20. júna 2023 bol zverejnený pracovný dokument Instrumentum laboris (IL) obsahujúci náčrt kľúčových otázok, o ktorých by sa malo diskutovať na nadchádzajúcom 16. generálnom zhromaždení Biskupskej synody, známejšej pod názvom Synoda o synodalite, ktorá sa bude konať od 4. do 28. októbra 2023.
Výraz „kľúčové otázky“ znamená, že malo by ísť o otázky naozaj podstatné pre život Cirkvi. Pri bližšom skúmaní sa človek neubráni dojmu, že ide o kľúčové otázky iba pre určitú veľmi aktívnu skupinu ľudí, ktorá chce presadzovať radikálne zmeny. Inak povedané, navonok ich návrhy môžu znieť príťažlivo, v skutočnosti je to pakľúč na radikálnu zmenu tváre Cirkvi.
Synoda má byť hlasom Božieho ľudu v čase, keď parný valec ideológie LGBT pod rúškom ľudských práv nemilosrde napreduje, presadzuje sa cez médiá, dobýva školy, univerzity, inštitúcie, ba preniká aj do Cirkvi, zastrašuje, šíri zmätok a nesmrteľné duše strháva do zatratenia.
Je to vzbura proti Božiemu poriadku a niet človeka, ktorého by sa to netýkalo, najmä však rodičov a mladých ľudí. Je absolútne nepochopiteľné, že pre autorov Instrumentum laboris toto nie je problém, ktorým by sa bolo hodno zaoberať. Žeby „Boží ľud“ toto vôbec nezaujímalo?
V dokumente nápadne chýbajú aj otázky súvisiace s masovým odpadom od viery, nárastom kohabitácie a rozvodov, legálnych potratov, eutanázie, úpadkom úcty v eucharistickej liturgii, dramatickým demografickým poklesom populácie kedysi kresťanského Západu.
Ťažko sa ubrániť dojmu, že pracovný dokument je súborom požiadaviek, ktoré sú navlas rovnaké ako boli v sedemdesiatych rokoch 20. storočia: demokracia, participácia, účasť na moci, ženy vo všetkých úradoch, diakonát i kňazstvo žien, revízia sexuálnej morálky týkajúca sa mimomanželských vzťahov, nového manželstva, homosexuality, väčšia úloha laikov na liturgii a odklon od protagonizmu kňaza atď.
Tieto požiadavky sa neustále prelievajú do nových „fliaš“, na ktorých sú nalepené nálepky ako <Počúvanie>, <Inkluzivita>, <Otvorenosť>, <Rozmanitosť>, <Rovnosť> – ako v marketingovej kampani ponúkajúcej starý tovar ako nový.
V tomto zohráva rozhodujúcu úlohu sekretariát synody, ktorý vyberá témy a upravuje dokumenty. Je náhoda, že na čelo vedenia synody pápež František postavil dvoch zástancov teologickej revolúcie v Cirkvi: luxemburského kardinála Jeana Clauda Hollericha a maltského kardinála Maria Grecha?
Ak prvý z nich, generálny relátor synody o synodalite, vyhlásil, že je otvorený kňazstvu žien a že tisícročné odsúdenie sodomie zo strany Cirkvi je dnes “falošné”, pretože “sociologicko-vedecký základ tohto učenia už nie je správny”, čo nebohý austrálsky kardinál George Pell označil za “výslovnú herézu” a kardinál Gerhard Müller ho priamo označil za heretika,
zatiaľ čo kardinál Mario Grech, generálny sekretár synody, zdôraznil: „Mám veľkú dôveru v mojich bratov biskupov v Nemecku, že majú dobré úmysly“, niet pochýb, akým smerom sa bude synoda uberať.
Keďže pápež František sa rozhodol pozvať aj laikov, ktorí majú mať rovnocenný hlas ako biskupi (čo je ďalšia prevratná zmena), na základe odporúčaní miestnych biskupských konferencií ale aj podľa vlastného výberu vymenoval ich 70. Dnes už nikoho neprekvapuje, že medzi nimi je nemálo takých, o ktorých je známe, že sú za svätenie žien, za zrušenie celibátu a za zmenu prístupu Cirkvi k ľuďom, ktorí podliehajú homosexuálnym pokušeniam.
Kardinál Grech pritom tvrdí, že jednoducho treba nechať Ducha Svätého hovoriť prostredníctvom ľudí: Môžeme klásť otázky, pretože nevieme, kam nás Duch Svätý povedie.
Vyzerá to, že za hlas Ducha Svätého bude vydávaný hlas cieľavedomo vybratých ľudí, ako napríklad americký kardinál McElroy, ktorý sa „preslávil“ vetou:
Je démonickým tajomstvom ľudskej duše, prečo toľko mužov a žien prechováva hlbokú nevraživosť voči členom spoločenstiev L.G.B.T.
Alebo hlas amerických kardinálov Cupicha, Gregoryho, ktorí sa netaja sympatiami k LGBT hnutiu, nehovoriac o hlase „hviezdy“ v tomto výbere pátra Jamesa Martina SJ, ktorý pre propagáciu homosexuality v Spojených štátoch urobil viac ako ktokoľvek iný, a ktorý sa zúčastní synody ako člen s hlasovacím právom.
Dokument však nehovorí nič o tom, ako rozlišovať medzi autentickým hlasom Ducha Svätého a duchom doby, pred ktorým svätý Pavol varoval Rimanov, aby sa nepripodobňovali tomuto svetu (porov. Rim 12, 2).
Doteraz v dejinách Cirkvi synoda bola vždy stretnutím, na ktorom preláti diskutovali o doktrinálnych alebo pastoračných otázkach. Táto synoda však od svojho začiatku je navrhnutá tak, aby nastoľovala nové otázky doktríny a politiky v presvedčení, že diskutovaním o sporných otázkach sa naučíme, ako o nich diskutovať.
Vyzdvihuje víziu pápeža Františka, ktorý stanovil tému a schválil parametre synodálneho procesu, ktorého dĺžka je bezprecedentne dlhá a vyčerpávajúca. “Boží ľud je v pohybe, odkedy pápež František zvolal celú Cirkev na synodu v októbri 2021,” vzletne sa uvádza v úvodnom odseku dokumentu.
Doterajšia cesta, najmä kontinentálna etapa, umožnila identifikovať a zdieľať konkrétne situácie, ktoré zažíva Cirkev v rôznych regiónoch sveta. Patrí k nim realita príliš veľkého počtu vojen, ktoré poznačili náš svet krvou, čo viedlo k výzve na obnovenie záväzku budovať spravodlivý mier, hrozba, ktorú predstavujú klimatické zmeny, z ktorých vyplýva nevyhnutná priorita starostlivosti o spoločný domov, volanie po odpore voči ekonomickému systému, ktorý produkuje vykorisťovanie, nerovnosť a kultúru odpadu, a túžba vzdorovať homogenizačnému tlaku kultúrneho kolonializmu, ktorý drví menšiny. (4)
Tieto témy, ktoré podľa autorov dokumentu by mali sumarizovať obavy „Božieho ľudu“ z celého sveta, môžeme nazvať témami progresívnymi, ku ktorým sa pápež František vo svojich verejných príhovoroch a vyhláseniach s obľubou vracia.
Jazyk použitý v celom dokumente prezrádza neochotu obhajovať cirkevnú doktrínu. Napriek veľkému dôrazu, ktorý dokument kladie na úlohu žien v Cirkvi, sa slovo “matka” okrem zmienok o Panne Márii neobjavuje ani raz. Podobne slovo “rodina” sa objavuje iba niekoľkokrát, a to vždy v súvislosti s “Božou rodinou” alebo celou “ľudskou rodinou”. Slovo “homosexuál” sa v dokumente nevyskytuje; namiesto toho autori používajú “LGBTQ+”, čím preberajú termín, ktorý preferujú sexuálni revolucionári.
Slovo “manželstvo” sa v dokumente objavuje trikrát: dvakrát v súvislosti s polygamnými zväzkami, raz s medzináboženskými manželstvami, nikdy s kresťanským manželstvom. Je čudné, že v takom „prelomovom dokumente“ sa slová ako “hriech” a “vykúpenie” sa vôbec nevyskytujú.
Okrem počúvania charakteristickou črtou synodálnej Cirkvi by podľa dokumentu mala byť pokora. Synodálna cirkev je teda Cirkvou skromnou, ktorá vie, že sa má veľa čo učiť. Veľmi málo sa však hovorí o učiacej Cirkvi, ktorá plní príkaz Majstra vo veľkom poverení: “Choďte teda, učte všetky národy… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal” (Mt 28, 19-20).
Skôr sa zdá, že “počúvanie”, ku ktorému dokument vyzýva synodu v októbri 2023, je do veľkej miery zamerané na spochybňovanie trvalého, záväzného charakteru morálnych právd, ktoré Cirkev definitívne učila na základe zjavenia i rozumu.
Pracovný dokument síce uznáva existenciu “určitých napätí” v Cirkvi, avšak odmieta sa nimi priamo zaoberať a navrhuje „zázračný recept“ – viac dialógu: “Nemali by sme sa ich [= týchto napätí] zľaknúť, ani sa ich pokúšať za každú cenu vyriešiť, ale radšej sa zapojiť do pokračujúceho synodálneho rozlišovania. Iba tak sa tieto napätia môžu stať zdrojom energie a neprepadnúť deštruktívnej polarizácii.”(6)
Tretím je postoj stretnutia a dialógu so všetkými.
Potom nasleduje charakteristika Cirkvi, ktorá sa nebojí pravdy, ktorej je nositeľkou, ale cení si ju bez toho, aby si „vynucovala uniformitu“, akoby už by neexistovali absolútne pravdy, iba „pluralitné“.
Napokon, v dokumente nemohla chýbať ani zmienka o Cirkvi otvorenej pre všetkých a azda najextravagantnejšia črta, Cirkev so „zdravým nepokojom neúplnosti“ (angl.: healthy restlessness of incompletenes, franc: l’appréhension salutaire de l’incomplétude, tal.: sana inquietudine dell’incompletezza, nem.: gesunden Unruhe des Unvollständigen )(29). Ak tomu nerozumiete, nie ste sám.
Čo možno očakávať po tejto synode od Cirkvi, ktorá už neučí, ktorá iba vedie dialóg a už neponúka absolútne pravdy, od Cirkvi, ktorá je spokojná s vedomím, že to, čo dostala od Krista, je neúplné ohlasovanie?
Aj preto možno povedať, že Instrumentum laboris je text “tekutý”, ktorý ako taký zostáva otvorený pre akýkoľvek záver, žiaľ, aj ten najrevolučnejší. Stefano Fontana prirovnal pracovný dokumentr k upútavke na film, ktorého dej nikto nepozná a nikto nevie, ako sa skončí.
Človek chápe kardinála Burkeho, ktorý povedal, aby sme sa každý deň modlili, aby sa táto synoda nekonala.
