Útoky na rodinu trvajú už viac ako 500 rokov, ale dielo jej úplného zničenia sa začalo naostro Francúzskou revolúciou. Prof. Roberto de Mattei hovoril o tom, ako tento proces prebiehal a stále prebieha a ako pracovať na obnove rodiny.
Na webinári, ktorý zorganizovala Akadémia rodiny a života taliansky cirkevný historik a autor mnohých kníh o revolúcii a kontrarevolúcii svoju prednášku rozdelil do troch častí. Najprv hovoril o tom, čo je rodina vo svetle historickej skúsenosti, prirodzenej filozofie a učenia Katolíckej cirkvi; potom opísal útoky na rodinu predovšetkým v 20. storočí. Nakoniec poukázal na spôsob obrany rodiny a obnovy jej hodnôt.
Ako zdôraznil v úvode prvej časti, základným cieľom rodiny je odovzdávanie života a výchova detí. Rodina, práve preto, že sa v nej objavuje nový život, je základnou bunkou spoločnosti; v tom mali jasno aj v staroveku. Rodina bola základom gréckej aj rímskej civilizácie. Kresťanstvo povýšilo manželstvo na sviatosť, čím poukázalo aj na jeho nerozlučiteľnosť. Po páde Rímskej ríše a prevzatí moci barbarmi prežila iba rodina, ktorá sa stala základom novej spoločnosti.
Rodinná tradícia sa stala aj základom kráľovstiev. Územie kráľa sa nazývalo patria, čo pochádza zo slova pater, otec. Kráľ bol otcom ľudu a vládol ako otec rodine, zdôraznil profesor De Mattei. Francúzska revolúcia zvrhla monarchie, ale otcovský charakter monarchickej moci prežil až do roku 1918.
Rodina je taktiež konštitutívnou súčasťou štátu, ako to pripomenul pápež Pius XI. v encyklike Casti connubii. V roku 1946 Pius XII. zdôraznil, že dva stĺpy, ktoré z Božej vôle udržiavajú svetskú spoločnosť, sú rodina a štát. V Casti connubii Pius XI. v nadväznosti na svätého Augustína napísal, že manželstvo sa skladá z troch hlavných dobier. Proles, fides, sacramentum – deti, vernosť, sviatosť. Proles je účel manželstva, ktorý sa prejavuje v plodení a výchove detí. Proles predpokladá existenciu fides medzi manželmi.
Hoci sa manželstvo uzatvára na základe súhlasu dvoch osôb, nemôže byť zrušené z ich vôle, pretože je nerozlučiteľné z dôvodu sviatosti. Sviatosť manželstva má aj spoločenský účel. Tento spoločenský účel je prirodzený aj nadprirodzený. Nadprirodzeným účelom je plodenie a výchova detí určených na večnú spásu. Rodina je prvou bunkou štátu i Cirkvi.
Existujú však útoky na rodinu. Ako povedal taliansky historik, k najväčšiemu útoku došlo počas sexuálnej revolúcie v roku 1968, ktorá sa uskutočnila v mene „sexuálneho oslobodenia“. Na rodinu však útočil revolučný proces vo všetkých svojich fázach, a teda už vyše päť storočí, pričom relevantným začiatkom bola Francúzska revolúcia.
Revoluční ideológovia vydávali spisy vyzývajúce na odmietnutie a zničenie kresťanstva. Poukazovali sa na to, že ak možno čokoľvek povedať, možno aj čokoľvek urobiť: markíz de Sade menoval také revolučné „výdobytky“ ako rúhanie, krádeže, vraždy, všetky druhy sexuálnych zvráteností – incest, znásilnenie, sodomia. Dokonca aj zoofília sa považovala za prijateľnú. Podľa markíza De Sade medzi ľuďmi a zvieratami nie je žiadny podstatný rozdiel. Písal aj o obliekaní sa ako žena a akceptovaní homosexuality. Ako poznamenáva profesor De Mattei, celá gender teória bola v skutočnosti obsiahnutá už v revolučnom myslení.
Zatiaľ čo De Sade bol teoretikom pansexualizmu, samotná Francúzska revolúcia začala uskutočňovať zmeny na zničenie rodiny, keď v roku 1791 legalizovala rozvody. Neskôr Napoleon presadil zavedenie rozvodov na celom kontinente. Samotná myšlienka rozvodu pochádza z protestantizmu, ale zavedenie rozvodu do legislatívy v Európe je dielom Francúzskej revolúcie. Luther popieral sviatosť manželstva, a teda aj jeho nerozlučiteľnosť. Veril, že manželstvo možno rozviesť z dôvodu nevery.
Občiansky rozvod ako verejná inštitúcia však bol zavedený až po Francúzskej revolúcii. Zatiaľ čo rozvod bol zavedený v roku 1791, občiansky sobáš bol dodatočne zavedený o rok neskôr, čo sa nikdy predtým nestalo. Čoskoro Napoleon zaviedol aj povinnosť rozdeliť otcovský majetok rovným dielom medzi všetky deti. Len čo sa manželstvo stalo občianskou inštitúciou, štát mal pocit, že ho môže regulovať.
Ako ďalej uviedol profesor De Mattei, v 19. storočí sa objavila teória amerického sociológa Henryho Morgana, ktorý pri pozorovaní života Irokézov dospel k záveru, že v primitívnych spoločnostiach nebola sexualita nijako obmedzovaná a mohla sa slobodne uplatňovať. Marx a Engels sa prihlásili k týmto materialistickým koncepciám, ktoré korešpondovali s Darwinovou teóriou.
Na základe týchto teórií vydal Engels v roku 1884 aj knihu Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, v ktorej napadol všetky tieto inštitúcie a obhajoval vytvorenie utopickej beztriednej spoločnosti, ktorá by bola úplne rovnostárska, bez rodiny, súkromného vlastníctva, štátu a Boha. Engels sa snažil dokázať, že rodina nie je prirodzenou inštitúciou, ale umelým výtvorom, ktorý má zaniknúť.
Útoky na rodinu dosiahli ďalšiu úroveň v boľševickom Rusku, kde sa komunisti snažili zaviesť v Rusku rozvody aj legálne potraty. V roku 1920 boli v Rusku legalizované potraty; po prvýkrát v histórii sa počaté deti mohli zabíjať bez obmedzenia. V roku 1922 bola legalizovaná aj prostitúcia a homosexualita. S propagáciou promiskuity začala Marxova a Engelsova univerzita v Moskve; na ňu nadviazal aj Sexuologický inštitút v Berlíne, ktorý v roku 1919 založil Markus Hirschfeld. Jedným z Hirschelfdových cieľov bola normalizácia homosexuality.
Hirschelfd zorganizoval v roku 1921 prvý kongres o sexuálnej reforme, ktorý viedol k založeniu Svetovej ligy za sexuálnu reformu. Dedičom týchto myšlienok sa stala Frankfurtská škola, ktorá úzko spolupracovala s Marxovou a Engelsovou univerzitou v Moskve, pričom vo veľkej miere čerpala aj z myšlienok Sigmunda Freuda, ktorý neútočil na filozofický, ale na morálny základ rodiny. Freud odmietal kresťanskú morálku a snažil sa ju nahradiť hedonistickou morálkou založenou výlučne na pôžitku, pričom sa pokúšal uskutočniť tento druh revolúcie pomocou psychoanalýzy.
Freudovo dielo rozvinul jeden z jeho žiakov, Wilhelm Reich, ktorý pôsobil nielen v Nemecku, ale ovplyvnil aj myslenie v Rusku a rozvinul akýsi freudovský marxizmus. Podľa Reicha je jadrom šťastia sexualita a je potrebné zničiť rodinu, aby sa dosiahlo úplné prijatie všetkých foriem sexuality. Reich sa zaoberal aj stimuláciou sexuality detí. Jeho myšlienky veľmi úzko korešpondovali s Trockého ideou permanentnej revolúcie.
Stalin sa v záujme udržania svojej moci od tejto politiky pansexualizmu odklonil; po jeho smrti sa však Trockého vízia opäť dostala do popredia a vyvrcholila revolúciou v roku 1968. Myslitelia Frankfurtskej školy sa dostali na vplyvné americké univerzity, ako napríklad Harvard, Berkely a San Diego. Herbert Marcuse, rozvíjajúc Reichove myšlienky vo svojom diele Eros a civilizácia, zredukoval ľudskú prirodzenosť na nasledovanie sexuálnych pudov.
Tieto myšlienky sa stali základom kultúrnej revolúcie. Išlo o prenesenie myšlienok marxistickej revolúcie, ktoré boli príliš obmedzené na politický život, do kultúry a každodenného života. Jedným zo základných textov roku 1968 bola kniha teoretika tzv. antipsychiatrie Davida Coopera Smrť rodiny. Podľa Coopera bola rodina príčinou všetkého sociálneho útlaku. V súlade so zásadami marxizmu sa revolucionári roku ’68 neobmedzovali iba na filozofickú teóriu, ale usilovali sa aj o aktívnu premenu spoločnosti.
Taliansky komunista Antonio Gramsci stál v tomto smere na čele. V roku 2000 tento proces opísal americký autor Roger Kimball vo svojej knihe The Long March: How the Cultural Revolution of the 1960s Changed America (Dlhý pochod: Ako kultúrna revolúcia 60. rokov zmenila Ameriku).
Američanom, ktorý mal najradikálnejšiu víziu pochodu cez inštitúcie, bol Saul Alinsky, ktorého žiačkou bola Hillary Clintonová. Alinsky, podobne ako Gramsci, navrhoval úplne relativistický etický model bez univerzálnych princípov. Všetko by záviselo od historických okolností. Postmoderný relativizmus vyjadril okrem iných aj Michel Foucault, ktorý bol silne ovplyvnený de Sadom. Pod vplyvom Foucalta položila americká autorka Judith Butlerová základy pre rozvoj gender teórie .
Vychádza z evolučného materializmu a na človeka sa pozerá ako na meniacu sa hmotu, ktorú možno formovať podľa túžob a vôle jednotlivcov. Podľa všetkých týchto koncepcií človek nemá žiadnu podstatu ani špecifickú prirodzenosť. V súčasnosti sa tieto myšlienky rozvíjajú okrem iného v rámci xenofeminizmu, ktorý rozvinula Helena Hesterová a ktorý vychádza z technomaterializmu, antinaturalizmu a rodového abolicionizmu. Ide tu o zrušenie konceptu pohlavia prostredníctvom nekonečného množenia rodových typov podľa túžob jednotlivca.
Prof. De Matteo vyzval ľudí, aby si prečítali encykliku Casti connubii od Pia XI. Ako pripomenul, človek si svoju prirodzenosť nevytvoril sám, a preto ju ani nemôže rekonštruovať; prirodzenosť dostal od Boha, ktorý ustanovil zákony riadiace ľudský život, spoločnosť a celý vesmír. Preto je potrebné obnoviť prirodzenú a božskú ideu rodiny ako trvalý a stály model, ktorý sa nemení s plynutím času.
– Dieťa sa nerodí z vlastného rozhodnutia, nie je autonómne. Právo narodiť sa a vychovávať dieťa je o závislosti. Závislosť je právo ľudstva […]. Všetko závisí od niečoho, nič nie je určené samo od seba. Vesmír sa riadi princípom kauzality” zdôraznil. Poukázal na to, že súčasné omyly pochádzajú z odmietania reality, dôkazov a logiky.
Zdroj: familyandlifeacademy.com
