Pred sto desiatimi rokmi, v dňoch 14. až 24. augusta 1914, sa na hraniciach medzi Francúzskom, Belgickom a Nemeckom odohrala „bitka o hranice“, prvá bitka Veľkej vojny medzi nemeckou armádou a francúzskou a britskou armádou. Na oboch stranách padli desaťtisíce ľudí. Francúzi boli presvedčení, že porazia nepriateľa vďaka údajnej morálnej prevahe svojich vojsk; Nemci verili vo svoju vojenskú a organizačnú prevahu. Obaja boli presvedčení, že vojna nebude trvať dlhšie ako šesť mesiacov. Konflikt však trval viac ako štyri roky a spôsobil takmer desať miliónov obetí a začiatok úpadku Západu. Vtedy vojna vypukla v srdci Európy, dnes sa rozhorela na hraniciach obkľúčeného kontinentu.
Tvárou v tvár hrozbe svetovej vojny stáli v minulom storočí proti sebe dve myšlienkové školy: „univerzalisti“ a „realisti“. Prví sú presvedčení, že svetový mier by nastal vďaka zániku národných štátov, ktoré by nahradila univerzálna právna ústava. Na druhej strane pre realistov by záujmy národných štátov mali byť regulujúcou normou medzinárodného poriadku. Obidvom myšlienkovým školám, ktorým chýba hlboká teológia dejín, ukázali svoju nedostatočnosť a upadli do utopizmu či machiavelizmu.
Zdá sa, že „realistická“ škola dnes našla svoj referenčný bod v maďarskom premiérovi Viktorovi Orbánovi, ktorý proti univerzalizmu medzinárodnej ľavice stavia „reálnu politiku“ založenú na národných záujmoch svojej krajiny. Je však tento „pragmatický nacionalizmus“ adekvátnym riešením vážnej krízy, ktorou prechádzame? Orbánov posledný prejav, ktorý predniesol 30. júla na letnom univerzitnom tábore v rumunskom Bálványose, nám v tejto súvislosti dáva podnet na zamyslenie.
Podľa Orbána rusko-ukrajinská vojna odhalila skutočnosť, že najväčším problémom, ktorému dnes musí svet čeliť, je rozpad Západu. Podľa predsedu maďarskej vlády Západ dnes prechádza hlbokou krízou, a to najmä v dôsledku popierania úlohy národných štátov. „Ak si pozorne prečítame európske dokumenty, je jasné, že cieľom je presunúť moc a suverenitu z národných štátov do Bruselu, ktorý je pod okupáciou liberálnej oligarchie“.
Po tomto správnom konštatovaní vyjadril želanie, s ktorým však už nie je možné sa takto bezvýhradne stotožniť, želanie, aby sa „postliberálny“ svet otvoril Východu. Nie je náhoda“, konštatuje Orbán, že systémy cudzie západným demokraciám, ako napríklad Singapur, Čína, India, Turecko a Rusko, ‚nie sú liberálne a možno ani demokratické, ale napriek tomu prispievajú k úspechu svojich národov‘. Ázia sa preto stala centrom geopolitiky budúcnosti. „Ázia bude mať – alebo možno už má – najviac peňazí, najväčšie finančné fondy, najväčšie spoločnosti na svete, najlepšie univerzity, najlepšie výskumné ústavy a najväčšie burzy. Bude mať – alebo už má – najvyspelejší vesmírny výskum a najvyspelejšiu lekársku vedu“. Maďarsko sa teda v záujme zabezpečenia svojich národných záujmov musí obracať skôr na Áziu než na Západ.
Európa podľa Orbána je odsúdená zohrávať úlohu „skanzenu“; „úžasného kontinentu, ktorému chýba dynamika rozvoja“. Pokiaľ sa nebudeme usilovať o „európsku strategickú autonómiu“, ktorú zdôrazňuje francúzsky prezident Macron. V tejto perspektíve by bolo možné realizovať rozvoj infraštruktúry, najmä v strednej Európe, podporovať európsku vojenskú alianciu so silným obranným priemyslom, usilovať sa o energetickú sebestačnosť, ktorá by nebola možná bez jadrovej energie. V každom prípade „musíme byť pripravení na to, že Ukrajina nebude členom NATO ani Európskej únie, pretože my Európania na to nemáme dosť peňazí. Ukrajina sa vráti do pozície nárazníkového štátu“.
Podľa Orbána súčasná zmena globálneho systému, v centre ktorého už nebude Západ, ale Ázia, „nie je hrozbou, ale skôr príležitosťou pre Maďarsko“. Maďarský premiér ako príklad uviedol ponuku čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga Maďarsku na účasť na vzájomnej modernizácii, ktorú oznámil počas svojej návštevy Budapešti v máji 2024: ide o významnú príležitosť na získanie zdrojov a finančných prostriedkov z Číny. Preto Orbán hovorí: „Nenecháme sa zatiahnuť do vojny proti Východu. Nepripojíme sa k vytvoreniu technologického bloku, ktorý by bol proti Východu, a nepripojíme sa k vytvoreniu obchodného bloku, ktorý by bol proti Východu. Zhromažďujeme priateľov a partnerov, nie ekonomických či ideologických nepriateľov. Nepôjdeme intelektuálne oveľa jednoduchšou cestou, že sa na niekoho prilepíme, ale pôjdeme vlastnou cestou“.
V júni 2024, po voľbách do Európskeho parlamentu, Orbán v Štrasburgu založil suverenistickú skupinu Patrioti pre Európu, ktorej súčasťou je aj Rassemblement national Marine Le Penovej a Lega Mattea Salviniho. Cieľom novej skupiny je vytvoriť alternatívny blok k Európskym konzervatívcom a reformistom (ECR), ktorých spolupredsedami sú Nicola Procaccini z Fratelli d’Italia a Poliak Joachim Brudziński zo strany Právo a spravodlivosť (PiS). Orbánova „provýchodná“ línia kontrastuje s poľskou „prozápadnou“ líniou, ktorá okrem Varšavy zahŕňa Londýn, Kyjev, pobaltské a škandinávske krajiny, ale aj Taliansko Giorgie Meloniovej.
K Orbánovmu postoju, ako ho prezentoval 30. júla v Bálványose, však možno vzniesť niekoľko otázok a námietok.
Skutočne realistická koncepcia medzinárodnej politiky musí počítať s krátkodobou možnosťou širšej eskalácie vojnového konfliktu. Akú pozíciu zaujme Orbán v tomto prípade? Spomenie si na príklad Jána Huňadyho, víťazného uhorského hrdinu proti islamu pri Belehrade (1456), alebo si zvolí cestu „kolaborácie“ s tými nepriateľmi Západu, proti ktorým Európa v dejinách vymedzovala svoju identitu?
Orbánov realizmus pripomína Ostpolitik Nixona a Kissingera voči Číne a Pavla VI. a kardinála Casaroliho voči Sovietskemu zväzu. Tí prví nepredpokladali, že prostredníctvom ich politiky détente sa Čína stane hlavným politickým a hospodárskym protivníkom Spojených štátov. Tí druhí nepredvídali pád komunizmu a za dialóg s Moskvou obetovali hlavu maďarského prímasa Jozefa Mindszentyho. Orbánova stratégia pripomína vatikánsku a americkú Ostpolitik nielen pre „podanú ruku“ na ruský a čínsky východ, ale aj pre mylnú vieru v nezvratnosť behu dejín, ktorej sa nemožno nepodriadiť.
Zdá sa, že ideologický rozmer, bez ktorého nemožno vysvetliť neokomunizmus Putina a Si Ťin-pchinga, v Orbánovej strategickej vízii, ktorá sa zameriava na pragmatickú obranu národného štátu, úplne absentuje. To podľa neho zahŕňa boj proti demografickému úpadku, zachovanie jazyka a odmietnutie „nulového náboženstva“ v Maďarsku. „Zero náboženstvo je stav, v ktorom už dávno zanikla viera, ale zároveň sa stratila schopnosť kresťanskej tradície poskytovať kultúrne a morálne pravidlá správania, ktorými sa riadi náš vzťah k práci, peniazom, rodine, sexuálnym vzťahom a poradie priorít vo vzájomných vzťahoch.“
Orbánov odkaz na kresťanskú tradíciu je určite správny. Ale ako si môže kresťan, dokonca kalvín ako on, myslieť, že budúcnosť sveta patrí komunistickej, islamskej, konfuciánskej, hinduistickej a budhistickej Ázii, a nie Ježišovi Kristovi, Kráľovi dejín, ktorému je všetko možné, dokonca aj žiarivé znovuzrodenie Západu, ktorý je dnes ponorený v temnote zmätku?
Fotografia: Benko Vivien Cher
Zdroj: Tlačová kancelária predsedu vlády MR
