Táto slávnosť, ktorú zaviedol Pius XI. v roku 1925 a ktorá uzatvára liturgický rok, je aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým: je výzvou, aby sme sa prebudili a vyhli sa prispôsobovaniu sa svetskému duchu.
Liturgický rok uzatvára slávnosť Ježiša Krista Kráľa vesmíru, ktorú zaviedol Pius XI. encyklikou Quas primas 11. decembra 1925, aby zavŕšil jubileum toho roku, „jubileum mieru“ po smutných udalostiach prvej svetovej vojny. Pôvodne pripadala na poslednú októbrovú nedeľu, po Druhom vatikánskom koncile bola slávnosť presunutá na poslednú nedeľu liturgického roka.
V prefácii omše sa definuje Kristovo kráľovstvo ako „večné a univerzálne kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja„. Má dnes ešte zmysel hovoriť o Kristovom kráľovstve, a ak má, ako ho možno uviesť do života v našej postkresťanskej spoločnosti, ktorá je čoraz viac autonómna od akéhokoľvek odkazu na Boha a Krista? Platia aj dnes dôvody, ktoré viedli Pia XI. na žiadosť pastierov a veriacich k jeho zavedeniu?
V spomínanej encyklike Quas primas sa zdôrazňoval záväzok katolíkov v spoločnosti urýchliť návrat k kráľovstvu Krista v spoločnosti a vysvetľoval sa dôvod: postaviť sa proti „najúčinnejšiemu lieku na ten mor, ktorý preniká ľudskú spoločnosť moru takzvaného sekularizmu s jeho omylmi a bezbožnými podnetmi„. Cieľom bolo teda čeliť zrodu a rastu ateistickej a sekularizovanej spoločnosti, ktorú pápež nazval „morom našej doby“.
Ďalej poznamenal, že zlo sveta pramení z toho, že Krista „a jeho svätý zákon“ vzdialili od praxe každodenného života, od rodiny a od spoločnosti, a preto nádej na trvalý mier medzi národmi je nemožná, kým jednotlivci a národy budú naďalej popierať a odmietať „ríšu Krista Spasiteľa“. Preto je potrebné – uzavrel pápež – „ustanoviť Kristovo kráľovstvo a vyhlásiť ho za Kráľa vesmíru„.
Pri bližšom pohľade sa okrem vtedajšieho jazyka ukazuje, že analýza spoločnosti, ktorú Pius XI. urobil, je nesmierne aktuálna, analýza, ktorá nám dnes pomáha vidieť, že súčasné ľudstvo sa v mene stále viac potvrdzovanej autonómie akoby dobrovoľne rozhodlo zaobísť sa bez Boha. Počúvajme znovu tieto slová Pia XI: „Ak prikážeme, aby si Krista Kráľa uctievali všetci katolíci na svete, zabezpečíme tým potreby súčasnej doby a prinesieme najúčinnejší liek na tento mor, ktorý preniká ľudskú spoločnosť„.
Mal na mysli práve „takzvaný sekularizmus s jeho omylmi a bezbožnými pohnútkami“. Vtedy, ako aj dnes, sa ukazuje nepopierateľná skutočnosť: viera sa čoraz viac rozrieďuje, až sa stáva nepodstatnou v ponímaní života a v rozhodnutiach našich spoločností; dokonca aj kresťania niekedy nechcú byť soľou a evanjeliovým kvasom v ceste tohto sveta, a zdá sa, že mnohí sa uzatvárajú do svojich ohrád, akoby sa zdráhali čeliť veľkým výzvam súčasnej doby.
Sviatok Krista Kráľa môže byť pre katolíkov podnetom, aby sa prebudili zo spánku ľahostajnosti a prispôsobovania sa svetskému duchu; stimulom na prebudenie sa k odvahe evanjeliového svedectva v každej oblasti spoločnosti. Ak bol včera „morom“ sekularizmus, dnes je „morom“ ľahostajnosť, neangažovanosť, nekritické prijímanie všetkého, akoby už nebol rozdiel medzi dobrom a zlom.
Hrdinstvo mučeníkov, nehynúce bohatstvo Cirkvi, je vždy nevyhnutné, keď kresťania idú proti prúdu, pripravení riskovať aj život, keď ide o vydávanie svedectva o Kristovi. Klamné je tvrdenie tých, ktorí spájajú obraz Ježiša Kráľa s predstavou, akoby sme my, kresťania, chceli vnucovať svoje presvedčenie iným. Adresátmi tohto sviatku sme my, katolíci, Cirkev ako celok, ktorú Duch Svätý nabáda, aby Krista považovala za svojho Kráľa a Pána: v skutočnosti len vďaka našej vernosti evanjeliu sa Kristovo posolstvo môže dostať ku všetkým, veriacim aj neveriacim.
Kristus je Alfa a Omega (Zjv 21, 6); pred Pilátom kategoricky potvrdil svoje kráľovstvo, keď na jeho otázku: „Tak predsa si kráľ?“ odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ“ (Jn 18, 37). Jeho kráľovstvo, ako vysvetľuje Pius XI, „predovšetkým duchovné“, je v protiklade výlučne s kráľovstvom satana a mocností tmy. Kráľovstvo teda nie je z tohto sveta, pretože nepochádza od ľudí, ale iba od Boha.
Od svojich poddaných tento Kráľ vyžaduje, pokračuje Pius XI., nielen myseľ odpútanú od bohatstva a pozemských vecí, miernosť mravov, hlad a smäd po spravodlivosti, ale aj to, aby sa zapreli a vzali svoj kríž, aby ho nasledovali. Toto Kristovo kráľovstvo je už prítomné na zemi, ale v tajomstve; do úplnej dokonalosti však príde na konci čias s príchodom Pána, najvyššieho Sudcu a Kráľa, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych (Mt 25, 31 a nasl.).
*) Emeritný biskup Ascoli Piceno
