Arcibiskup Ihor Isičenko je nezvyčajný biskup. Je to impozantný intelektuál a seriózny literárny vedec. Viac ako dve desaťročia bol lídrom medzi ukrajinskými pravoslávnymi veriacimi. A pred siedmimi rokmi začal cestu, ktorá jeho pravoslávnu eparchiu priviedla do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, a to aj uprostred rozkolov a roztržiek medzi ukrajinskými pravoslávnymi veriacimi a počas vojny, ktorá dramaticky zmenila život v jeho krajine.
Arcibiskup Isičenko vstúpil začiatkom tohto roka do plného spoločenstva s Ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou; farnosti eparchie, ktorú kedysi viedol, sú teraz súčasťou Ukrajinského katolíckeho exarchátu v Charkove a Kyjevskej archieparchie. So štatútom emeritného arcibiskupa bude teraz Isičenko viesť pobočku Ukrajinskej katolíckej univerzity.
Pozoruhodný príbeh arcibiskupa sa začal pred desiatkami rokov, keď Ukrajina vyhlásila nezávislosť, Sovietsky zväz padol a Moskovský patriarchát stratil monopol na náboženstvo v krajine.
V roku 1989 bola Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola v roku 1946 zbavená svojho právneho postavenia, opäť legálne povolená existencia na Ukrajine. Najväčšia z 23 východných katolíckych cirkví v plnom spoločenstve s Rímom vyšla z podzemia.
V tom istom čase sa niektorí ukrajinskí pravoslávni veriaci začali usilovať o akúsi autokefáliu – o to, aby sa Pravoslávna cirkev oddelila od jurisdikcie a dohľadu ruského pravoslávneho patriarchu v Moskve.
Toto hnutie nebolo homogénne. Namiesto toho sa začiatkom 90. rokov 20. storočia vytvorili dve štruktúry, ktoré si nárokovali autokefálnu jurisdikciu v krajine: Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev (UAPC) a Ukrajinská pravoslávna cirkev Kyjevského patriarchátu (UPC-KP).
Obe štruktúry mali vnútorné problémy. V polovici 90. rokov sa však UPC-KP dostala pod vedenie patriarchu Filareta, ktorý počas sovietskej éry pôsobil ako exarcha Ruskej cirkvi na Ukrajine a v roku 1990 bol jedným z hlavných uchádzačov o trón moskovského patriarchu.
S Filaretom na čele sa UPC-KP podarilo stabilizovať svoju štruktúru. Postupom času si začala nárokovať úlohu ukrajinskej „štátnej“ cirkvi.
UAPC bola na Ukrajine menej úspešná. Keďže sa sústredila na ukrajinské pravoslávne cirkvi v diaspóre, v Spojených štátoch a Kanade, ktoré sa časom stiahli z ukrajinských záležitostí, mnohé farnosti sa postupne vzdialili od UAPC a prešli do jurisdikcie Konštantínopolu.
V priebehu desiatich rokov sa začala rozpadávať aj samotná UAPC. Od začiatku roku 2000 existuje ako súbor takmer nezávislých eparchií, ktoré spája iba spoločný názov.
V roku 2018 novovytvorená Pravoslávna cirkev Ukrajiny absorbovala väčšinu chrámov, duchovenstva a zdrojov UPC-KP a UAPC. Ako najväčšia štruktúra nárokujúca si autokefálnu pravoslávnu jurisdikciu na Ukrajine získala v roku 2019 uznanie autokefálie od konštantínopolského patriarchu. Nie všetci však nasledovali túto cestu.
Charkovsko-poltavská eparchia UAPC, ktorá pokrývala severovýchodnú Ukrajinu, sa uberala úplne iným smerom.
Táto eparchia sa stala dôležitým centrom autokefálneho hnutia už krátko po svojom založení v roku 1992. Jej katedrála svätého Demetria v Charkove sa v priebehu rokov stala kultúrnym a vzdelávacím centrom, ktoré poskytovalo teologickú prípravu budúcim kňazom UAPC.
A pred siedmimi rokmi arcibiskup Isičenko a Charkovsko-poltavská eparchia UAPC prišli k záveru, že rozdelenie medzi ukrajinskými pravoslávnymi frakciami sa príliš prehĺbilo a jednota medzi ukrajinskými pravoslávnymi cirkvami je nepravdepodobná.
Eparchia sa rozhodla stať sa katolíckou – pripojiť sa k Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (UGKC).
Dňa 1. apríla 2015 eparchiálne zhromaždenie vyhlásilo, že sa „presvedčilo o nemožnosti kanonického zjednotenia s ukrajinskými pravoslávnymi cirkvami v diaspóre, odmietlo nekanonické spôsoby zjednotenia cirkví a verí v perspektívu spoločenstva ukrajinskej cirkvi s cirkvami starého a nového Ríma„.
Vo formálnej žiadosti eparchia požiadala synodu biskupov Ukrajinskej Gréckokatolíckej cirkvi „o bratskú radu ohľadom dosiahnutia eucharistického spoločenstva a administratívnej jednoty Charkovsko-poltavskej eparchie Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi s Ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou„.
Proces dosiahnutia jednoty nebol jednoduchý, trval takmer sedem rokov. A podľa arcibiskupa Isičenka, ktorý vedie eparchiu od roku 1993, nie všetci v eparchii sa držali plánu pripojiť svoju miestnu eparchiu ku Katolíckej cirkvi – niektoré farnosti sa radšej pripojili k iným pravoslávnym spoločenstvám.
„Musím povedať, že väčšina kňazov sa zľakla. Z rôznych dôvodov: buď zo strachu zo straty podpory svojho stáda, z nepochopenia veriacich pre takýto krok, z toho, že boli zaťažení rôznymi druhmi protikatolíckych mýtov, alebo z obyčajného ľudského konzervativizmu, zo strachu z niečoho nového,“ povedal pre The Pillar.
Ale „najzrelšie spoločenstvá túto myšlienku podporili a pripojili sa k Charkovskému exarchátu a Kyjevskej arcieparchie UHKC“.
Zatiaľ čo farnosti sa v priebehu posledných dvoch rokov plne začlenili do štruktúry Ukrajinskej Katolíckej cirkvi, postavenie arcibiskupa sa vyjasnilo až na jar tohto roku, po tom, ako začala ruská invázia na Ukrajine v plnom rozsahu.
„Odišiel som do dôchodku a teraz som emeritný arcibiskup, pričom som si zachoval autoritu hlavy Kolégia patriarchu Mstyslava, ktoré tento rok získava štatút projektu Ukrajinskej katolíckej univerzity v Charkove,“ vysvetlil arcibiskup.
Arcibiskup Isičenko bol od svojich začiatkov trochu netypickou postavou ukrajinského pravoslávia. V čase svojej mníšskej tonzúry a kňazskej vysviacky bol profesorom literárnej histórie na Charkovskej štátnej univerzite. Eparchiu viedol 27 rokov bez toho, aby prerušil svoju vedeckú a pedagogickú činnosť. Je autorom vedeckých prác o dejinách ukrajinskej stredovekej a barokovej literatúry, asketickej literatúry a pravoslávno-katolíckej polemiky 16. – 17. storočia. V skutočnosti patrí k popredným svetovým odborníkom vo svojom odbore.
Ale na vysvetlenie rozhodnutia, ktoré jeho eparchia urobila – rozhodnutia stať sa katolíkom – sa arcibiskup pozrel do novších dejín. Hovorí, že múdrosť ich plánu nemožno pochopiť bez pochopenia skúseností pravoslávnych Ukrajincov v 20. storočí a rozpadu Sovietskeho zväzu.
„Obnovenie nezávislosti Ukrajiny umožnilo aj obnovenie UAPC, ktorej štruktúry v tom čase prežívali len v diaspóre. Cirkvi v USA a Kanade však boli dosť vyčerpané a nemohli poskytnúť účinnú pomoc obnovujúcej sa Cirkvi vo svojej vlasti. Na druhej strane ukrajinské autokefálne pravoslávne spoločenstvo potrebovalo obnoviť identitu kyjevského pravoslávia, aká bola pred jeho podriadením sa Moskve v 17. storočí. Úlohou nebolo oživenie, ale rekonštrukcia,“ povedal arcibiskup.
„Napriek tomu boli slabiny tejto cesty okamžite zjavné: slabý duchovný základ, nedostatočná trvácnosť mníšskej tradície atď. UAPC nedokázala vytvoriť ani jeden kláštor, ani jedinú serióznu akademickú školu. A bolo tu niekoľko neslávnych rozkolov, ktoré Cirkev prežila, a predovšetkým neustále úsilie štátnych úradníkov a niektorých cirkevných síl o vytvorenie ‚štátnej‘ Cirkvi. To všetko viedlo k sklamaniu z perspektívy tejto cesty.“
Podľa arcibiskupa Isičenka, postupom času sa ukázalo, že jedna tendencia zostáva v Pravoslávnej cirkvi od byzantských čias konštantná, a to príklon k štátnemu riadeniu Cirkvi a čo najužšej spolupráci medzi Cirkvou a štátom.
„Od roku 1993 do roku 2020, keď som odstúpil, som pôsobil ako biskup UAPC. Nadobudol som presvedčenie, že idea pravoslávia ako alternatívy ku katolicizmu vedie k formovaniu ‚ruských svetov‘ v miniatúrnom alebo v plnom zmysle slova.“
„Či už ide o Srbsko alebo Rusko… Žiaľ, tento trend existuje aj na Ukrajine. Takýto partikularizmus vylučuje univerzálny charakter Cirkvi, jej katolicitu.“
Podľa slov arcibiskupa, jeho eparchia začala uvažovať o možnosti zjednotenia s Katolíckou cirkvou, keď v roku 2014 začala ruská agresia proti Ukrajine, keď videl a sledoval využívanie Ruskej pravoslávnej cirkvi na presadzovanie ruského imperializmu.
„To, čo sa deje s moskovským pravoslávím, je veľká dráma celého sveta. Ideológia ‚Russkij mir‘ ukazuje všetkým pravoslávnym cirkvám nebezpečenstvo zvratu systému priorít – stratu priority kresťanských hodnôt pred národnými, štátnymi, politickými či straníckymi prioritami,“ povedal pre The Pillar.
Kňazi z bývalej Charkovsko-poltavskej eparchie UAPC, ktorí tento rok so svojimi farnosťami vstúpili do Ukrajinskej katolíckej cirkvi, pre The Pillar uviedli, že sa cítili istí svojou voľbou, pretože dôverovali arcibiskupovi Isičenkovi.
Páter Ihor Lytvyn, ktorý viedol farnosť UAPC v Poltave, vysvetlil, že aj pred rokom 2015 boli vzťahy medzi UGKC a jeho eparchiou priateľské. Gréckokatolíci často vyučovali na Kolégiu patriarchu Mstyslava, kde získal teologické vzdelanie.
A v jeho farnosti cítili farníci príbuzenský vzťah k ukrajinským katolíkom, povedal.
„Pre mojich farníkov to nebolo žiadne prekvapenie. Takže keď bola naša eparchia v kríze, mali pochopenie pre zvolenú cestu arcibiskupa. Väčšina hlasovala za prechod, hoci niektorí sa z farnosti odsťahovali. Osobne som bol vždy presvedčený, že ak nie si ortodoxný, si heretik, a ak nie si katolík, si schizmatik. Takže pre mňa nikdy neexistoval žiadny protiklad medzi pojmami ‚pravoslávny‘ (ortodoxný) a ‚katolík‘,“ povedal o. Lytvyn.
O. Oleh Bondaruk, ktorý teraz slúži v Kyjevskej arcieparchii UGKC, bol vysvätený za kňaza v roku 2016, keď Charkovsko-poltavská eparchia už začala opätovný dialóg s UGKC. V roku 2018 sa jeho farnosť rozhodla prestúpiť do Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ale Bondaruk sa rozhodol stať katolíkom.
O. Bodnaruk pre The Pillar povedal, že jeho cesta bola trochu iná ako u ostatných duchovných eparchie, čo mu uľahčilo stať sa katolíckym kňazom.
„Väčšina kňazov, ktorí sa nezlúčili s UGKC, bola vysvätená pred rokmi. A myslím si, že hranica, ktorú je pre človeka v živote najťažšie prekročiť, je medzikonfesijná hranica. Ja som bol vysvätený v čase, keď Charkovsko-poltavská eparchia už začala svoje hnutie za zjednotenie s UGKC. Bola to moja vedomá voľba.“
„Na druhej strane, hoci som bol pokrstený v Pravoslávnej cirkvi, vyrastal som v rímskokatolíckom prostredí v Chmeľnickom kraji a v rodine mám veľa Poliakov. Od ôsmej triedy som navštevoval rímskokatolícky chrám. Dokonca som rok chodil do rímskokatolíckeho seminára. Neskôr som sa však presťahoval do Bojarky pri Kyjeve a trochu som sa od cirkvi vzdialil. Jedného dňa ma požiadali, aby som arcibiskupa Ihora odviezol do Kaniva, a naša známosť na mňa urobila veľký dojem. Tak som sa stal pravoslávnym kňazom.“
Otec Viačeslav Trush z Lozovej v Charkovskej oblasti povedal pre The Pillar, že keď stál pred takouto ťažkou otázkou, on a jeho farnosť sa snažili predovšetkým rozoznať Božiu vôľu, ktorým smerom sa majú pohnúť.
„Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvnil moje rozhodnutie, bolo aj štúdium a pochopenie skúseností Katolíckej cirkvi, oboznámenie sa s jej doktrínou, dogmami a históriou, a to tak vo svete, ako aj na Ukrajine. Preto naša voľba vychádzala nielen z dôvery k nášmu biskupovi, ale aj z prehĺbenia našich vedomostí o Katolíckej cirkvi,“ vysvetlil.
„Vo farnosti sme diskutovali o mnohých otázkach a študovali históriu Cirkvi. To všetko prinieslo svoje ovocie. V spoločenstve máme rodinnú atmosféru, kňaz a veriaci medzi sebou o všetkom diskutujú, takže medzi nami neexistujú žiadne tajomstvá. Takže keď som oznámil rozhodnutie eparchiálnej rady, veriaci to prijali s dôverou vo mňa a v arcibiskupa Ihora.“
Ksenia Pidopryhora z Chrámu svätého Demetria v Charkove bola v marci 2022 nútená opustiť mesto kvôli vojne a teraz žije vo Ľvove.
Pre The Pillar však povedala, že sníva o návrate do rodného mesta a do svojej farnosti, do ktorej patrí od svojich šiestich rokov. Pidopryhora povedala, že na začiatku mala otázky týkajúce sa novej jednoty farnosti s Rímom, ale teraz povedala, že je tomuto kroku priaznivo naklonená.
„Predovšetkým to bolo osobné zoznámenie sa s duchovnými a farníkmi UGKC v Charkove, ako aj pozorovanie známych osobností reprezentujúcich UGKC vo svete, ako je bývalý predseda UGKC Ľubomyr Huzar, blahej pamäti, alebo mimoriadny intelektuál biskup Borys Gudziak. Ich slová a činy zodpovedali mojej predstave o tom, aký by mal byť život kresťanov v modernom svete, život v jednote. Túžba byť súčasťou tejto jednoty bola preto prirodzená.“
„Aj samotná Ukrajinská gréckokatolícka cirkev ako inštitúcia mala – a má – mimoriadne pozitívnu povesť dôslednosti a jednoty, na rozdiel od pravoslávneho cirkevného spoločenstva na Ukrajine, ktorého rozdelenia a hádky sme zažívali ako farnosť. Taktiež transparentnosť v odpovediach na akékoľvek otázky duchovných našej eparchie a samotná možnosť vidieť, rozprávať sa a klásť otázky počas tohto procesu prispeli k uvedomeniu si účelnosti a logiky tohto „prechodu“,“ povedal Pidopryhora.
Napriek spoločnej byzantskej liturgickej tradícii existujú medzi Ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou a Ukrajinským pravoslávím určité liturgické rozdiely. Pidopryhora je vďačná za to, že farnosti bývalej Charkovsko-poltavskej eparchie si zachovali niektoré špecifické bohoslužobné zvyky, aj keď sa stali katolíckymi.
„Našťastie, absencia zmien v bohoslužobnom poriadku a právo dodržiavať cirkevný kalendár tak, ako bol pred „prechodom“, pomohli farníkom našej cirkvi sa začleniť do cirkevného života ako plnoprávni členovia UGKC,“ vysvetlila.
Charkovský exarcha UGKC biskup Vasyľ Tuchajec pre The Pillar povedal, že liturgické rozdiely medzi farnosťami UGKC a bývalými spoločenstvami Charkovsko-poltavskej eparchie UAPC neboli zásadné a týkali sa rituálnych nuáns.
Vo všetkých ostatných aspektoch sú však komunity plne integrované do života exarchátu. Ich pastieri sa zúčastňujú na spoločných rekolekciách a stretnutiach, formačných kurzoch exarchátu a iných cirkevných projektoch.
O. Trush povedal, že „integrácia“ bola pre neho a jeho farnosť pozitívnou skúsenosťou. Predtým sa jeho farský život cítil izolovaný – ohraničený rozdelením a politikou pravoslávnych cirkví na Ukrajine. Teraz sa však podľa neho situácia zmenila.
„Teraz máme pocit, že patríme do globálneho spoločenstva – Gréckokatolícka cirkev a Katolícka cirkev sa rozprestierajú po celom svete, je tu pocit podpory. Pre mňa osobne ako kňaza je to veľmi dôležité,“ uzavrel kňaz.
Preklad z pillarcatholic.com
