Možno ste pred niekoľkými týždňami videli príbeh o ekofanatikoch vo Francúzsku, ktorí vošli do Louvru, pristúpili k Mone Lise a v rámci tzv. potravinového protiútoku postriekali polievkou celú jej ochrannú sklenenú bariéru. Hlásali, že “poľnohospodársky systém Západu je chorý”, čo znamenalo, že “naši poľnohospodári umierajú pri práci”.
Cynici by možno povedali, že pravým dôvodom, prečo toľko európskych poľnohospodárov v súčasnosti skutočne umiera pri práci, je to, že stále páchajú samovraždy vo svojich stodolách kvôli chybným a zničujúcim pokusom pod vedením EÚ prinútiť daného “chorého” poľnohospodárskeho pacienta k ešte zelenšiemu ekozdraviu prostredníctvom kopy neudržateľnej byrokracie a iných podobných kvázi marxistických frašiek, ale protestujúci s tým nesúhlasili. “Čo je dôležitejšie?” pýtali sa. “Umenie alebo právo na zdravé a udržateľné potraviny?”
“Umenie!” hovorím ja, sám stojaci pred Monou Lisou a spokojne chrumkajúci čokoládu (mliečnu čokoládu, aby bolo jasné, vyrobenú priamo z krásnych bielych tekutín kráv, ktoré chrlia metán).
Myslenie New Age
Aj keď sú tieto pubertálne výčiny nechutné, možno by bolo lepšie, keby takéto temperamentné batoľatá polievali všetky veľké obrazy polievkou, namiesto toho, aby ich systematicky natierali na zeleno svojimi čoraz extrémnejšími ideológiami, ako sa to nedávno stalo s novou výstavou diel uznávaného nemeckého romantického maliara Caspara Davida Friedricha (1774 – 1840). V niektorých ohľadoch by bol fyzický vandalizmus vlastne menej škodlivý ako jeho ideologický variant. Aspoň že tí, čo striekajú polievku, sú vyslovene kriminálni outsideri; muži so zelenými štetcami prepisujúci históriu sú skutoční kurátori galérií.
Friedrich je známy predovšetkým svojimi prízračnými krajinomaľbami, na ktorých ním zobrazené nemecké a pobaltské krajiny presiakli skutočným pocitom panteizmu, pričom zobrazovaní ľudskí pozorovatelia sa v porovnaní s mohutnými vrcholmi, pokrútenými stromami a ľadovými útesmi s čistými tvárami stávajú mizernými náhodnými Rückenfiguren (postavami obrátenými dozadu).
Aj keď kompozične stoja v popredí, sú mrňaví humanoidi v skutočnosti len pozadím oveľa rozsiahlejšieho plátna vody, skál, oblakov, polí a oblohy. Ak teda trochu prižmúrite oči, predstavujú takmer taký posthumánny svet, aký by si želal nejeden súčasný eko-kultista typu Patricie MacCormack alebo Hnutia za dobrovoľné vyhynutie ľudstva, aby sa stala skutočnosťou planéta, z ktorej bude navždy odstránený škodlivý vplyv človeka a ľudstva a kde príroda znovu získa svoju právoplatnú vládu: predindustriálne a postindustriálne sa šťastne spoja v jedno.
Najslávnejším Friedrichovým plátnom je nepochybne jeho Pútnik nad morom hmly (okolo roku 1818), ktorý vlastní hamburská Kunsthalle (t. j. Hamburská umelecká galéria), ktorá v súčasnosti oslavuje 250. výročie narodenia maliara novou výstavou “Caspar David Friedrich: Umelecké dielo pre nový vek”.
Ako naznačuje názov výstavy, celá vec má byť jedným veľkým cvičením, ako vtesnať dielo muža, ktorý je už takmer dve storočia mŕtvy, do hlavnej politickej posadnutosti tých, ktorí nám teraz vládnu v rámci Nového svetového poriadku New Age: klimatických zmien.
Preč s hmlou!
Pútnik nad morom hmly zobrazuje osamelého horolezca oblečeného v dobovom modrom plášti v štýle Mladého Werthera držiaceho palicu, stojaceho na vrchole nejakého rozoklanej horskej koruny, chrbtom záhadne otočený k divákovi, hľadiac na vrcholky ďalších skalnatých výbežkov, ktoré prerážajú všetko pohlcujúcu hmlu ako malé ostrovy v jazere.
Prevládajúci dojem je, že bezvýznamné ľudstvo zostalo bezmocné a unášané vo všepohlcujúcom mori bielej, sivej a modrej. A predsa, ak sa vyberiete na oficiálnu webovú stránku výstavy v hamburskej Kunsthalle, Friedrichov Pútnik teraz nestojí nad nejakým zvláštnym vzdušným nebom, ale nad desivým pozemským peklom. Modrá a biela sa zmenili na červenú a oranžovú, asi takto:
Čo sa stalo? No, nepočuli ste? Naša planéta horí! Aspoň to tvrdia zástupy hádzačov hrachovej polievky a ich spriaznených hrachových mozgov v súčasnom svete umenia. Výstava v Kunsthalle trvá, napodiv, do 1. apríla: nemala sa skôr vtedy začať? Možno nie, pretože títo ľudia to v skutočnosti myslia smrteľne vážne. Často sľubovaná “klimatická apokalypsa” podľa pochybných predpovedí spôsobí bezmocnému ľudstvu všelijaké hroziace problémy, ale spopolnenie minulosti medzi ne určite nepatrí.
Múzeum alebo umelecká výstava už nemôžu byť len o umelcovi alebo historickej osobnosti. Namiesto toho sa už nikdy nesmie premárniť žiadna príležitosť na násilnú prevýchovu obyvateľstva alebo nehorázne ohlupovanie, takže teraz to vždy musí byť o “osobe X a téme Y”: napríklad “Admirál Nelson a homosexualita” alebo (nevymýšľam si) “Vincent van Gogh a pokémoni“.
V tomto prípade sa Kunsthalle rozhodla nielen pre tému”Caspar David Friedrich”, ale aj pre “Caspar David Friedrich a klimatická kríza”. Čo keby ste raz usporiadali výstavu s názvom “Caspar David Friedrich a jeho krvavé brilantné obrazy”?
Prestaňte ničiť olejomaľby
Zaujímavé je, že začiatkom roku 2023 skupina protestujúcich proti klimatickým zmenám pod vedením aktivistického umelca Luly Merlo (na obrázku v tričku s nápisom “Just Stop Oil”) vtrhla do hamburskej Kunsthalle vyzbrojená verziou toho istého upraveného obrazu s novým názvom Pútnik nad ohnivým morom a pokúsila sa ho prilepiť na pôvodné Friedrichovo dielo. Protestujúcich zastavil “pohotový zamestnanec”, ktorý, ako predpokladám, mohol byť jednoduchý, neindoktrinovaný ochrankár.
Keby to bol jeden z hlavných kurátorov budovy, pravdepodobne by zeleným fanatikom jednoducho podal náhradnú tubu farby a povedal im, aby sa do toho pustili. Koniec koncov, veľká fotografia Merlovej paródie je teraz aktuálnou súčasťou skutočnej výstavy Friedricha v Kunsthalle. Kedysi sme hovorili o bláznoch, ktorí ovládli blázinec. Teraz máme filistrov, ktorí ovládli galériu umenia.
Aby sme boli spravodliví, hoci je výstava výslovne zameraná na klimatické zmeny, ako celok obsahuje približne 70 skutočných obrazov a 100 skíc, ktoré Caspar David Friedrich počas svojho života skutočne vytvoril, a zjavne obmedzuje zelenú propagandu na samostatný, ale prepojený výstavný priestor na konci.
Ak však z budovy utečiete v hrôze chrliacej polievku, o aké skvosty prídete? Čo tak Modrá fosília Juliana Charriera z roku 2013 Modré fosílne entropické príbehy III, diaľková fotografia ľadovca, upravená tak, že na jej vrchole stojí drobná postava v štýle Friedricha oháňajúca sa malým plameňometom?
Alebo dielo Davida Claerbouta Wildfire (meditácia o ohni) z roku 2019-20, ktoré je opísané ako “obrovský lightbox” zobrazujúci film pomaly horiaceho lesného požiaru, ktorý ste spôsobili vy, jedením mäsa, jazdou autom a svojimi plynmi?
Alebo fotografia Swaantje Güntzelovej Arctic Jogurt, Dezember 2 2021, na ktorej Swaantje stojí, podobne ako Friedrichov tulák, chrbtom k divákovi a je odfotografovaná pri akte hádzania plastového téglika s jogurtom do nórskeho fjordu? (Na toto sa naozaj oplatí pozrieť, je to mimo akejkoľvek paródie: “2. decembra 2021 o 12.04 hod. som zjedla jogurt a hodila som plastový téglik do Ofotfjordu (Nórsko),” informuje nás umelkyňa vo výňatku zo svojho zjavne mimoriadne prázdneho denníka).
Prípadne, ak uprednostňujete feminizmus pred environmentalizmom, môžete si vychutnať snímku fínskej fotografky Eliny Brotherus z roku 2004 The Wanderer 2, na ktorej ženská postava (alebo možno transsexuál, ťažko povedať) stvárňuje pózu pôvodného Friedrichovho mužského poutníka v hmle, aby raz a navždy definitívne dokázala, že aj ženy sú schopné používať oči na pozorovanie vecí vo vonkajšom prostredí, rovnako ako muži.
Pre mnohých nutkavých rasových marxistov medzi návštevníkmi Kunsthalle medzitým začala galéria teraz do kópií Friedrichových plátien vkladať aj obrazy náhodných černochov. Buď je to tak, alebo sa klimatické zmeny v umeleckej minulosti Európy teraz tak zhoršili, že dokonca začali opaľovať všetky Rückenfiguren.
Falošné rámcovanie
Výstava v Kunsthalle vyvolala v Nemecku pomerne veľkú polemiku, pričom jeden z prominentných publicistov Alan Posener ju v denníku Die Welt presne označil za obyčajnú “indoktrináciu” presiaknutú “infantilným didaktizmom”. Napriek tomu sa zdalo, že výstava bola oficiálne schválená vládou. Nemecký prezident Frank-Walter Steinmeyer sa zúčastnil na otvorení výstavy a pochybovačne označil “existenciálnu neistotu”, ktorá je prítomná v obrazoch mŕtveho umelca.
Steinmeyer naznačil, že tak ako za Friedrichových čias bola budúcnosť Európy ohrozená Napoleonovým militarizmom, tak dnes je kontinent rovnako ohrozený novou formou globálneho otepľovania, ktorá je taká silná, že by mohla nejakým spôsobom spätne spáliť aj fiktívne svahy predviktoriánskych krajinomalieb.
Zaujímavé je, že z internetovej tlačovej zostavy Kunsthalle vyplýva, že celú výstavu “plne financoval splnomocnenec spolkovej vlády pre kultúru a médiá”, čo je zrejme dôvod, prečo je celá zaťažená štandardnou vládnucou ľavicovou propagandou. Tlačový materiál priamo cituje Claudiu Rothovú, nemeckú ministerku kultúry, ktorá chváli, že Friedrichove diela “ukazujú, ako je človek priamo prepojený so svojím prostredím. S ohľadom na súčasné výzvy, ktoré predstavujú klimatické zmeny, sa diela Caspara Davida Friedricha javia ako maliarska výzva na ochranu prírody v celej jej kráse a zraniteľnosti“.
Nie, takto “vyznievajú” len vtedy, ak ich zámerne podáte tak, aby naznačovali, že sú neoddeliteľnou súčasťou celej výstavy – dokonca vrátane jej názvu -, aby sa to, čo má byť cvičením v oblasti vzdelávania verejnosti, namiesto toho zmenilo na patetické cvičenie v oblasti prevýchovy verejnosti. Kde sa tento proces očividne anachronického skresľovania skončí?
Zvykli
sme si hovoriť o “umení pre umenie”. Teraz máme umenie pre
politiku. Iróniou osudu nie je celý tento nákladný štátom dotovaný
ekologický festival len jedným obrovským cvičením v znečisťovaní minulosti?
Zdroj: dailysceptic.org
