V súčasnosti je askéza v spiritualite väčšiny katolíkov marginálnou ba podozrivou záležitosťou, teda záležitosťou, ku ktorej treba pristupovať opatrne. Je však mimoriadne dôležitým duchovným nástrojom a významnou pomocou na ceste k posväteniu.
Inštitucionálne máme dnes v platnosti vlastne len dva prípady asketických praktík: zdržiavanie sa mäsa v piatky (hoci tento zákon nie je všeobecne platný vo všetkých partikulárnych cirkvách) a pôst len dva dni v roku (Popolcovú stredu a Veľký piatok). V priebehu dejín Cirkvi však bola situácia radikálne odlišná. Napríklad nahliadnutie do spisov púštnych otcov nás uisťuje o tom, aké podstatné bolo praktizovanie askézy.
Súčasní teológovia, odvolávajúc sa na tieto staroveké časy, často predvádzajú zaujímavý trik. No v spisoch kresťanských askétov môžeme rozlíšiť dve kategórie textov. Prvá rozpráva o mimoriadnej askéze kresťanských svätcov (niekedy hraničí s mýtickosťou a preháňaním), zatiaľ čo druhá vyzýva k opatrnosti vo vzťahu k asketickým praktikám, ktorá má zdravým spôsobom chrániť ich správne miesto. Tieto texty poukazujú na to, že askéza nie je samoúčelná, ale je nástrojom, a preto by sa nemala preháňať do takej miery, aby viedla k porušeniu alebo zničeniu ľudského zdravia. Mnohí svätci práve z týchto dôvodov vystríhali pred prehnanou askézou.
Na druhej strane súčasníci radi uvádzajú práve túto druhú kategóriu úvah. Je to zaujímavý a zvláštny postup vzhľadom na to, že tieto texty citujú v časoch rozbujneného hedonizmu. Hovoria o opatrnosti pri uplatňovaní askézy v čase, keď existuje dokonca kult hedonistického pôžitkárstva. Mimochodom, stojí za zamyslenie, čo by o takomto stave vecí povedal napríklad svätý Antonín Pustovník, keby dostal možnosť presunúť sa do našich čias.
V tejto súvislosti sú zaujímavé dejiny opustenia askézy. Na prvý pohľad bol hlavným dôvodom tohto procesu rastúci duch liberalizmu a humanizmu. A do veľkej miery sa skutočne takáto diagnóza zdá byť správna. Za opustením asketizmu však stojí aj protestantský argument. No Martin Luther urobil posun v chápaní antropológie. Hlásal, že ľudská prirodzenosť bola zničená prvotným hriechom, čo spôsobilo, že človek nie je schopný dokonalého morálneho života.
Z tohto predpokladu vyplynula ďalšia Lutherova téza, že ospravedlnenie sa udeľuje iba vierou, chápanou ako individuálna a subjektívna dôvera v Spasiteľa. Z toho zasa vyplynula téza, že pre spásu sa človek nemá snažiť o správny život, stačí mu len veriť. Askéza sa tak stáva zbytočnou. Hriechu sa teda nevyhneme, pretože sa mu aj tak nevyhneme, ale ak pevne veríme, Kristus nás ospravodliví aj napriek hriechu.
Tu sa dostávame k luteránskej téze, podľa ktorej je kresťan zároveň hriešnikom aj ospravodliveným (simul justus et peccator). Luther jednoducho kapituloval v boji proti hriechu. Uvedomoval si, že takýto boj sa nedá vyhrať. Veril, že človek nie je schopný vyhnúť sa hriechu ani s pomocou milosti (milosť teda – podľa neho – neuzdravuje ľudskú prirodzenosť, ale je to Božia dobrotivosť napriek hriechu).
Nie je to podobné názorom mnohých súčasných katolíkov? Nehlásajú dnes katolíci tieto luteránske tézy, že Boh nás miluje a prijíma spolu s našimi hriechmi? Netvrdia dnes aj katolíci, že hriechu sa nedá vyhnúť?
Zdravé katolícke učenie
Katolícke učenie je úplne iné. Po prvé, katolíci tvrdia, že ľudská prirodzenosť hriechom nebola zničená, ale narušená. Ľudský rozum bol oslabený a bez Božieho svetla nedokáže vždy rozoznať, čo je dobré a čo zlé. A ľudská vôľa je natoľko oslabená, že aj keď rozum rozpozná dobro, vôľa nie je vždy ochotná (a nie vždy schopná) ho nasledovať. Ale to je len narušenie. A vlastnými silami človek skutočne nie je schopný toto zmrzačenie vyliečiť – bez milosti je odsúdený na blúdenie a zotročenie hriechom.
Milosť – v katolicizme chápaná nielen ako Božia dobrotivosť, ale ako Boží život v nás – však človeka uschopňuje prekonať túto temnotu rozumu a zotrvačnosť vôle. Samozrejme, nefunguje to automaticky. Kresťan obdarený milosťou nie je okamžite uzdravený. Stále v sebe nosí zvyšky starého človeka. Stále má sklon k hriechu. Milosť mu však umožňuje tento sklon prekonať.
A prekonávanie tohto sklonu je proces a boj. Je to boj medzi telom a duchom, o ktorom píše svätý Pavol, že je to celoživotný zápas o to, aby sme žili životom Boha, a nie životom zranenej ľudskej prirodzenosti. Askéza nie je nič iné ako práve prekonanie a prekonanie tela a jeho uvedenie pod vládu Ducha. Bez askézy teda, aj keď máme dar milosti, tento dar zostáva nevyužitý. Askéza je nástrojom, vďaka ktorému milosť skutočne nezostáva len pasívnym darom, ale je skutočnou Božou pomocou, ktorá vedie k uzdraveniu človeka. A to je základný cieľ askézy.
Účel askézy
Okrem toho askéza má viesť k tomu, aby sa človek postihnutý hriechom uzdravil z choroby hriechu a rozvíjal sa k plnosti slobody, k obrazu dokonalého človeka, ktorého vzor máme v Kristovi. Inými slovami, milosť je dar nadprirodzeného života; je to dar, ktorý kresťanovi umožňuje milovať Boha a ľudí takým spôsobom, aký máme ako vzor v Kristovi. Na druhej strane askéza je spôsob, ako tento život realizovať v našom živote.
Cieľom askézy je teda potlačiť egoizmus a sebalásku (ktoré sú dôsledkom hriechu) takým spôsobom, aby v nás mohol prekvitať Boží život, ktorý nám dáva mieru lásky, ktorá nám umožňuje obetovať sa ako obeť lásky Bohu (Kristova obeť sa totiž nemeria mierou utrpenia, ale mierou lásky, ktorá nám umožňuje prekonať obmedzenia ľudskej prirodzenosti).
Nie je preto prekvapujúce, že asketické hnutie sa v Cirkvi silne rozvinulo, keď prestalo prenasledovanie. Cieľom kresťanského života je oddanosť a zjednotenie s Bohom v láske. Takéto zjednotenie sa dosahuje v kresťanskej obete, ktorá je možná vďaka účasti kresťana na živote a obete Krista. V prvých storočiach bolo jasné, že ozajstné uskutočnenie takejto lásky sa realizuje v akte mučeníctva, v ktorom sa kresťan tak úzko zjednocuje s Kristom, že sa stáva živým Hostiteľom zasväteným Bohu.
Keď prestalo prenasledovanie, naši otcovia, ktorí chceli zabezpečiť, aby si táto láska zachovala svoj realizmus a nestala sa iba sentimentom alebo vnútornou deklaráciou, o ktorej nie je jasné, či nájde svoje skutočné uskutočnenie, začali čoraz častejšie a hlbšie vstupovať na cestu askézy – nazývali ju umŕtvovaním. Umŕtvovanie, teda skutočné, ale nie také násilné a drastické zabitie starého človeka, aby v nás nemohol skutočne žiť nový človek.
Jan Strumiłowski OCist – cisterciánsky mních v opátstve v Jędrzejowe, habilitovaný doktor teologických vied.
