtu pre nich v takýchto chvíľach za dôležitejšiu ako mnohí hodnostári Katolíckej cirkvi a že pokiaľ ide o takéto rituály, Veľká Británia zostala vernejšia tejto veľkej tradícii než Katolícka cirkev, v ktorej sa napríklad upustilo od tiary, najvýraznejšieho poznávacieho znaku panovníka, ktorá patrí pápežovi, keďže aj on je panovníkom.
Keďže sa pápež vzdal znakov monarchu, už je „len“ rímskym biskupom. Tieto rituály boli určené nielen pre konkrétnu osobu pápeža, ktorý sa na nich zúčastňoval, ale aj pre ľud, ktorý v nich videl všetko, čo súviselo s majestátom, so slávnosťou, s určitou mocou. Toto sa, žiaľ, čiastočne vytratilo. Kto má záujem, môže si pozrieť a tiež vypočuť takmer trojhodinovú slávnosť korunovácie Jána XXIII. na internete napriek tomu, že obrazová kvalita nie je veľmi dobrá
Jeden z divákov pred šiestimi rokmi to komentoval slovami: „Veľmi slávnostný a krásny rituál! Gregoriánsky chorál znie tak duchovne a božsky! Sme prenesení do neba! Akoby nebo zostupovalo na zem!!!“
Vytratili sa mnohé insígnie, slávnostné prvky, kvôli zvláštnej snaha pápežov demokratizovať sa s cieľom, aby Cirkev bola takto prijateľnejšia pre svet. Ide o to, že tieto rúcha, táto tiara, tieto gestá, tento majestát nás v symbolickom zmysle vedú k tomu, čo je nadprirodzené, k tomu, čo je večné, istým spôsobom nás vytrhávajú z tohto sveta, ktorý je pominuteľný, dočasný a ukazujú nám čosi vyššie a úžasnejšie.
Kráľ v Anglicku má čisto reprezentatívnu funkciu a hoci má titul Defender of the Faith (Obranca viery), v súčasnosti sa skutočne nedá povedať, žeby bola viera v Spojenom kráľovstve chránená. Najnovším príkladom je situácia zo začiatku tohto roka, keď britský parlament, v ktorom majú mimochodom väčšinu konzervatívci, obrovskou väčšinou schválil zákon, podľa ktorého je zakázané modliť sa pred potratovými klinikami vo vzdialenosti do sto metrov, a to aj – v mysli či v duchu! Súd tých pár obvinených osôb neskôr oslobodil, ale to bolo koncom minulého roka, teda ešte pred prijatím tohto zákona začiatkom tohto roka, takže sa zdá, že ani sloboda myslenia sa nerešpektuje.
Človek prostredníctvom symbolov môže v skutočnosti vystúpiť z čisto senzitívnej dimenzie do neviditeľnej a vyššej dimenzie reality. Preto sa ľudia v priebehu dejín vždy uchyľovali k show, reprezentáciám, liturgiám, aby vyjadrili svoju predstavu o svete. A z tohto hľadiska treba posudzovať aj korunovačný obrad Karola III., kráľa Spojeného kráľovstva. Obrad, ktorý je ešte do značnej miery stredoveký a ktorý neodráža dekadentné Anglicko dneška, ale javí sa ako vzdialená ozvena katolíckeho národa, ktorý až do 16. storočia vyjadroval pri korunovácii svojich kráľov monarchistický, katolícky a sakrálny svetonázor.
Na adresu britskej kráľovskej rodiny možno dnes vysloviť veľa kritiky, a to nielen pre škandály, ktorými v posledných rokoch zapĺňa titulné stránky novín. Katolík nemôže zabúdať, že z náboženského hľadiska je anglický panovník hlavou anglikánskej cirkvi, ktorá je potomkom schizmy, ku ktorej došlo v 16. storočí v dôsledku manželských nárokov kráľa Henricha VIII (1491 – 1547). Zákon o zvrchovanosti z roku 1534 urobil z Henricha “najvyššiu hlavu na zemi Anglikánskej cirkvi”, čím oddelil svoje kráľovstvo od Rímskej cirkvi a od akýchkoľvek zvykov, zákonov alebo autorít, ktoré pochádzali nielen zvonka, ale aj z jeho vlastných dejín.
Odvtedy sa odvíjali dlhé dejiny prenasledovania katolíkov, ktoré sa skončili na začiatku procesu zániku anglikánstva. Poslednou etapou tohto sebazničujúceho procesu, ktorý mnohí katolícki biskupi, žiaľ, považujú za vzor, bolo zavedenie požehnania párov rovnakého pohlavia, civilne spojených podľa britského práva, vo februári 2023.
V tomto a ďalších bodoch sú predstavy Karola III. nejasné. Zdá sa, že v novom panovníkovi sa mieša istá láska k tradícii, najmä v umeleckej oblasti, s istou formou synkretizmu, ktorú vyjadruje jeho túžba byť obhajcom všetkých vierovyznaní, nielen protestantského. Nebola to však jeho osoba, ktorá podnietila stámilióny ľudí na celom svete, aby sa zúčastnili na korunovačnom obrade v televízii alebo prostredníctvom internetu, ale fascinácia predstavením, ktoré svojím rituálom siaha až do úsvitu roku 1000.
Koruna, ktorú králi nosili, bola symbolom autority corpus mysticum kráľovstva, od kráľa až po posledných vazalov, ktorí si uvedomovali, že sú národom a majú svoju vlasť. V Anglicku už koncom 13. storočia parlament definoval korunu ako výlučného nositeľa najvyššej autority s tým, že kráľ aj parlament sú v jej službách. Nasadenie koruny na hlavu panovníka, odovzdanie meča a žezla, pomazanie krizmou, odpovede na otázky biskupa, akty poslušnosti, to všetko bolo súčasťou stredovekého rituálu a 6. mája sa po takmer tisíc rokoch zopakovalo vo Westminsterskom opátstve.
Náboženský obrad pomazania, ktorý sa konal v súkromí, bol vyvrcholením ceremónie, čím vznikla vlastná kráľovská investitúra. Tento akt vyjadruje koncepciu kráľovskej moci, ktorá je protikladná k demokratickej koncepcii, ktorá sa zrodila počas Francúzskej revolúcie. Moderné ústavy sú v skutočnosti založené na moci pochádzajúcej od ľudu. V obrade kráľovskej konsekrácie sa naopak vyjadruje zásada, že moc pochádza od Boha, v súlade s evanjeliovou maximou Non est potestas nisi a Deo (Rim 13, 1). Kráľovská moc je akoby účasťou na zvrchovanom kráľovstve Krista, ktorého pomazaním a korunováciou sa panovník stáva predstaviteľom v štáte.
V plochom, rovnostárskom svete našich čias teda zažiarila posvätnosť – sacrum. Dôvody fascinácie britskou monarchiou sú ozvenou fascinácie prameniacej zo stredovekého pôvodu monarchie.
Samozrejme, z katolíckeho hľadiska nemožno zabúdať ani na to, že aj samotná kráľovná Alžbeta ako hlava štátu schválila niektoré veľmi zlé zákony, ktoré stavajú Anglicko na čelo procesu morálneho úpadku na Západe. Vďaka kráľovnej Alžbete si však niekdajšie impérium zachovalo svoju identitu. Jej postava, spájala rôzne národy: Angličanov, Walesanov, Škótov, Írov a milióny synov a dcér Spoločenstva národov, ktoré sa dostali na mocenské pozície, ako napríklad starosta Londýna pakistanského pôvodu a tajomník Konzervatívnej strany, syn africkej pôrodnej asistentky. Kráľovná bola faktorom jednoty, a teda identity vo svete, ktorý sa vyznačuje chaotickou roztrieštenosťou.
Prof. Correa de Oliveira, keď v roku 1952 celý svet sledoval oslavoval korunováciu Alžbety II., mladej anglickej panovníčky, napísal: “V nivelizovanom svete, chudobnom na symboly, pravidlá, mravy, dôstojnosť, chudobnom na všetko, čo súvisí s poriadkom a noblesou v ľudskom spolužití, a ktorý bez prestania ničí aj to málo, čo z toho zostalo, ľudská prirodzenosť vo svojich najhlbších vláknach čoraz väčšmi pociťuje ako veľmi jej chýba to, s čím sa tak nezmyselne rozišla. Niečo veľmi intímne a silné v nej vyvoláva pocit nerovnováhy, neistoty, mdlosti, strašnej vulgárnosti života, ktorá je tým zjavnejšia, čím viac sa človek zapĺňa toxínmi rovnostárstva“.
Podľa prof. Correa de Oliveiru sa človek v dňoch Alžbetinej korunovácie fascinovane obracal k ilúzii aristokratickej a antiegalitárnej minulosti, takej odlišnej od dnešných hrozných dní ani nie tak z nostalgie za minulosťou, ako za istými princípmi prirodzeného poriadku, ktoré minulosť rešpektovala a ktoré súčasnosť v každom okamihu porušuje.“
Podľa
historika prof. Roberta De Matteiho anglická monarchia si napriek revolučnej
úlohe, ktorú zohrala vo svojich dejinách, stále zachováva fascináciu, ktorá
pochádza zo stredovekého, a teda katolíckeho pôvodu jej obradov a rituálov.
Tvrdí, že je to paradox dejín, ale dejiny sú plné paradoxov, aj preto, že len
Pán Boh vie, akým smerom sa uberajú. Preto musíme obdivovať monarchiu, a to
nielen anglickú, ale samotný monarchický systém, napriek chybám alebo aj
zásluhám panovníkov, rovnako ako musíme zostať vernými katolíkmi napriek chybám
či zásluhám rímskych pápežov.
