21. januára 1793 predpoludním ukončil ťažký nôž gilotíny stojacej na Námestí revolúcie v centre Paríža život
kráľa Ľudovíta XVI.
Pokojne vystúpil na popravisko. Ráno bol naposledy na svätej omši a prijal Eucharistiu. Keď ho zviazali ako zločinca, prehovoril k ľuďom a všetkým odpustil. Po chvíli sa kráľova hlava skotúľala po doskách popraviska.
Revolúcia začatá zdanlivo nevinne v júli 1789 čoraz väčšmi odhaľovala svoju pravú tvár. Útok na kráľovský majestát nenechal nikoho na pochybách, že francúzsky národ nebude ušetrený hekatomby.
V skutočnosti totiž nešlo o samotného panovníka. Ľudovít XVI. nezomrel za to, čo robil, ale za to, kým bol. A on bol Božím pomazaným. Predstavoval kresťanskú monarchiu, ktorá uznáva Boží poriadok nad ňou.
V osobe Ľudovíta XVI. revolucionári chceli zgilotinovať celé staré Francúzsko s bohatou históriou, tradíciou, slávou, dedičstvom a vierou, aby na jej mŕtvole vybudovalo Francúzsko nové, revolučné, ateistické, zločinecké.
A podarilo sa to.
Francúzsko so zgilotinovanou hlavou sa veľmi rýchlo zmenilo z prvej dcéry Cirkvi na revolučnú pobehlicu, ktorá francúzskou chorobou šírenou armádami občana Bonaparta nakazila celú Európu. Začalo sa obdobie veľkého teroru.
Toto nové Francúzsko s trojfarebnou revolučnou zástavou, revolučnou hymnou, štátnym sviatkom na počesť
vypuknutia revolúcie, legislatívou založenou na výdobytkoch revolúcie zrodilo revolučného ducha, ktorý opakovanou silou prepukol v roku 1917, aby počas desaťročí boľševického komunizmu zožal krvavú úrodu takmer sto miliónov obetí.
Na druhej strane treba povedať, že Ľudovít XVI bol slaboch. A revolúcia ho nazvala tyranom. Naozaj je
ťažké nájsť väčšiu lož. Čo môže byť smiešnejšie ako slabý, neschopný a naivný tyran? Kráľovi chýbala pevnosť a rozhodnosť, ale hrešil prílišnou láskavosťou a jemnosťou.
Áno, gilotinovaný francúzsky kráľ sa vyznačoval veľkou zbožnosťou, ale nemožno súhlasiť s tvrdením, že si zaslúži svätorečenie.
Svätec je ten, kto si v prvom rade až do konca plní svoje povinnosti voči Bohu a ľuďom. V tomto bode Louis sám zlyhal. Nie je azda povinnosťou kráľa brániť svojich poddaných, udržiavať poriadok a potláčať akékoľvek nepokoje už v zárodku? Revolučné nepokoje v rokoch 1789-1791 by ľahko zvládol každý kapitán gardy, keby bol dostal rozkaz.
Ľudovít však takýto rozkaz nikdy nevydal; keďže mal od prírody odpor k násilným riešeniam, s naivitou vlastnou šľachticom, veriac v dobrú vôľu revolucionárov, urobil všetky ústupky v nádeji, že konflikt dotiahne do úspešného konca.
Poslednú šancu nevyužil 10. augusta 1791, keď vzbúrený dav zaútočil na miesto jeho núteného pobytu v jednom parížskom paláci, švajčiarska garda chrániaca kráľovskú rodinu sa ako jediná z posádky aktívne bránila..
Situácia sa zdala byť takmer pod kontrolou, keď sa k nim dostal absurdný kráľovský rozkaz zložiť zbrane. Ako poznamenal mladý kapitán Napoleon Bonaparte, očitý svedok udalostí, na zničenie celej skupiny by stačila jedna salva z niekoľkých diel.
Mierumilovnému Ľudovítovi, ktorý už za každú cenu opustil palác, však nedošlo, že vydaním uvedeného rozkazu zlikvidoval takmer isté víťazstvo Švajčiarov, a tým aj svoje vlastné, a vydal svojich najvernejších obrancov napospas rozzúrenej lúze.
Disciplinovaní vojaci totiž odovzdali svoje zbrane davu a boli zmasakrovaní.
Aj toto bol Ľudovít!