27. októbra 2023, bol zverejnený synodálny dokument nazývaný “Pracovný dokument pre kontinentálnu fázu“. Vznikol na základe synodálnych syntéz, ktoré Sekretariát synody zozbieral z celého sveta. Na pripomenutie: na jeseň a v zime 2021/2022 sa po celom svete konali “synodálne konzultácie”, na ktorých sa “Božieho ľudu” pýtali na ich hodnotenie stavu Cirkvi a očakávané zmeny.
Dokument bol vypracovaný tímom pod vedením generálneho relátora synody, zástancu kňazstva žien, zrušenia celibátu a požehnávania homosexuálov, kardinála Jeana-Clauda Hollericha. a generálneho sekretára sekretariátu, kardinála Maria Grecha, podporovateľa nemeckej Synodálnej cesty..
Tretím garantom „pravovernosti“ dokumentu nie je nik iný než biskup Georg Bätzing, predseda Nemeckej biskupskej konferencie, ktorý zaň ďakoval, pretože v ňom vidí potvrdenie, že Nemci nastúpili na správnu cestu.
Treba povedať, že vo väčšine krajín veriaci tieto synodálne konzultácie úplne ignorovali či už preto, že ani netušili, že také niečo sa deje, alebo skôr z ľahostajnosti, zaneprázdnenosti, nezáujmu alebo aj protestu. Napriek tomu, že normou bola účasť okolo jedného percenta, v mnohých diecézach ešte nižšia, v dokumente uvádza, že účasť na synode “prekonala všetky očakávania”.
Cituje svedectvá z celého sveta, ktoré majú ukazovať, akou úžasnou skúsenosťou boli synodálne konzultácie. Spomína síce aj niektoré obavy, ale celkovo v ňom prevláda optimizmus, dôvera a radosť.
Dokument zdôrazňuje, že požiadavky, o ktorých sa hovorí, nemožno chápať ako “učenie”, ale iba očakávania “Božieho ľudu”.
Hlavné posolstvo obsiahnuté v dokumente by sa dalo zhrnúť do dvoch slov: „radikálna inklúzia“. Dnes je to módne slovo a je opakom vylučovania, čiže znamená každého prijímať, nikoho nevylučovať.
Preto mottom dokumentu je citát z proroka Izaiáša (54,2) “Rozšír priestor svojho stanu”. Predstavuje obraz “stanu” ako miesta, do ktorého je každý priímaný.
„So far so good“, by povedali naši americkí bratia.
V tejto súvislosti však treba položiť otázku. Je v tom nejaká novota? Nebola azda Cirkev vždycky „inkluzívna“? Odmietala niekedy niekoho? Vylučovala niekoho? Pokúsme sa na ňu odpovedať sledujúc text dokumentu:
Dokument sekretariátu synody sa obšírne zmieňuje o situácii ľudí “na periférii” Cirkvi, ktorí sa cítia z nej “vylúčení”. V tejto súvislosti píše o skutočne hrozných prípadoch: o ľuďoch, ktorí sa ocitli v chronickej a strašnej chudobe, o obetiach brutálneho násilia, o narkomanoch, ktorí zostali bez pomoci, o otrokoch a obetiach obchodovania s ľuďmi, ktorým sa však Cirkev vždycky v rámci svojich možností vždycky snažila pomáhať.
Čo je zaujímavé, všetky tieto skupiny dokument uvádza až na druhom mieste. Pretože sa najprv zaoberá homo-, bi-, trans- a queer sexuálmi, ku ktorým pridáva ešte polygamistov! Cirkev by vraj mala byť inkluzívnejšia voči osobám LGBTQ+ i osobám žijúcim v polygamnom zväzku (týka sa to zrejme predovšetkým Afriky), ako aj voči rozvedeným osobám či „slobodným rodičom“ (single parents – politicky korektnejším jazykom označené slobodné matky, ktorých sa to v drvivej väčšine týka). Cirkev – všimnite si – “by nemala súdiť”, ale “jednoducho sa stretávať s ľuďmi”, aby “budovala skutočné vzťahy prostredníctvom starostlivosti a autenticity”. Cirkev by mala byť “útočiskom pre zranených, nie inštitúciou pre dokonalých”.
Podľa syntézy z afrického Lesotha sa v tejto krajine ako absolútne nový jav objavili homosexuálne zväzky a mnohí katolíci v týchto zväzkoch očakávajú, že Cirkev bude akceptovať takéto správanie, pretože tieto osoby “sa cítia” – vylúčené.
(Sekretariát synody vytiahol príklad z Afriky a nie zo Spojených štátov či z Európy, kde je tento jav neporovnateľne rozšírenejší zrejme preto, aby tomu tomuto javu dodal status „globálneho problému“).
Dokument sa ani len slovom nezmieňuje o normálnom riešení, ktoré v Cirkvi nie je nové: Akým spôsobom môže byť Cirkev inkluzívna voči týmto osobám?
V prvom rade tým, že im primeraným hoci aj taktným spôsobom ale jasne povie plnú pravdu o ich stave v súlade s Katechizmom katolíckej Cirkvi. A v súlade s týmto katechizmom ich má prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim, ale snažiť sa im pomôcť dostať sa z tejto hriešnej závislosti v prvom rade ohlasovaním kerygmy. Pretože skutočná láska musí byť vždycky v pravde. Inak to je iba falošný sentimentalizmus.
Toto však v pracovnom dokumente nie je vôbec uvedené! Podobne tam chýba upresnenie o tom, že homosexuálne cítiace osoby a všetky ďalšie nachádzajúce sa v podobnom stave v Cirkvi boli a sú vítané, pokiaľ uznávajú, že konanie na základe tejto príťažlivosti je hriešne, rovnako ako akékoľvek iné úchylky či odchýlky od čistoty a snažili sa s tým za pomoci sviatostí bojovať.
Otázka žien
Téma žien v dokumente vystupuje ako jedna z najdôležitejších v celej synode o synodalite. Ženy v Cirkvi sa vraj cítia byť marginalizované, ignorované, neuznávané, podceňované, diskriminované, nemôžu zastávať rozhodovacie a kľúčové pozície, pretože dnes v Cirkvi rozhodujú “takmer výlučne muži”.
Cituje správu novozélandskej biskupskej konferencie, v ktorej sa uvádza, že “nerovnosť žien v Cirkvi je považovaná za prekážku pre Cirkev v modernom svete“.
Je zaujímavé, že dokumente sú uvádzané požiadavky „iba“ na diakonát žien a na to, aby ženy mohli v kostole kázať, ale nespomína sa už požiadavka kňazstva. Ide opäť o trik, pretože tvorcovia dokumentu si myslia, že diakonát žien bude ľahšie presadiť než kňazstvo, s ktorým môžu zatiaľ počkať.
Aká je skutočnosť? Ženy v Cirkvi boli a sú vždycky prijímané s nadšením, pokiaľ akceptujú Bohom ustanovenú skutočnosť, že svätenie je vyhradené mužom, a že preto kňazská hierarchia Cirkvi musí byť mužská.
Všetky požiadavky na kňazstvo, ale aj diakonát či kázanie žien sú prejavom pýchy a nenaplnených ambícií. Ak by Pán Ježiš chcel, aby ženy boli kňažkami, v prvom rade by kňažkou urobil svoju Matku.
Kňazstvo vs. laici
Veľká pozornosť je venovaná kňazstvu. Jednou z hlavných téz je poverovať laikov, mužov a ženy, novými službami, aby sa tým odstránil tzv. klerikalizmus, skostnatenosť kňazov, ich nadmerná moc atď.
Pokiaľ ide o úloho laikov, téma “synodality” sa vlastne točí okolo nej chápenej ako zapojenie laikov do riadenia Cirkvi. V dokumente nie sú žiadne konkrétne návrhy na toto začlenenie, ale je tam veľa citátov, ktoré kladú silný dôraz na absolútnu nevyhnutnosť zmeny výkonu autority v Cirkvi, aby už nebola doménou iba vysvätených. V tomto by mohli zohrávať významnú úlohu ženy.
Možno predpokladať, že v praxi to bude znamenať ďalšie obmedzenie kňazských funkcií a prenesenie niektorých ich prvkov na laikov oboch pohlaví.
Globalisti, ateisti, environmentalisti. A ochrana života?
V celom dokumente je najvýraznejšie zastúpená otázka dialógu s ľuďmi z iných kresťanských denominácií, iných náboženstiev a s ateistami. Podľa dokumentu majú katolíci na celom svete neodolateľnú túžbu úzko spolupracovať so všetkými, aby sa spoločne starali o životné prostredie, zmenili ekonomiku, aby bola spravodlivejšia, bojovali proti hladu a chudobe. Cirkev má odmietnuť rozdelenie na katolíkov a nekatolíkov, ba dokonca na veriacich a neveriacich.
Podľa zimbabwianskej syntézy je potrebné naliehavo počúvať hlas nekatolíkov, vrátane ateistov, pretože inak by mohol uniknúť “šepot Boha”, ktorý údajne hovorí prostredníctvom nich.
Otázke ochrany ľudského života je venovaný jeden jediný odsek.
Aj liturgia má byť “synodálna”
Liturgia sa má, samozrejme, stať synodálnou, aj keď nikto nevie, čo to znamená. “Synodálny štýl” liturgického slávenia by mal spočívať v “aktívnej účasti všetkých veriacich”, čo je veľmi všeobecný pojem, pod ktorým si každý predstavuje čosi iné. Je potrebné “prehodnotiť” liturgiu, ktorá je “zameraná na celebranta”. Na to by síce bola najvhodnejšia tridentská svätá omša, ale túto zrejme nemali na mysli . Liturgia má byť “verná tradícii”, ale zároveň “živšia a inkluzívnejšia pre všetkých členov spoločenstva”, čo znie pekne, ale to je všetko.
Viaceré úryvky z národných správ vyzývali na radikálne, zväčša kontroverzné zmeny v katolíckej doktríne, disciplíne a ekleziológii.
Zmyslom väčšiny požiadaviek je to isté – snaha prispôsobiť Cirkev modernosti, ako nezadržateľnej požiadavky “ducha doby”, “držať krok s dobou” a prijímať všetko ako dobré a sväté (okrem „tradičnej“ sexuálnej morálky a posvätnej tradície).
V Katolíckej cirkvi vždycky boli a sú vítaní všetci, pokiaľ uznávajú a súhlasia s tým, čo Cirkev učí. Vítaný je každý, kto chce mať plnšiu účasť na Kristovi prostredníctvom sviatostí Cirkvi.
Čo je mimo toho, sa rodí v duchu vzbury či už zo strany existujúcich členov, alebo tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu chcú byť v Cirkvi vítaní a uznávaní bez toho, aby akceptovali, to, čo Cirkev je a čo učí.
Ak osoby nesúhlasiace s jej učením sa cítia marginalizované preto, lebo sa hlásia k ideám a životným, štýlom, ktoré sú v rozpore s podstatou Cirkvi, a nechcú sa ich vzdať, je to prejav duchovného zdravia Cirkvi.
Ústretovosť voči osobám, ktoré s učením Cirkvi nesúhlasia, ba chceli by ho zmeniť, predstavuje nebezpečenstvo pre tých, ktorí sa snažia zostať verní. Riešením nemôže byť inklúziu hlava-nehlava, lebo tá každú inštitúciu zruinuje na úplnú bezvýznamnosť, ale ohlasovanie pokánia.
Žiadna organizácia, ktorá má svoj cieľ, si nemôže dovoliť byť inkluzívna voči tým, ktorí jej ciele odmietajú. Cirkev vo všetkých svojich údoch je poslaná ohlasovať pravdu všetkým, ktorí ju ešte neprijali.
Keď generálny sekretár synody Mario Grech sa pri prezentácii dokumentu vyjadril, že jeho obsah je „jasným svedectvom o prebiehajúcom procese v Cirkvi“, mal pravdu a práve to je dôvod na veľké znepokojenie.
