Gert Wilders je jediný západný politik, ktorý nosí nepriestrelnú vestu. V žiadnej inej krajine na svete nemusí víťaz parlamentných volieb vystupovať na verejnosti v nepriestrelnej veste.
„Holandsko: imigrácia, islamizácia a propalestínske masové demonštrácie otvorili Geertovi Wildersovi dvere k volebnému víťazstvu,“ píše Jessica Durlacherová vna portáli Weltwoche. Durlacherová je holandská spisovateľka a manželka židovského spisovateľa Leona de Wintera. „Len čo sa zatvorili volebné miestnosti, prekvapenie bolo dokonané: Strana za slobodu (PVV) Geerta Wildersa je najsilnejšou politickou silou v Holandsku s 37 kreslami zo 150. Wilders, ktorý sa v roku 2006 oddelil od Ľudovej strany za slobodu a demokraciu (VVD), bol dlho považovaný za monotematického politika, ktorý je fixovaný na nebezpečenstvo radikálneho islamu.
Dokonca aj tento rok sa zdalo, že jeho obavy sa v očiach mnohých pozorovateľov vyčerpali. Imigrácia však bola témou, v ktorej vláda Marka Rutteho toto leto zlyhala. A otázka, na ktorej Wildersova strana získala body. A potom, 7. októbra, keď došlo k masakre Hamasu v Izraeli a následnej vojne v Gaze, došlo k ďalším udalostiam, ktoré pravdepodobne dodali Wildersovi impulz na víťazstvo vo voľbách.
Masové propalestínske demonštrácie, popretkávané antisemitskými heslami, podnietili u mnohých Holanďanov podozrenie, že uprostred ich spoločnosti vyrástla nepriateľská kolóna. Wildersova hviezda tak v posledných týždňoch – pre mnohých nečakane, a predsa nie prekvapujúco – jasne stúpla.
Nie však v očiach našej „premýšľavej triedy“, ktorá vidí iba populistické strašidlo, nikdy nie islamistické.
Do Holandska sa však musíme dostať širšou cestou a prejsť cez Francúzsko a Írsko.
Pretože na pulzujúcom, multikultúrnom Západe sa útoky nožmi proti domácemu obyvateľstvu stáva rutinou. Po sobotňajšom menšom pogrome na dedinskej tancovačke na francúzskom vidieku boli v Dubline v katolíckej škole v Cólaiste Mhuire pobodané tri deti.
Alebo, ako uviedla BBC, „tri deti a školský asistent boli pobodaní pred základnou školou“.
Takmer akoby to ten nôž urobil sám od seba.
Takmer ako írsky premiér Leo Varadkar, ktorý o izraelskom dievčatku, deväťročnej Emily Handovej, ktorú Hamas včera vymenil s teroristami v izraelských väzniciach, napísal toto: „Stratilo sa nevinné dieťa a teraz sa našlo.“
Stratilo sa? Ako Janko a Marienka v lese? „Unesená“ by nebol lepší výraz?
Francúzska tlač celé dni po útoku v Crépole ho opisovala ako „bitku“ medzi tínedžermi. Viac ako o bitku však išlo o výpravu gangu Severoafričanov, ktorí prišli zo susedného mesta s jasným cieľom „zabíjať bielych“ a mali pri sebe 25-centimetrové čepele, ktorými bodli 16-ročného Thomasa do krku a hrudníka, čím ho zabili.
Francúz talianskeho pôvodu Thomas Perotto však podobne ako katolícke deti v Dubline nemal to šťastie, že by bol mal na sebe vestu ako Wilders. Možno by mu zachránila aspoň hrudník.
Medzi strážcami prevládajúcej ideológie sa už ustálilo, že jediným rasizmom, o ktorom sa dá hovoriť, je ten, pravdaže, zvyškový, ktorý je zameraný proti „menšinám“. Pokiaľ ide o rasizmus proti bielym, sociológia, oživená médiami, vyhlásila jeho teoretickú nemožnosť: posledné ideologické tabu.
Ale napriek mediálno-vládnej omerte ju pozná každý v Európe, kto chce poznať pravdu.
Prípad Crépol, podobne ako mnohé podobné správy, je neuveriteľným odhalením čoraz radikálnejšieho rozporu medzi tým, ako udalosti spontánne pociťuje, prežíva a chápe väčšina obyvateľstva, a ich „rozprávaním“ zo strany niektorých médií. Stretli by sme sa so spravodajskou udalosťou, ktorá by bola najprv prezentovaná ako bitka, aby sa lepšie rozdelila zodpovednosť medzi agresorov a napadnutých.
Ale späť do Holandska.
Muž, ktorý vyhral voľby, Wilders, dostal za rok 600 vyhrážok smrťou. Dokonca aj na televíznych debatách nosí tento čudný blonďavý chlapík, ktorý strávil šesť mesiacov v izraelskom kibuci, nepriestrelnú vestu. Žije v jednom alebo viacerých „bezpečných domoch„. Ronald Sorensen, bývalý senátor PVV, to nazýva „bezpečný dom“. Wildersa chráni armádna jednotka.
Takže sme sa mýlili, keď sme si mysleli, že nepriestrelnú vestu by mal nosiť len Pervez Mušarraf na súde v Pakistane alebo izraelský premiér Benjamin Netanjahu na hraniciach s Gazou a Libanonom.
V jednom prejave v parlamente Wilders rozprával:
„Posledných osem rokov žijem pod 24-hodinovou policajnou ochranou. Kamkoľvek idem, policajti idú so mnou. Žijem v prísne chránenom, nepriestrelnom vládnom bezpečnom dome. Každý deň ma z úkrytu do parlamentu odvážajú obrnené policajné autá s blikajúcimi modrými svetlami. Už osem rokov som nechodím po ulici sám. Keď občas idem do reštaurácie alebo do kina, polícia musí všetko najprv skontrolovať. S manželkou sme prespávali v kasárňach armády a vo väzenských celách, len aby sme boli v bezpečí pred atentátnikmi.
Prečo potrebujem takúto ochranu? Nie som prezident ani kráľ, som obyčajný poslanec. Bol som však odsúdený na smrť za kritiku islamu. V roku 2004, keď islamský fanatik zabil holandského filmára Thea van Gogha, pretože kritizoval islam, som bol pod policajnou ochranou. Van Gogh bol zavraždený za bieleho dňa v uliciach Amsterdamu. O niekoľko hodín neskôr polícia našla list, v ktorom sa vrah vyhrážal, že zabije aj mňa.
Možno sa pýtate, čím som si to zaslúžil? Otvorene som vyjadril svoje názory na islam. Môj názor v skratke znie, že islam je skôr ako náboženstvo prevažne totalitná ideológia bojujúca za ovládnutie sveta. Som presvedčený, že islam a sloboda sú nezlučiteľné. Ale hovorím a budem hovoriť bez ohľadu na následky: nechcem, aby sa Európa a Amerika stali islamskými“.
Keď vyšli Satanské verše Salmana Rushdieho, zamestnanci jeho vydavateľstva boli požiadaní, aby nosili nepriestrelné vesty. Tak to urobili aj šéfovia vydavateľstva Penguin. To bolo prvýkrát. Potom sme sa stali závislými ako feťáci.
Nepriestrelný západ!
Dobre, Wilders je veľmi otvorený, ale čo predseda francúzskeho Národného zhromaždenia Yaël Braun-Pivet a televízny moderátor Arthur, dvaja Francúzi, ktorí v posledných dňoch boli daní pod policajnú ochranu iba preto, že sú Židia?
V tejto podivnej Európe dokonca najmladší biskup v histórii anglikánskej cirkvi, priateľ Benedikta XVI., syn moslimského konvertitu na kresťanstvo Michael Nazir-Ali, bol umiestnený pod policajnú ochranu po tom, ako sa mu islamisti vyhrážali smrťou za to, že odsúdil existenciu „no go areas“ pre nemoslimov v Spojenom kráľovstve.
Na Západe je len jeden akademik s nepriestrelnou vestou, Egypťan Hamed Abdel Samad („jedného dňa mi agent berlínskej kriminálnej polície dal nepriestrelnú vestu a povedal mi, že odteraz ju mám nosiť počas svojich prednášok“). Samad totiž napísal knihu s názvom, ktorý podobne ako Wilders nešetrí slovami: Islamský fašizmus.
Ale Hayko Bagdat, turecko-arménsky kabaretiér žijúci v Nemecku, tiež vystupuje len v nepriestrelnej veste. „Úrady mi nariadili nosiť nepriestrelnú vestu,“ prezradil Bagdat pre Bild. „Myslím, že som prvý človek od druhej svetovej vojny, ktorý musí nosiť takúto vestu.“
Potom je tu antropologička Florence Bergeaudová-Blacklerová, ktorá sa dostala pod policajnú ochranu po vydaní knihy proti Moslimskému bratstvu, „starým otcom“ Hamasu.
Vo Francúzsku je to od Mariky Bretovej po Ophélie Meunierovú, ktorá v hlavnom vysielacom čase vysielala film o islamizácii Roubaix, a obyčajná študentka ako Mila, ktorú tiež odviedli z vojenskej školy, kde sa uchýlila, po 50 000 vyhrážkach smrťou, ktoré dostala, odkedy na sociálnych sieťach „urazila“ islam.
A potom Masih Alinejadová, prominentná iránska disidentka, bola v Spojenom kráľovstve umiestnená pod policajnú ochranu po tom, ako dostala vážne vyhrážky, že ju zabijú. Gilles Kepel je pod policajnou ochranou. A profesor iránskeho pôvodu Afshin Ellian pracuje v Holandsku, kde je pod ochranou.
Pretože sme si tak zvykli na Západ bezpečných priestorov, „safe spaces“, ktoré si nárokujú študenti snehových vločiek na univerzitách, že sme sa bez toho, aby sme si to uvedomili, ponorili do Západu safe rooms, čiže bezpečných miestností, ktoré sa ukázali ako hroby a brlohy našej zlyhávajúcej tolerancie.
V tejto budúcej Európe, krásnej Eurabii, nebudú nepriestrelné vesty pre každého a budeme mať len tri možnosti:
Podriadiť sa islamu a nechať si zachrániť život; stať sa neviditeľnými tým, že sa vzdáme slobody výmenou za pokoj, slávne La Boitieho „dobrovoľné otroctvo“, ako bohatý pasažier na Titanicu, ktorý si kúpil miesto v poslednom záchrannom člne; a pre tých pár odvážnych, bojovať ďalej, ale s vedomím, že nepriestrelná vesta nezachránila ani Bénazír Bhuttovú.
Ak zostaneme v defenzíve, multikultúrny kryt bude vždy príliš malý a krátky.
Podľa meotti.substack.com
