Záver prvej a druhej časti analýzy pod názvom „Sú dnešní židia Božím vyvoleným národom?“.
Všetci potrebujeme prijať Ježiša Krista: Rusi, Američania, Slováci, Rómovia, černosi, židia, Arabi, moslimovia, hinduisti, ľudia iného presvedčenia, ateisti … aby sme došli k spáse. Nie je to nič fakultatívne. A neviem o tom, žeby v tomto bolo došlo k nejakej vieroučnej zmene na II. Vatikánskom koncile.
To, že dnešní vyznávači rabínskeho judaizmu nie sú biblickými Židmi, ako som sa to v dvoch pokračovaniach snažil ozrejmiť, má bezpochyby minimálne jeden pozitívny vedľajší efekt:
Podlamuje všetky teoretické argumenty skutočného či zdanlivého antisemitizmu zo strany kresťanov. Veď ak židia ukrižovali Pána Ježiša, ktorý sa o židoch vyjadroval veľmi tvrdo, ale dnešní vyznávači rabínskeho judaizmu s nimi nemajú z biblického hľadiska nič spoločné bez ohľadu na to, že sami sa vydávajú za Abrahámových potomkov, potom odpadáva akýkoľvek čo i len hypotetický a teoretický dôvod ich nejakým spôsobom na základe toho diskriminovať, či sa na nich kvôli niektorým evanjeliovým výrokom „dívať krivo“.
Dnes otázka neznie, že židovský národ neprijal Krista. O ktorom národe ako celku sa dá povedať, že „prijal Krista“? Vždycky ide o jednotlivcov, či Ho prijmú alebo nie. Aj v rodinách sú osoby, ktoré prijmú vieru a osoby, ktoré ju neprijmú. Židia, podľa mňa, sú na tom úplne rovnako ako príslušníci ktoréhokoľvek národa na svete: Ak prijmú Krista, sú spasení, ak Ho neprijmú, spasení nebudú. Treba zdôrazniť, že dnešní židia nie sú ani prekliati, ani vyvolení.
Nie sú hlavnou prekážkou na ich ceste ku Kristovi práve katolícki účastníci dialógov, ktorí ich presviedčajú, že je to v poriadku, že oni „nemusia“, že stačí, keď budú žiť podľa Talmudu? Dvetisíc rokov Cirkev nepotrebovala komisie. Teraz vidíme, čo to znamená. Každá komisia je byrokratizácia a strata lásky. A komisia venujúca sa „dialógu“ – podobne ako komisie EÚ – miesto toho, aby otvárala, zatvára. Odrádza kresťanov od evanjelizovania židov – čiže odrádza ich od toho, aby voči nim prejavili svoju kresťanskú lásku zameranú na prijatie Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa, čiže aby spasili svoje duše.
Ako poslúžime židom, keď im budeme lichotiť a tvrdiť, že oni sa nemusia obrátiť a nemusia prijať Ježiša Krista? Aká je v tom láska? Nie je to skôr prejav pohodlia, snaha za každú cenu byť s každým zadobre, s nikým nevstupovať do konfliktu, „neprovokovať“, zapáčiť sa svetu, ukázať, že nie sme „bigotní“, ale aby nás svet považoval za tolerantných a chápavých?
Nie je vrcholom sebectva mať veľký poklad a nechať si ho pre seba?
Nie je azda práve toto ten najhorší prejav antisemitizmu?
