Začiatkom minulého roka roka luxemburský kardinál Hollerich vyhlásil, že učenie Cirkvi o homosexuálnom správaní je “chybné“. Vysvetlil, že cirkevné chápanie homosexuality je nesprávne, pretože vraj “sociologicko-vedecký základ tohto učenia už nie je správny”. V jeho vyjadreniach je veľa, veľa vecí nesprávnych, ale ja sa chcem zamerať na jeden aspekt: na jeho odvolávanie sa na “spoločensko-vedný základ” učenia, pretože si myslím, že odhaľuje problém spočívajúci v tom, ako často formulujeme učenie Cirkvi.
Dalo by sa povedať, že modernému svetu dominuje určitý typ experta – špecialistu. Pred rokmi filozof Paul Feyerabend písal o Galileiho afére ako o príklade konfliktu medzi dvoma typmi expertov. Na jednej strane tu bol hrdina osvietenských dejín Galileo Galilei, ktorý obhajoval používanie rozumu na pochopenie vesmíru tým, že fyzikálny svet rozdelil na primárne vlastnosti – v podstate na všetko, čo sa dá určiť matematicky – a len tie považoval za správny predmet vedeckého poznania.
To je veľký kompromis modernej vedy: presné, prakticky nespochybniteľné poznatky o jednom obmedzenom aspekte sveta výmenou za celok. Ako povedal ateistický filozof Bertrand Russell, “fyzika je matematická nie preto, že o fyzikálnom svete vieme tak veľa, ale preto, že o ňom vieme tak málo: môžeme objaviť len jeho matematické vlastnosti”. Vo zvyšku sú naše vedomosti negatívne.
Iný typ odbornosti reprezentoval v Galileiho afére sv. Robert Bellarmine. Tento typ odborníka sa podľa Feyerabenda zaoberal celým naším poznaním, nielen jeho kúskami. V tomto prípade považoval Bellarminovu opatrnosť v súvislosti s úpravou postoja Cirkvi k Biblii vo svetle Galileiho zistení za snahu chrániť celé chápanie Cirkvi o úlohe človeka vo vesmíre. Podľa Feyerabendovho rozprávania Bellarmine správne zvážil, aký vplyv môžu mať Galileiho zistenia na spoločnosť a ako môžu jeho nové poznatky súvisieť s vierou Cirkvi, keďže predstavujú “širší pohľad” na svet, než je len matematický.
Podobné konflikty sužujú aj modernú spoločnosť. Vezmime si napríklad veľmi citlivú tému ľudskej inteligencie. Existuje veľké a stále rastúce množstvo dôkazov, ktoré naznačujú, že ľudská inteligencia je výsledkom genetického dedičstva. Tieto zistenia sú prinajmenšom v rozpore s predstavou o ľudskej rovnosti, ktorá dominuje západnému životu od 18. storočia. Reakciou na tieto zistenia je často odmietnutie, akoby nemohli byť pravdivé; ale, samozrejme, možno sa oprávnene pýtať, či matematicky merateľná inteligencia je jediným meradlom ľudskej hodnoty (nie je).
Toto všetko spomínam v súvislosti s Katolíckou cirkvou, pretože už mnoho desaťročí prijíma zistenia špecializovaných odborníkov ako vedúcu autoritu pri prezentovaní viery širšiemu svetu. Hoci to so sebou prinieslo určité výhody, myslím si, že to bola vážna chyba.
Dá sa pochopiť prečo, keď porovnáme, ako sa v 19. storočí v nemeckom protestantizme presadila myšlienka špecializovanej expertízy. Nemeckí liberálni protestantskí myslitelia ako Friedrich Schleiermacher (1768 – 1834) boli priekopníkmi toho, čo dnes považujeme za modernú biblickú vedu. Ich myšlienka spočívala v tom, že “kritické” skúmanie biblických textov, pri ktorom sa používajú prísne filologické metódy na skúmanie významov slov a textov len v ich bezprostrednom historickom kontexte, prinesie istejšie poznanie než tradičná exegéza.
Jedným z cieľov tohto cvičenia bolo prekonať rozpory medzi protestantmi. Uplatňovanie metód nových vied na Bibliu malo v podstate priniesť konsenzus, ktorý by odstránil potrebu autority, ktorá by riešila spory o význam Písma. V skutočnosti to malo nahradiť Magistérium, ktoré odmietali.
Nie je prekvapujúce, že tento projekt rozpory medzi protestantmi nielenže neprekonal, ale ich, naopak, ešte prehĺbil a neskôr v 19. storočí viedol k modernisticko-fundamentalistickému rozdeleniu. Čosi podobné sa však po čase stalo aj v sekulárnej akadémii.
Všetci zakladatelia moderných univerzít v celej Európe a Amerike v 19. storočí nahradili tradičné študijné programy novým dôrazom na “výskum” podľa vzoru prírodných vied. Všetky disciplíny, bez ohľadu na to, či nimi v skutočnosti boli alebo neboli, sa usilovali stať sa “vedeckými” vo vyššie uvedenom zmysle. Preto sa dnes napríklad na mnohých univerzitách história ako disciplína často zaraďuje medzi “spoločenské vedy”, a nie vedy humanitné. Moderná akademická história si zakladá na tom, že nie je len pravdivým príbehom o minulosti, ale “vedou”, ktorá sa vyznačuje prísnou filologickou analýzou a starostlivou dokumentáciou prameňov.
Myšlienka bola taká, že ak by každá disciplína bola vedená týmto spôsobom, došlo by do prekonania vznikajúcej priepasti medzi vedami a humanitnými disciplínami. Suma výskumov odborníkov by sa rovnala pravde. Každý, kto pozná dnešnú špecializáciu na našich univerzitách, ktorá pripomína Babylonskú vežu, vie, ako táto snaha zlyhala. Rozdelenie medzi “dvoma kultúrami”, ako ich nazval C. P. Snow – medzi humanistickým a vedeckým bádaním – je väčšie než kedykoľvek predtým a nikto vám nedokáže povedať, čo všetky predstavujú špecializované poznatky o svete, ktoré sme získali za posledných vyše 150 rokov. (To, že dnes disponujeme oveľa väčším množstvom poznatkov, nespochybňujem. Špecializované poznatky sú skutočné a potrebné, aj keď nemôžu nahradiť komplexnejší pohľad na svet).
Je smutnou iróniou, že práve v čase, keď si učenci začali uvedomovať toto zlyhanie, Katolícka cirkev ľahkovážne prijala takúto odbornú expertízu. Čitatelia Crisis Magazine pravdepodobne poznajú zničujúci vplyv, ktorý mali psychologickí experti na náboženský život po Druhom vatikánskom koncile. Belgický kardinál Suenens sa v 60. rokoch 20. storočia, keď bol členom komisie skúmajúcej antikoncepciu, odvolával na prízrak Galilea, aby ospravedlňoval zmenu učenia Cirkvi, pričom sa odvolával na to, že vedecký pokrok ho urobil neudržateľným, a naliehal na svojich spolubratov biskupov, aby sa “predišlo ďalšej Galileiho afére”. Poznámka kardinála Hollericha o “spoločenskovednom” zlyhaní učenia Cirkvi je len najnovším tvrdením, že odborné znalosti určitého druhu vyvrátili základné aspekty viery.
Moderní experti sa zameriavajú na partikulárne, kontingentné, konkrétne veci, ktoré majú svoje miesto v živote Cirkvi. Ale považovať ich tvrdenia za automaticky autoritatívne skresľuje vieru tým, že ju drobí na časti a každú z nich rieši izolovane. Pravdy viery tvoria celok a nemožno ich od seba oddeľovať. Treba im veriť ako celku, alebo vôbec im neveriť.
Ako povedal kardinál Newman, pre veriaceho “tvoria spolu jedno telo, takže odmietnuť jedno znamená znevážiť ostatné… a ktoré, nech robí, čo chce, nemôže rozumne oddeliť”. Výsledkom tohto prílišného spoliehania sa na odborné znalosti je mánia prispôsobovať Cirkev súčasnej dobe tým, že sa odrezávajú tie časti viery, ktoré nezapadajú do súčasných kategórií, a viera sa rozdeľuje na tie aspekty, ktoré možno potvrdiť sociologickým výskumom, a na tie, ktoré potvrdiť nemožno.
V Cirkvi sú to biskupi, ktorí by mali vystupovať ako “odborníci celku“, ak použijeme Feyerabendovu terminológiu. V praxi sa však tejto povinnosti často vzdávajú. Zdá sa, že niektorí si myslia, že úlohou odborníkov v teológii je určovať, aké je učenie Cirkvi, a že úlohou Magistéria je ich závery iba opečiatkovať. Dobrým príkladom tohto zmätku je pokus pápeža Františka opísať vývoj doktríny počas jeho spiatočného letu z Kanady:
Časom sa upevňuje, rozširuje a utvrdzuje a stáva sa pevnejšou, ale vždy v napredovaní. Preto je povinnosťou teológov výskum, teologická reflexia. Nemôžete robiť teológiu, keď máte pred sebou „nie“. Potom bude na Magistériu, aby povedalo: „Nie, zašli ste priďaleko, vráťte sa“. Ale teologický vývoj musí byť otvorený, teológovia sú tu na to. A Magistérium musí pomáhať chápať hranice.
Na tieto poznámky by sa človek mohol odvážiť vysloviť niekoľko kritických poznámok, ale pre naše účely je hlavným problémom tohto spôsobu nazerania na doktrinálny vývoj to, že Cirkev už vlastní celé Božie zjavenie, vrátane toho, aké sú jeho hranice. Nepotrebujeme špecializovaný výskum, aby to zisťoval. Úlohou biskupov je chrániť toto Zjavenie aj s pomocou teológov, ktorých úsilie je v tomto procese iba pomocné. Pri takomto chápaní viery sa zdá, akoby Zjavenie bolo také nepriehľadné, že ho nemožno poznať inak ako na základe vešteckých zistení akademických teológov a spoločenských vedcov.
Samozrejme, mnohí chcú vykresľovať učenie Cirkvi o antikoncepcii či o homosexualite ako také zložité a nejasné, že sa ním môžu zaoberať iba odborníci – aby mohli svoje odmietanie týchto učení skryť za autoritu odborníkov. To je však možné iba v prípade prílišnej dôverčivosti, pokiaľ ide o to, čo odborníci dokážu a nedokážu.
Je povinnosťou biskupov vzdorovať tejto atomizácii viery a nezverovať svoju autoritu odborníkom, ako to zrejme chce urobiť kardinál Hollerich. Hlásanie evanjelia Ježiša Krista nespočíva v propagovaní najnovších “poznatkov” spoločenských vied, akoby boli na rovnakej úrovni ako Zjavenie. Spočíva v tom, že svetu bez výhrad hlása “celú Božiu vôľu” (Sk 20, 27).
Preklad z crisismagazine.com
