Prečo sa ničíme ekologickými normami, keď Čína o ne nedbá?
Keď na lodi dôjde k veľkej netesnosti, buď kapitán opraví netesnosť, alebo sa záchrana lode stane zbytočným cvičením. Voda sa valí dovnútra, zatiaľ čo posádka odčerpáva vodu. Skôr či neskôr sa posádka unaví a loď sa potopí.
Metafora potápajúcej sa lode sa hodí na ekologickú krízu. Vlády a spoločnosti sa horúčkovito snažia zachrániť údajne potápajúcu sa Zem. Americké spoločnosti musia vynaložiť stovky miliárd dolárov, aby splnili kritériá ESG, ktoré nariaďujú znižovanie emisií uhlíka. Bidenova administratíva obmedzuje federálne oblasti prieskumu a ťažby ropy a zároveň žiada krajiny produkujúce ropu, aby ťažbu zvýšili. Výrobcovia automobilov postupne vyraďujú autá na fosílne palivá v prospech elektrických vozidiel. Medzitým liberálni ohlasovatelia ekologickej katastrofy žiadajú stále prísnejšie zákony a nariadenia na záchranu ľudstva pred vyhynutím.
Táto samovražedná cesta k udržateľnosti je neudržateľná. Západ sa na nej vyčerpá. Najhoršie je, že tieto snahy ešte neviedli k čistému úbytku emisií CO2. Voda sa stále valí dnu cez dieru v trupe lode.
Tá diera v trupe má meno: komunistická Čína. Zatiaľ čo západné krajiny sa zaoberajú zachytávaním uhlíka, Čína ho do atmosféry veselo vypúšťa v oveľa väčšom množstve. Hoci Čína podpísala dohody o klíme, ich dodržiavanie závisí od toho, čo je výhodné pre čínsku komunistickú stranu. Nákladné ekologické normy nie sú na zozname priorít červenej strany veľmi vysoko.
V článku vo Wall Street Journal (16. – 17. septembra) autor Mathias Döphner poznamenáva, že druhá najväčšia hospodárska mocnosť na svete je zároveň najväčším znečisťovateľom. Od prijatia Číny do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2001 sa jej emisie CO2 zvýšili o viac ako 200 %. Tento obrovský nárast zďaleka kompenzuje všetko úsilie zvyšku sveta o zníženie emisií. Čína tieto obete anuluje, pretože nedbá o ekologické normy, čo jej umožňuje fungovať za nerovných ekologických podmienok.
V komentári k vstupu Číny do Svetovej obchodnej organizácie z 11. decembra 2001 Döphner píše: “Bol to veľký deň pre Čínu, ale pravdepodobne najväčšia chyba, ktorú západné trhové ekonomiky v nedávnej histórii urobili.“
Od svojho vstupu si Čína vytvorila vlastné pravidlá. Ako autokratický režim bez právneho štátu si Čína môže vyberať, ktoré usmernenia bude dodržiavať. Neexistujú žiadne mechanizmy zodpovednosti, ktoré by mohli preniknúť do autoritárskeho rámca v Číne. Napriek svojmu obrovskému hospodárstvu je Čína stále zaradená medzi rozvojové krajiny a požíva privilégiá a výnimky z pravidiel WTO.
Všetky tieto faktory robia z Číny ekologickú katastrofu. Čína a Čínska komunistická strana bežne porušujú environmentálne normy, ktoré západné krajiny tak úzkostlivo dodržiavajú.
Okrem toho je Čína útočiskom pre spoločnosti, ktoré sa vyhýbajú emisiám a chcú maximalizovať zisky. Čínska komunistická strana sa môže spoľahnúť na spoluúčasť západných spoločností, ktoré využívajú jej prostredie bez regulácie. Liberálni generálni riaditelia môžu signalizovať cnosť tým, že odsudzujú emisie uhlíka doma a zároveň presúvajú výrobné linky znečisťujúce životné prostredie do Číny.
Ešte záhadnejšie je, že ekoaktivisti na celom svete mlčia o masívnom nedodržiavaní predpisov zo strany Číny. Sústreďujú sa na odsudzovanie západných korporácií a vlád. Zameriavajú sa na ľudí, ktorí najviac pracujú na dodržiavaní ich často absurdných predpisov.
Ekoaktivisti by sa mali zamerať na najväčšieho porušovateľa, ktorý znečisťuje v takom masívnom meradle, že akékoľvek snahy o zníženie znečisťovania sú zbytočné.
Takéto selektívne zameranie spochybňuje motívy celého ekologického hnutia. Ľavicu možno vždy nájsť spolu s ekohnutím. Skutočnosť, že obe strany ignorujú dieru v trupe lode, vedie k záveru, že ich cieľom nie je zastaviť znečisťovanie vôd, ale potopiť loď, ktorá predstavuje Západ.
Preklad z returntoorder.org
