Bože, svätého biskupa Róberta si obdaril vynikajúcou učenosťou a nezlomnou odvahou, aby bránil vieru tvojej Cirkvi…
Týmito slovami začína vstupná modlitba sv. omše 17. septembra na sviatok sv. Róberta Bellarmina, učiteľa Cirkvi. Tieto i podobné slová a výrazy sa vyskytujú v rôznych obmenách v omšových texoch, ktoré bežne nevzbudzujú osobitnú pozornosť. Avšak mali by. Najmä dnes, keď Cirkev prežíva jedno z najťažších období svojej existencie, keď v nej vládne veľký doktrinálny zmätok, ktorý, slovami kardinála Carla Caffarru, „iba slepec môže popierať“.
Z textu vstupnej modlitby totiž vyplýva vcelku banálna pravda, že obrana viery Cirkvi je – veľmi záslužná vec… Samozrejme, je to pravda, ale človeku hneď môže napadnúť provokatívna otázka:
„O ktorom hierarchovi či kňazovi by sme dnes mohli povedať, že odhodlane bráni vieru Cirkvi?“
Je jasné, že bez „nezlomnej odvahy“ a bez opustenia komfortnej zóny, to nejde nehovoriac o tom, že je to aj istý spôsob ako si vytvoriť osobných nepriateľov. A po tom dnes nikto netúži.
To je ale iba jedna časť problému. Druhou časťou, ešte vážnejšou je to, že už nemáme slovo charakterizujúce súčasnú chaotickú situácia v našej Cirkvi. Tým kľúčovým slovom je heréza, ktoré po Druhom vatikánskom koncile sa vyparilo zo slovnej zásoby Katolíckej cirkvi, takže keď dnes nemeckí biskupi so širokými úsmevmi sebavedome hlásajú bludy, toto slovo už nikomu ani len na um nepríde, pretože je teologicky, ale aj politicky vrcholne nekorektné.
Názorným príkladom bolo európske synodálne stretnutie vo februári t.r. v Prahe. Podľa generálneho relátora synody luxemburského kardinála Jean Claude Hollericha, „Rozdiely v názoroch“ podľa neho v žiadnom prípade nebránia jednote a o témach, ako je „kňazstvo žien alebo svätenie ženatých mužov„, ale ani požehnávanie sodomitských zväzkov, o ktorých vraj treba jednoducho ešte „viac uvažovať“.
No ale čo to je za jednota?
Kardinál Hollerich si myslí, že je možné, aby v Európe koexistovali miestne cirkvi, kde jedny napríklad požehnávajú LGBT zväzky, a iné to zatiaľ nerobia, stačí na to nalepiť nálepku „jednota v rozmanitosti“ a problém je vyriešený.
V Prahe sa stretli biskupi, ktorí požehnávajú páry rovnakého pohlavia, dávajú sväté prijímanie rozvedeným a protestantom, s biskupmi zo Slovenska, Poľska či Maďarska a ďalších krajín, ktoré majú povesť „konzervatívnych“. Ak je výsledkom to, že nedošlo k zrážke a že môžeme „kráčať spolu“ a pritom zostať „bratmi a sestrami“, svedčí to o jednom: o prehlbujúcej sa ľahostajnosti voči skutočnosti, že Cirkev sa doktrinálne hlboko rozchádza. Radosť kardinála Hollericha je teda zrejmá: kým mnohí hierarchovia hlásali v Prahe revolúciu, nenašiel sa nikto, kto by ju jednoznačne odmietol. Neurobil to ani košický arcibiskup Bernard Bobe, ktorý si na stretnutí v Prahe najviac cenil to, že „vieme o vážnych veciach hovoriť pokojne“.
Prečo potom ale Cirkev v celých svojich dlhých dejinách považovala herézy a falošné učenia za nebezpečné?
Pretože v kresťanskej teológii pojem pravdy je úzko spätý so spásou. Pán Ježiš hovorí, že „poznáte pravdu, pravda vás oslobodí“. Analogicky môžeme povedať, že nepravda zotročuje.
Cirkev vždycky učila, že prijatie pravdy a jej nasledovanie je cestou k spáse, kým falošné učenie našu spásu ohrozuje.
Vďaka vplyvným teológom ako bol Karl Rahner (1904-1984) sa dnes už heréza chápe skôr ako príspevok do teologickej diskusie, alebo dokonca ako dialektický stimul, ktorý má prispieť k napredovaniu života Cirkvi.
Otvorená“ či „milosrdná“ Cirkev pre mnohých znamená, že hranice ortodoxie nie sú jasné, a teda jasné nie sú ani hranice herézy. Ba podľa Karla Rahnera „teologický a doktrinálny pluralizmus“ nie je hrozbou.
Hlavný dôvod, pre ktorý sa prestalo používať slovo heréza, je bezpochyby ekumenizmus, či lepšie povedané „nepravý ekumenizmus“. „Heretik“ a „heréza“ sú silné slová, ktoré súčasná cirkevná zdvorilosť zmiernila na jemnejšie výrazy: „naši oddelení bratia“ alebo „kresťania, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou“.
A prečo sú „oddelení“ a „nie sú v plnom spoločenstve“?
Preto, lebo odmietajú základné pravdy „viery raz navždy odovzdanej svätým“ (Jud 1, 3). Z toho dôvodu, keď sa snažíme viesť dialóg s protestantmi, ktorí nemajú sviatosti a ktorí množstvo toho, čo veria katolíci, odmietajú (čiže povedané slovami sv. Pavla „hlásajú iné evanjelium“ Gal 1,6-8), tieto veci nespomíname, nepolemizujeme s nimi, a radšej vyzdvihujeme to, čo nás s nimi spája. Dôsledky takéhoto mlčania sú však jasné: Ak bez problémov akceptujeme, že morálna pravda platí v katolíckom spoločenstve, ale v protestantskom nemusí, znamená to, že akceptujeme relativizmus.
Celkom presne to vystihol poľský publicista Pawel Lisicki: Princíp protirečenia funguje s nevyvrátiteľnou nevyhnutnosťou. Ak sú kresťania nekatolíci, ktorí podkopávajú pravdy kresťanskej morálky – potom sú aj katolíci, ktorí podkopávajú tie isté pravdy. Ak človek neodsudzuje tých vonku, neodsudzuje ani tých vnútri. Inak to ani nemôže byť. Nemožno uznať za hodných dialógu protestantov, ktorí sa vzdali všetkých právd kresťanskej viery a morálky, a zároveň neuznávať za takých katolíkov, ktorí tieto pravdy tiež odmietli. Napokon, aj tu je logika: ak heréza a popieranie katolíckych právd nevylučuje z dialógu, nevylučuje ho ani odmietanie a popieranie morálnych právd.
Uvedomuje si niekto, že na tomto pozadí sa kardinál Robert Bellarmin vyníma ako postava, ktorá ani nemôže byť z tohto sveta? Pretože on bol zo sveta, v ktorom katolícki kňazi nespochybňovali pravdu, nebáli sa odsúdiť bludy, aby chránili duše blúdiacich a všetkých, ktorých by bez intervencie Cirkvi mohla nakaziť nákaza herézy. Takto sa chápali skutky milosrdenstva – a takto sa chápu aj v najnovšom Katechizme katolíckej Cirkvi, hoci treba priznať, že „napomínanie hriešnikov“ nepatrí medzi skutky, ktoré by boli veľmi často spomínané v homíliách posledných desaťročí
V kolekte svätej omše 17. septembra je aj veta, že „svätý biskup Róbert Bellarmín vynikal múdrosťou života a zaslúžil sa o duchovnú obnovu Cirkvi, “ z ktorej môžeme logicky dedukovať, že cestou k obnove Cirkvi je v každom prípade – obrana viery .
Veď nie je dôvodom úpadku (ľudského faktora v) Cirkvi práve ľahostajnosť voči pravde? Čo tak spraviť prvý krok a začať pomenúvať veci pravým menom?
A to aj napriek Synode o synodalite!
