V novembri 2022 do Večného mesta po biskupoch
z Nemecka sa dostavili biskupi z Belgicka, ktorí 20. septembra 2022 zverejnili dokument
„Pastoračná blízkosť k homosexuálnym osobám. O Cirkvi, ktorá nikoho
nevylučuje“ obsahujúci návod na vytvorenie inštitucionálnej
pastoračnej starostlivosti pre dúhové komunity, ale predovšetkým … liturgické
obrady pre zväzky osôb rovnakého pohlavia. V skratke: liturgiu s obradom
požehnania pre homosexuálne, lesbické alebo „queer“ páry.
Toto vyvolalo v katolíckych médiách veľký rozruch. Ako je to možné: liturgické požehnanie homosexuálnych párov? Vypukla búrka a belgickí biskupi urobili – aspoň sa to zdalo – krok späť. Začali tvrdiť, že ide iba o návrh modlitby s homosexuálmi, nie požehnávanie homosexuálnych párov“.
Cirkevné médiá v mnohých krajinách si vydýchli: všetko je v poriadku…. Problém je v tom, že obsah belgického dokumentu nenecháva priestor na pochybnosti: nejde o žiadne „modlitby s homosexuálmi“, ale o plné akceptovanie homosexuálnych vzťahov zo strany Katolíckej cirkvi – a o jej požehnanie.
V texte dokumentu sa totiž uvádza : Bože Otče, obklopujeme dnes X a Y našou modlitbou. Ty poznáš ich srdcia a cestu, ktorou sa odteraz budú spoločne uberať. Urob ich vzájomný záväzok pevným a verným. Nech je ich domov naplnený porozumením, toleranciou a starostlivosťou. Nech je v nich priestor pre zmierenie a pokoj. Nech im spoločná láska prináša radosť a službu nášmu spoločenstvu.
Keď v marci 2021, čiže pol druha roka pred zverejnením dokumentu belgických biskupov, vtedajšia Kongregácia pre náuku viery odpovedala na udalosti v nemeckej časti Cirkvi stanoviskom, v ktorom potvrdila, že Cirkev nemôže požehnávať homosexuálne zväzky, pretože nie je možné požehnávať hriech, nepovedala nič nové, nič, čo by už nebolo dávno jasné.
Napriek tomu toto stanovisko vzbudilo rozhorčenie. Ak by to boli iba médiá, novinári, politici či celebrity, nikto by sa nečudoval. Vzbúrili sa však tí, od ktorých by to „bežný veriaci” nebol očakával: časť biskupov a ich dvorných teológov. A z nich sa azda najviac rozčertil (lepší výraz mi nenapadá) belgický biskup Johan Bonny, ktorý si pritom nedával servítku pred ústa. Vyjadril sa, že bol veľmi sklamaný a nahnevaný, ba priamo povedal: „Hanbím sa za moju Cirkev”!
Ospravedlňoval sa všetkým, „pre ktorých toto stanovisko bolo zraňujúce a nepochopiteľné: veriacim homosexuálnym párom, ktoré sú aktívne v Katolíckej cirkvi, rodičom a starým rodičom homosexuálnych párov a ich deťom, pastoračným pracovníkom a poradcom homosexuálnych párov, ktorí majú pocit, že Cirkev s nimi nezaobchádza spravodlivo a pravdivo. Ich bolesť nad Cirkvou je dnes aj mojou bolesťou.“
Najviac ho sklamalo a hnevalo, že rímsky dokument použil neslýchané slovo „hriech” v súvislosti s jednopohlavnými zväzkami. Pýtal sa: Prečo? Veď podľa neho „človek sa len tak ľahko nedopustí hriechu, aj keď chce”! Zo strany preláta, ktorý má doktorát z teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite, v belgickom seminári v Bruges učil dogmatickú teológiu, neskôr bol rektorom Pápežského belgického kolégia v Ríme, je to skutočne pozoruhodná novinka, ktorá je zároveň vysvetlením, prečo dnes v Nemecku a mnohých krajinách na Západe, už prakticky nikto nepristupuje k spovedi.
U mons. Johanna Bonnyho to nie je nič nové. Antwerpský biskup sa už v roku 2014 otvorene vyjadroval za uznanie jednopohlavných zväzkov a napriek tomu (zlé jazyky tvrdia, že práve kvôli tomu) bol vybratý, aby sa zúčastnil Synody o rodine vo Vatikáne v roku 2015. Či už ide o „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia, kohabitácie, antikoncepciu alebo oplodnenie in vitro, biskup Johan Bonny nemá problém všetky tieto prípady ospravedlňovať a schvaľovať, aj keď niekedy dodá, že „vo výnimočných prípadoch”.
Jeho hviezdna hodina prišla 20. septembra 2022, keď belgickí biskupi spoločne vydali usmernenia pre organizovanie obradov požehnávania – homosexuálnych párov. Malo ísť o realizáciu synodálnej vôle belgických katolíkov a podľa presvedčenia biskupov aj vôle samotného Svätého Otca.
Verejnosť očakávala rozhodnú reakciu zo strany Svätej stolice. Miesto rozhodnej reakcie nastalo „rozhodné” mlčanie.
Mnohí to spočiatku vysvetľovali, že Svätá stolica sa k tomu nevyjadruje, pretože čaká na príchod belgických biskupov v rámci ad limina apostolorum v novembri 2022, kde im to určite vytmaví a dá najavo, že sa musia vrátiť k ortodoxii.
V novembri sa všetci belgickí biskupi naozaj vybrali do Ríma. O tom, ako dopadli, referoval osobne biskup Johan Bonny na zhromaždení nemeckej Synodálnej cesty, kde bol pozvaný. Dostal tam celých osem minút a na záver bolo jeho vystúpenie odmenené dlhým potleskom.
Biskup Bonny spomenul štyri etapy prípravy textu obradu požehnávania homosexuálnych a lesbických párov. Belgickí biskupi išli na to systematicky.
Čo urobili ako prvý krok?
„Najprv sme si v biskupskej konferencii dôkladne a dlho čítali Amoris Laetitia. Viac ako dva dni nepretržite.”
Dva dni čítali a študovali Amoris laetitia. Bezpochyby ho mali už doma dôkladne preštudovaný a teraz spoločne v ňom hľadali zdôvodnenie svojho postupu. Nepochybujem, že keby boli študovali Humanae vitae alebo Veritatis splendor, boli by prišli k iným záverom. Zvolili si Amoris laetitia a výsledok tomu aj zodpovedal.
Potom uvažovali:
Pýtali sme sa sami seba, čo môžeme urobiť pre tieto tri skupiny, tieto tri neregulárne alebo nekanonické skupiny: páry rovnakého pohlavia, znovu zosobášené páry a nezosobášené, či nesviatostne zosobášené páry.
Bolo by veľmi pekné, keby otcom biskupom bolo záležalo na tom, aby tie páry priviedli ku katolíckej pravde a ku katolíckemu pohľadu na manželstvo. Žiaľ, toto zrejme nemali v úmysle. A keďže podľa biskupa Bonnyho, „človek sa tak ľahko nedopustí hriechu, aj keď chce”, určite ani jedného biskupa netrápilo, že tie páry by mohli žiť v stave ťažkého hriechu. Veď keď je niečo „neregulárne”, vyjadrené jazykom Amoris laetitia, ešte to nemusí byť hriešne. Nie?
Potom druhý krok, mali sme osobné súkromné rozhovory s mnohými ľuďmi aj v Ríme „Cum Petro et sub Petro“, teda s pápežom a ďalšími ľuďmi v Ríme. Boli to a naďalej sú osobné rozhovory.
Čo je na tomto zaujímavé? Že si boli istí, že nikto z „ľudí v Ríme” im nevynadá a nevytkne, že majú šialené nápady.
Tretím krokom bolo zostručnenie textu na 2,5 strany.
A tento text prijali jednomyseľne a spolu zverejnili jednotné znenie. Čiže nikto z nich nevybočil z radu.
To sme urobili a prijali jednomyseľne – kolegiálne. Uverejnili sme text a potom zavládlo TICHO. Zavládlo ticho. (veselý smiech a potlesk)
Nemeckým synodalistom pripadlo veľmi vtipné, že takýto „odvážny” či „progresívny” text musel členom rímskej kúrie vyraziť dych, takže sa nezmohli na slovo.
Ďalšia „humorná vložka”, ktorá pobavila nemeckých synodalistov:
Ale vlani v novembri, týždeň po nemeckých biskupoch, sme boli aj my v Ríme. A niektorí boli ešte trochu unavení z tohto týždňa s Nemcami (smiech).
A teraz o samotnej návšteve ad limina, od ktorej mnohí očakávali rozhodný krok zo strany Svätej stolice:
Ale táto vizita ad limina v tejto veci prebehla veľmi otvorene a príjemne.
Prečo? V Ríme si všetci umývali ruky ako Pilát:
A vtedy si všetci povedali: toto je vec – a to je dôležité – vašej biskupskej konferencie. Toto je vaše rozhodnutie.
Tak ako Pilát si položil otázku: Čo je pravda? A umýval si ruky, aj oni si povedali: nechceme mať s tým nič spoločné: „Je to ich rozhodnutie”, neuvedomujúc si, že Kto mlčí, ten svedčí.
A čo povedal pápež František?
Pápež nepovedal „áno“, nepovedal „nie“: Toto je vaša kompetencia, vaša zodpovednosť.
Potom biskup Bonny sa zmieňuje o tom, že v každej diecéze by mala byť jedna osoba zodpovedná za pastoráciu tzv. queer osôb + interdiecézna pracovná skupina s rovnakým zameraním, o možnostiach požehnávania homosexuálnych párov s tým, že po roku, po dvoch rokoch vyhodnotia skúsenosti.
Takže chceme zistiť, čo, ako to urobiť teraz, a potom po roku, dvoch rokoch dáme dokopy najlepšie texty, najlepší model. Učenie sa pokusom a omylom
Vidieť, čo je najlepšie, a potom najprv to, čo je najlepšie, a potom po jednom alebo dvoch rokoch dať dokopy to najlepšie.
Belgickí biskupi teda nemajú najmenšiu pochybnosť o správnosti požehnávania homosexuálnych párov a zrejme nikto v Ríme sa im to ani nesnažil vyhovoriť, nieto žeby ich ešte karhal alebo trestal. Ide im iba o to, aby volili tie „správne” slová a výrazy a „predali” ho tak, aby to vzbudilo čo najmenší odpor a oni pritom vyzerali milosrdne a zároveň progresívne.
Na záver svojho vystúpenia ešte raz sa vrátil k ad limina a k pápežovi Františkovi:
Na záver by som chcel spomenúť Visita ad limina. Hovorili sme s pápežom aj o tom, AJ O TOM. A on povedal: „To je vaše rozhodnutie, ja to chápem”. Pre neho boli dôležité aspoň dve veci: aby sme pokračovali s múdrosťou, S MÚDROSŤOU – o to sa vždy snažíme (smiech) – a tiež aby sme zostali spolu. Dvakrát sa spýtal: „Ste všetci v tom zajedno?
Robte to v jednote!” A vtedy sme povedali: Áno, my to robíme v jednote! Takže s múdrosťou ísť ďalej s rozvahou a zostať spolu. (dlhý potlesk)
„Kto som ja, aby som súdil?“ Tieto slová pápeža Františka, ktoré vyslovil 28. júla 2013 počas spiatočného letu z Brazílie v odpovedi na otázku novinára o homosexuáloch, vstúpili do dejín. Nie sú prejavom subjektívneho postoja milosrdenstva, ktorý musí mať každý katolík v konkrétnom prípade voči hriešnikovi, ale odmietnutím jasne vyjadriť vlastný úsudok o objektívnom hriechu, ktorý odsudzuje Katechizmus Katolíckej cirkvi.
Škoda, že Svätý Otec neozrejmil belgickým biskupom, že požehnaním homosexuálnych párov prehliadajú skutočnosť, že homosexualita je formou násilia (aj keď konsenzuálneho), pretože deformuje finalistický poriadok ľudskej prirodzenosti. Zároveň prehliadajú aj to, že tým automaticky legitimizujú umelé oplodnenie, maternicu na prenájom a premenu dieťaťa na „vec“. Požehnaním homosexuálneho páru Cirkev otvára dvere neľudským praktikám, spolupracuje na dekonštrukcii a nie na budovaní.
Ešte hlbšie popiera prirodzený zákon a prirodzený morálny zákon, ktoré sú spolu s Božím zjavením základom sociálnej náuky Cirkvi. Podľa Stefana Fontanu, protestantská povaha takéhoto prístupu je zrejmá: viera, ktorá sa už nepýta rozumu, čo je pravda, ale vychádza z individuálnych a nepodložených požiadaviek, je vierou, ktorá stratila ideu pravdy a stala sa fideizmom.
Ak sa Cirkev z dôvodov zjavenej viery a rozumu spoločne vzdáva odkazu na finalistický poriadok prírody a najmä ľudskej prirodzenosti, potom sa vzdáva aj odkazu na stvorenie a Stvoriteľa. Ak už nie je schopná vidieť poriadok vecí, potom mu veci už nehovoria o tom, kto ich stvoril. Vzniká konflikt medzi požiadavkami Boha Stvoriteľa a požiadavkami Boha Vykupiteľa, čo je jasným znakom gnosticizmu.
