Slová sú dôležité. Z viacerých dôvodov. Po prvé preto, lebo slová by mali – lepšie povedané, musia – vyjadrovať realitu. Ak sa teda určité slová už nepoužívajú, možno predpokladať, že skutočnosti, ktoré označovali, prestali existovať.
Napríklad ak s deťmi nehovoríme o spravodlivosti, manželskej vernosti, úcte k dospelým, z toho logicky vyplýva, že pre ne tieto veci neexistujú. Navyše, ak my, ich rodičia, nebudeme s nimi o tom hovoriť, kto iný by to mal robiť?
To je aj prípad výrazu, ktorý zmizol zo slovnej zásoby sociálnej náuky Cirkvi: “kresťanská civilizácia”. Z času na čas sa stretneme s pojmom “civilizácia lásky”, ale ak nebez toho, aby sme popierali zhodu medzi nimi, sotva možno povedať, že má rovnaký význam ako “kresťanská civilizácia”. S týmto výrazom súvisia aj výrazy “kresťanstvo” a “kresťanský spoločenský poriadok“, ktoré dnes už taktiež úplne vymizli. Vo všetkých troch prípadoch je odkaz na Krista povinný. Existuje vysvetlenie, prečo sa tieto výrazy nepoužívajú?
V tejto súvislosti nám môžu pomôcť tri príklady. Prvým je rozhlasové posolstvo pápeža Pia XII. z 1. septembra 1944. Päť rokov po začiatku druhej svetovej vojny sa Pius XII. pýta:
“Budú po osudových a bolestných chybách minulosti nasledovať ďalšie, nemenej odsúdeniahodné, a bude sa svet donekonečna kolísať od jedného extrému k druhému? Alebo sa kyvadlo zastaví vďaka múdrym vládcom s ich direktívami a riešeniami, ktoré neodporujú Božiemu ani ľudskému zákonu, ani sa nestavajú proti ľudskému a najmä kresťanskému svedomiu?”
A pokračuje: “Od odpovede na túto otázku závisí osud kresťanskej civilizácie v Európe a vo svete. Civilizácie, ktorá nepotláča ani nepodkopáva osobité a rozmanité formy občianskeho života, v ktorých sa prejavuje charakter každého národa, je na ne zaštepená a oživuje najvyššie etické princípy:
Mravný zákon vpísaný Stvoriteľom do ľudských sŕdc (porov. Rim 2, 15), prirodzený zákon odvodený od Boha, základné práva a nedotknuteľnú dôstojnosť ľudskej osoby, a aby sa vôľa lepšie priklonila k ich zachovávaniu, vlieva do každého človeka, do celého národa a do spolužitia národov tie vyššie sily, ktoré žiadna ľudská moc nemôže ani vzdialene dať, pričom rovnako ako prírodné sily chráni pred jedovatými zárodkami ohrozujúcimi mravný poriadok, ktorej skaze zabraňuje” (č. 9).
A hneď dodáva: “A tak kresťanská civilizácia bez toho, aby potláčala alebo oslabovala zdravé prvky najrozmanitejších pôvodných kultúr, ich v podstatných veciach harmonizuje vytvárajúc širokú jednotu citov a morálnych noriem, pevný základ pravého mieru, sociálnej spravodlivosti a bratskej lásky medzi všetkými členmi ľudskej rodiny” (č. 10).
V ďalšom odseku uvádza: “Posledné storočia boli svedkami jedného z tých protirečivých vývojov, ktorých sú dejiny plné: na jednej strane sa systematicky podkopávali samotné základy kresťanskej civilizácie, na druhej strane sa dedičstvo kresťanskej civilizácie neustále šírilo medzi všetkými národmi. Európa a ostatné kontinenty v rôznej miere stále žijú z vitálnych síl a princípov, ktoré im dedičstvo kresťanského myslenia odovzdalo ako duchovnú transfúziu krvi“ (č. 11).
Pokračuje: “Jasnozrivosť, obetavosť, odvaha, vynaliezavý génius a cit bratskej lásky všetkých čestných a poctivých duchov rozhodnú o tom, do akej miery a v akom rozsahu bude kresťanská myšlienka udržiavať a podporovať gigantické dielo obnovy sociálneho, hospodárskeho a medzinárodného života na úrovni, ktorá nie je v rozpore s náboženským a morálnym obsahom kresťanskej civilizácie.” (č. 13)
Nakoniec poznamenáva: “Preto všetkým našim synom a dcéram na celom svete, ako aj tým, ktorí síce nepatria k Cirkvi, ale cítia sa byť s nami spojení v tejto hodine azda neodvolateľných rozhodnutí, adresujeme naliehavú výzvu, aby sa zamysleli nad mimoriadnou vážnosťou chvíle a zvážili, ako nad akúkoľvek spoluprácu s inými odlišnými ideologickými tendenciami a spoločenskými silami, ktorú niekedy naznačujú čisto náhodné pohnútky, je vernosť dedičstvu kresťanskej civilizácie a jej usilovná obrana proti ateistickým a protikresťanským prúdom základným kameňom, ktorý nikdy nemožno obetovať žiadnej prechodnej výhode, žiadnej premenlivej kombinácii. (č. 14).
Celý text i každá jeho časť by si zaslúžili samostatnú analýzu. Ak som dobre počítal, v rozhlasovom posolstve Pius XII. päťkrát použil výraz “kresťanská civilizácia”.
Druhý príklad sa týka sv. Jána XXIII. Na webovej stránke Svätej stolice zistíme, že tento výraz sa v jeho dokumentoch objavuje s určitou pravidelnosťou.
Napríklad: “Milujeme Španielsko, ktorého čistotu zvykov, ako aj jeho krásu a umelecké poklady sme obdivovali na cestách, ktoré sme podnikli po jeho území. Preto sa tešíme, že Španielsko, ktoré prinieslo vieru toľkým národom, chce dnes pokračovať v práci, aby evanjelium osvetľovalo cesty života a aby Španielsko, ktoré sa právom pýši tým, že je kolískou kresťanskej civilizácie a majákom misijnej expanzie, nadviazalo na túto slávu, ba dokonca ju prekonalo a zostalo pritom verné potrebám dneška pri šírení a uskutočňovaní sociálneho posolstva kresťanstva, bez ktorého zásad a učenia sa stavba ľudského spolužitia ľahko rozpadá” (Mensaje con motivo de la consagración de la Basílica de la Santa Cruz del Valle de los Caídos, 5. júna 1960).
Po tretie, ako poznamenáva Stefano Fontana, výraz “kresťanská civilizácia”, rovnako ako slovo “kresťanstvo”, sa v dokumentoch po Druhom vatikánskom koncile už nevyskytuje (porov. Fontana, S., La Dottrina politica cattolica. Il quadro completo passo dopo passo, Verona, Fede&Cultura, 2023, str. 15). Ide o skutočnosť, ktorá núti na zamyslenie. Nepoznáme motiváciu redaktorov týchto dokumentov. Paradoxom je, že Druhý vatikánsky koncil aj jeho pokračovatelia naďalej vyznávajú ústredné postavenie Kristovho tajomstva. Stačí pripomenúť vyhlásenie Dominus Iesus Kongregácie pre náuku viery zo 6. augusta 2000.
Ide o zjavené učenie „zjednotiť v Kristovi ako hlave všetko“ (porov. Ef 1, 10), vrátane spoločenského a politického života, z čoho vyplýva, že spoločenský poriadok zjednotený v Kristovi je logicky vzaté kresťanskou civilizáciou.
Katechizmus Katolíckej cirkvi pod č. 2105 ohlasuje Kristovo kráľovstvo v spoločnosti. Ako píše Fontana, výrazy “kresťanstvo” a “kresťanská civilizácia” “sú platné aj dnes, nakoľko vyjadrujú princíp Kristovho kráľovstva v spoločnosti, ktorého sa Cirkev nemôže zrieknuť” (Fontana, str. 15).
Na záver otázka vyjadrujúca obavy: Kto bude hovoriť o kresťanskej spoločnosti ak nie Kristova Cirkev?
Preklad z vanthuanobservatory.com
