Podľa všeobecne rozšíreného ale mylného presvedčenia bol napríklad fašizmus v Taliansku, Francov režim v Španielsku, či režim plukovníkov v Grécku v roku 1967 a pod. hnutiami krajnej pravice. No ak by sme sa bližšie pozreli na ideologickú povahu fašizmu a fašizmov, zistili by sme, že s klasickým pojmom pravice majú máločo spoločného.
Pojmy pravica a ľavica totiž majú svoj pôvod vo Francúzskej revolúcii. V skutočnosti označujú miesto, kde sedeli poslanci, najprv generálnych stavov, potom Národného zhromaždenia, podľa ich politického presvedčenia. Naľavo od predsedníctva sedeli revolucionári, napravo sedeli tí, ktorí chceli zachovať vernosť Francúzska jeho tradíciám, čiže monarchisti, ktorí bránili práva Cirkvi, bránili spoločenský systém, nazvime ho stredoveký, skrátene ancien régime.
Takže pravica bola výrazom tých, ktorí chceli zachovať kresťanské Francúzsko, tradičné Francúzsko, kým ľavica bola výrazom revolúcie. Ak v rámci tejto schémy uvažujeme o pojme „pravica“ a pojme „ľavica“, môžeme pokojne povedať, že dnes neexistuje žiadna politická pravica, pretože dnes v západných krajinách neexistuje politická sila, ktorá by napríklad bojovala za tradičné poňatie politiky, nemáme sily, ktoré by sa angažovali za rekonštrukciu kresťanskej civilizácie, za obnovenie klasického poňatia politickej moci.
Takže pravica bola výrazom tých, ktorí chceli zachovať kresťanské Francúzsko, tradičné Francúzsko, kým ľavica bola výrazom revolúcie. Ak v rámci tejto schémy uvažujeme o pojme „pravica“ a pojme „ľavica“, môžeme pokojne povedať, že dnes neexistuje žiadna politická pravica, pretože dnes v západných krajinách neexistuje politická sila, ktorá by napríklad bojovala za tradičné poňatie politiky, nemáme sily, ktoré by sa angažovali za rekonštrukciu kresťanskej civilizácie, za obnovenie klasického poňatia politickej moci.
Na druhej strane existuje ľavica a existujú aj sily, ktoré si hovoria pravicové, ale v skutočnosti sa pohybujú v rámci rovnakej myšlienkovej schémy, v ktorej sa pohybuje ľavica.
Pojem pravica často spájame s pojmom konzervatívny a pojem ľavica s pojmom progresívny. To potvrdzuje, že konzervatívny politik nie je tradicionalista. Prečo? Pretože tradicionalista čiže ten, kto bráni kresťanskú civilizáciu, tradíciu a pod., sa neusiluje zachovať to, čo existuje. Ak to, čo existuje, je zlé, bojuje proti tomu, je tvrdým odporcom Revolúcie.
Kto je konzervatívec? Často jednoducho ten, kto má v úmysle prebiehajúci revolučný proces iba zastaviť na určitom stupni. Ani mu len na um nepríde, žeby sa mal usilovať zastaviť Revolúciu ako takú. Nie, on iba chce – možno len z pohodlnosti – aktuálny stav zakonzervovať, aby zostal na určitom stupni revolučného procesu. Samozrejme, že jeho úsilie je márne. Pri istom zjednodušení by sme mohli povedať, že dnešní progresívci sú zajtra konzervatívcami, čo znamená, že vlastne sú všetci progresívcami, pretože to, čo včera dosiahla Revolúcia, dnes konzervatívci bránia.
To vysvetľuje, prečo sily, ktoré bežne nazývame pravicové, nikdy nevstupujú do bojov za obnovenie prirodzeného a tradičného poriadku, iba jednoducho brzdia či spomaľujú prebiehajúci revolučný proces. Preto pravicové sily spravidla nenavrhujú legislatívne iniciatívy revolučného charakteru, ktoré by narušili spoločenský poriadok, ale nerobia ani opak, čiže nepracujú ani na obnovení rozvráteného poriadku.
Zreteľne to vidno v súvislosti s interrupciami, s legalizovanou a zákonom chránenou homosexualitou, ale aj v súvislosti s mnohými inými otázkami, vrátane tých, ktoré sa týkajú sociálneho, hospodárskeho, kultúrneho života. To znamená, že čelíme revolučnému tlaku, ktorý chce ďalej rozvracať spoločenský poriadok, kultúrny poriadok, zvyšky kresťanskej civilizácie.
Tento revolučný tlak vyvíjajú progresívne sily, zatiaľ čo sily tzv. konzervatívne sa proti nim nestavajú s rovnakým odhodlaním a s rovnakou silou. Konzervatívne sily jednoducho idú rovnakým smerom ako progresívne sily, iba o niečo pomalšie.
Čo majú robiť katolíci?
Katolíci sa v prvom rade musia zbaviť svojich ilúzií. A najlepší spôsob, ako sa nesklamať, je nemať ilúzie.
Takže si nesmieme robiť ilúzie o tradičnej kontrarevolučnej a obnovujúcej katolíckej povahe pravicových síl. Pravicové sily v súčasnom západnom prostredí nie sú obnovujúcimi silami, nie sú kontrarevolučnými silami v pravom zmysle slova, sú nanajvýš konzervatívnymi silami s významom, ktorý som už spomenul, ale často, žiaľ, nie sú ani to.
Čo by sme teda mali robiť?
Konzervativizmus ako program treba v prvom rade jasne odmietnuť.
Potom treba premýšľať o kultúrnej alebo spoločenskej politickej akcii, ktorá by nebola ideologicky hegemonizovaná konzervativizmom, čiže by sa neuspokojila s predstavou, že Revolúciu treba akceptovať a uspokojiť sa iba s jej spomaľovaním. Naopak, treba mať odvahu čisto katolíckeho kontrarevolučného myslenia, ktorému ide o obnovu kresťanského a prirodzeného poriadku. Nič viac a nič menej.
Treba bojovať za uznanie Kristovho sociálneho kráľovstva podľa učenia Quas primas Pia XI. Veď úlohou katolíkov v politike je svedčiť, aj keď sú menšinou, aj keď je ich málo, aj keď sú slabí, svedčiť o integrálnej pravde, o tej pravde, ktorú učili pápeži v 19. a 20. storočí veľkými dokumentmi Sociálnej náuky Cirkvi a ktorá ešte predtým, než ju pápeži dali do magisteriálnej podoby, patrila a patrí k veľkej filozofickej a teologickej tradícii kresťanstva.
Stačí si spomenúť na učenie svätého Tomáša Akvinského a celej veľkej stredovekej tradície. Našou úlohou je teda byť silami, ktoré pracujú na obnove kresťanskej civilizácie.
Vyznieva to ako sci-fi zo stredoveku? Tým lepšie.
Existujú politické sily, s ktorými je možná určitá forma dialógu, iné, s ktorými je táto forma dialógu nemožná, pretože existuje ideologické nepriateľstvo. V žiadnom prípade však nesmieme podľahnúť ilúzii, že politické sily tzv. západnej pravice predstavujú skutočnú alternatívu revolučného procesu.
V skutočnosti tí, ktorí si robia ilúzie, že pravica skoncuje s potratmi, skoncuje s legalizovanou homosexualitou, dá do poriadku, povedzme, sociálny, hospodársky a politický život, sú, žiaľ, odsúdení na to, aby zostali sklamaní, sklamaní na Slovensku, sklamaní v Európe a sklamaní na celom Západe. Až keď si otvoríme oči pre túto pravdu, môžeme sa zorganizovať a začať viesť náš kultúrny, spoločenský a politický boj.
O tom viac inokedy.
