Len dvanásť minút jazdy autom delí Bundestag, nemecký parlament, od “pásma Gazy” v Berlíne, ako sa nazýva Hermannplatz pred McDonaldom.
Nachádzame sa v Neuköllne, 350-tisícovom meste s prevažne islamskými obyvateľmi v centre nemeckého hlavného mesta, kde sa nachádza škola, ktorú v roku 2015 navštívila Angela Merkelová, aby vyjadrila solidaritu s miliónom arabských migrantov, ktorí prišli do krajiny.
Takto sa zrodil mýtus “Mutti Merkel“. Ale že s týmito školami nie je niečo v poriadku, sa zistilo už o niekoľko rokov skôr, keď vyšlo najavo, že v Neuköllne sa moslimské študentky nezúčastňujú na hodinách telesnej výchovy.
Európa je však skôr matka macocha.
Arab pred dvoma dňami v Neuköllne napadol dvoch ľudí, ktorí sa rozprávali po hebrejsky. Ženu udrel pivovou fľašou a stoličkou a jej partnera úderom do tváre. Predseda izraelsko-nemeckej spoločnosti po útoku vyzval na vyvodenie politických “dôsledkov”. “V Nemecku musíte mať možnosť hovoriť na ulici hebrejsky, arabsky alebo taliansky rovnako nebojácne ako nemecky,” povedal Volker Beck.
Neviem, aký “efekt” to bude mať (zrejme nijaký), ale v Európe multikulturalizmus už nejaké dôsledky priniesol: na ulici môžete hovoriť po arabsky, ba dokonca vykrikovať najhoršie islamské heslá v arabčine, ale musíte sa báť hoci aj pošepky prehovoriť v hebrejčine.
Keď športovcov Európskych makabejských hier v roku 2015 hostil Neukölln v Estreli, najväčšom nemeckom hoteli, pred začiatkom ich organizátori varovali, aby v blízkosti hotela nenosili kipy ani Dávidove hviezdy: “To by nebolo obzvlášť múdre!” Nemecko pozvalo židovský športový svet a zároveň športovcov varovalo, aby sa na ulici neidentifikovali ako Židia. Skutočne chytré riešenie!
Ale toto už je multikulturalizmus, keď na ulici nielenže nemôže mať človek jarmulku, ale je lepšie, keď ani slovo nepovie po hebrejsky.
Je to vina aj ľavice,” hovorí Martin Hikel, sociálny demokrat, starosta Neuköllnu, “ľavica v Nemecku dlho podceňovala problém moslimských prisťahovalcov,” hovorí pre Frankfurter Allgemiene.
Napriek svojmu názvu “slnečná aleja” nie je Sonnenallee, kam utiekol útočník židovského páru a ktorú Taliani poznajú z filmu Goodbye Lenin, veľmi pekným miestom: po zjednotení na nej boli spustené vlajky NDR a nahradili ich vlajky Hamasu.
V deň solidarity s Hamasom bolo 80 percent prevádzok v Neuköllne zatvorených. Jedna pekáreň rozdávala arabské pečivo na oslavu masakry. Na Rathause, radnici na Karl Marx Strasse, vyvesili na tri týždne vlajku Izraela, ale v noci ju stiahli, aby ju nezapálili.
Chytrý je ten multikulturalizmus!
Sarah Cohen-Fantlová sa spolu s manželom, izraelským kuchárom z Jeruzalema, ktorý sa narodil a vyrastal v Nemecku, vrátila minulý rok do Berlína, aby si s manželom otvorili reštauráciu. “V priebehu niekoľkých dní sme sa na seba pozreli a nebolo treba veľa slov: rozhodli sme sa, že sa do nového domu, ktorý koncom 20. rokov minulého storočia postavil Žid, ktorý musel utiecť pred nacistami, a ktorý sme dúfali naplniť židovským životom, nenasťahujeme,” povedala Sarah. Sarah a jej rodina bývajú 700 metrov od Sonnenallee, ulice lemovanej kebabovými reštauráciami v Neuköllne. “Pripomína mi to Ramalláh, každé okno je označené palestínskou vlajkou a žije tam veľa Arabov,” povedala Sarah.
Sarah nechcela, aby bol jej dom v Neuköllne označený Dávidovou hviezdou, ako to bolo v 30. rokoch 20. storočia a ako sa to stalo v Charlottenburgu a na predmestí Spandau v Mitte, kde žijú berlínski Židia.
Neuköllnom pochodovalo 600 ľudí, ktorí oslavovali Hamas. Novinára Bildu obklopila stovka z nich, urážali ho ako “špinavého Žida” a kopali do neho. Polícia ho musela z demonštrácie vyviesť.
Tu si však aj tí, ktorí nosia na krku krížik, musia dávať pozor, aby ich niekto nepobodal.
Nachádzame sa v jednej zo “zakázaných zón” pre Židov v Nemecku, ako uvádza týždenník Die Zeit.
Slovami knihy bývalého sociálnodemokratického starostu Heinza Buschkowského “Neukölln je všade“. Buschkowskému sa nepáči politika, ktorá je v móde už desaťročia, vrátane politiky SPD, jeho strany, ktorú považuje za “odtrhnutú od reality“. Ráno, vysvetľuje, “pred školami, z ktorých niektoré navštevuje len dvadsať percent Nemcov, islamisti rozdávajú dievčatám letáky. Vyzývajú ich, aby nenosili nohavice ako muži a nosili len islamské oblečenie, ktoré im umožňuje vidieť len tvár a ruky”. To, čo Michel Houellebecq v románe Submisia romantizoval, tu je každodenná realita. Ako dodáva, hlavnými témami rozhovorov pred školami medzi dospelými a mladými ľuďmi “sa stáva mešita, do ktorej sa chodí, prečo dcéra nenosí závoj, alebo to, že dievčaťu treba zakázať navštevovať telocvik, plávanie, hodiny biológie a školské výlety”.
V Neuköllne majú dokonca aj detské ihriská polmesiace. Die Welt uvádza, že deväť z desiatich opýtaných škôl v Neuköllne hlási islamistické incidenty. Konflikty kvôli náboženskému oblečeniu, tlak na prispôsobenie sa, najmä na moslimské dievčatá. V mnohých z týchto škôl panuje “každodenná kultúra, ktorá podkopáva demokraciu a obmedzuje slobodu“, hovorí Michael Hammerbacher, vedúci výskumu. Žiaci z moslimských rodín sú vystavení silnému tlaku, napríklad pokiaľ ide o správanie počas pôstneho mesiaca ramadán. “Nestačí, aby sa študenti v súkromí vyjadrovali v prospech prísnejšieho výkladu islamu. Takéto názory čoraz viac dominujú a čoraz jasnejšie sa vyžaduje, aby tieto pravidlá dodržiavali aj ostatní. Týka sa to aj pedagogických pracovníkov“. Učiteľov a študentov sa pýtajú na ich “letné oblečenie”. “Počas ramadánu máme študentov aj na toaletách, ktorí dbajú o to, aby ich spolužiaci počas prestávky nepili“.
V Neuköllne je 40 až 50 percent školopovinných detí moslimov. Tretina moslimských mužov žijúcich v Neuköllne je polygamná a má dve manželky: jedna je vydatá podľa nemeckého štátu a druhá podľa islamu.
V Neuköllne sa nachádzajú aj prvé kostoly, ktoré boli predané moslimom na výstavbu mešít. “Na Neuköllner Flughafenstrasse 43 už len organové píšťaly pripomínajú, že sa tu kedysi konali kresťanské bohoslužby,” píše Tagesspiegel. “Loď je prázdna, na mieste, kde boli lavice, je červenohnedý koberec. Namiesto oltára sú tu schody a „kazateľňa“ pre imáma. Vonku sú nápisy, že ženy a muži majú používať oddelené vchody. Pred dvoma týždňami bola budova predaná moslimskému združeniu medzikultúrnych centier za 550 000 eur. Je samozrejmé, že počas lockdownu sa v kostoloch v Neuköllne konali islamské modlitby, pretože mešity nemohli pojať všetkých veriacich.
Medzitým bol Nový rok menej oslavou a viac požiarom. Len v Nemecku vypukli nepokoje v Berlíne, Hamburgu a Severnom Porýní-Vestfálsku, kde bolo zatknutých niekoľko stoviek ľudí. Vzhľadom na to, že 41 pracovníkov záchranných služieb bolo zranených, bolo jednoznačne nevyhnutné zistiť, odkiaľ agresia pochádza. Nemecké úrady boli ochotné zájsť len k tvrdeniu “zrejme prevažne mladí muži v skupinách, často prisťahovaleckého pôvodu“. V uliciach Berlína bolo nasadených 4 500 policajtov, aby zabránili opakovaniu tohto „predstavenia“, čo je policajná prítomnosť, akú mesto nezažilo už desaťročia.
Zdá sa však, že naši lídri sa zhodujú len v jednom: lepšie je klamať. Podstata tohto druhu klamstva sa v priebehu rokov zmenila a techniky na odvrátenie pozornosti verejnosti od toho, čo má priamo pred očami, sú čoraz sofistikovanejšie.
Historik Walter Laqueur vo svojej veľkolepej knihe Posledné dni Európy píše: “Treba diskutovať o tom, ktoré európske tradície a hodnoty sa ešte dajú zachrániť, a nie hovoriť o Európe ako o žiarivom príklade pre celé ľudstvo, o morálnej veľmoci 21. storočia. Vek ilúzií sa skončil. Každý, kto má ešte pochybnosti, by si mal urobiť výlet do Neuköllnu, La Courneuve alebo Bradfordu: to nie sú najlepšie, ba ani najhoršie miesta, ale hodnoverné náznaky budúcnosti.“
Cesta k “diverzite ” sa tento týždeň objavila aj pred židovskou školou v Londýne, kde bol zbitý študent, a na jednej z hlavných anglických univerzít v Leedsi, z ktorej musela odísť dcéra ministra obrany kvôli antisemitizmu.
Stará Európa beží v ústrety tej novej, kde si podobne ako v prípade vlajok NDR nahradených palestínskymi v Berlíne už nikto nepamätá, že Veľká mešita v anglickom Leedsi bola pred niekoľkými rokmi ešte katolíckym kostolom Najsvätejšieho srdca (Sacred Heart).
Zdroj: meotti.substack.com
