Mŕtvy, ktorý hovorí: nie je to bingo, ale najnovší prísľub umelej inteligencie, ktorá tvrdí, že dokáže obnoviť tvár a hlas zosnulého. Extrémna a márna ilúzia postkresťanskej éry, ktorá zabúda, že modlitba je skutočným mostom do posmrtného života.
Modlitba, ktorá má vytvoriť most medzi živými a drahými zosnulými? Stará vec z čias, keď ešte neexistovala súčasná technológia. Dnes umelá inteligencia (AI) umožňuje konverzovať s de cuius.
Dokumentárny film Eternal You (Večný ty), uvedený na filmovom festivale Sundance, skúmal nový potenciál umelej inteligencie v súvislosti s vytvorením avatarov čo najpodobnejších otcovi, babičke alebo manželovi, ktorí už nežijú, aby ich bolo možné opäť vidieť a rozprávať sa s nimi. Zosnulý ožíva so svojou tvárou a hlasom, odvodenými z videí alebo nahrávok, so svojimi charakterovými aspektmi vďaka spomienkam priateľov a príbuzných a so svojou forma mentis vďaka analýze jeho písomností.
A tak tu máme prípad pani Jang Ji Sung, juhokórejskej matky, ktorá chcela hovoriť s avatarom svojej dcéry Nayeon, ktorá zomrela vo veku sedem rokov. Alebo Josh, ktorý sa vďaka startupu Project December môže rozprávať so svojou stredoškolskou priateľkou, ktorá predčasne zomrela. Vynálezca startupu Jason Rohrer – aby sme zostali pri téme – pochoval svoje svedomie pod vidinou lukratívnych zárobkov a na kritiku reaguje takto: „Nie je mojou povinnosťou zastaviť túto technológiu, pretože ľuďom sa nemusia páčiť odpovede, ktoré poskytuje.“
V každom z nás je túžba naďalej hovoriť s našimi blízkymi, ktorí tu už nie sú. Môžeme to urobiť? Áno, môžeme. Dostanú sa k nim naše myšlienky o nich? Ak to Boh dovolí, tak áno. A môžu sa s nami spojiť? Vyvolávanie mŕtvych, ako aj používanie médií sú praktiky, ktoré Cirkev zakazuje (porov. KKC č. 2116-2117), a to aj preto, že tieto praktiky sú často otvormi, ktorými môžu prechádzať démonické sily.
Cirkev nám v súvislosti so zosnulými dušami hovorí len jedno: modliť sa a prinášať za ne obety. Radí nám to najlepšie: konať pre nich dobro. To však nič neuberá na skutočnosti, že tí, ktorí sú tam, sa z Božieho dovolenia môžu niekedy sprítomniť medzi tými, ktorí sú tu. V evanjeliách je známy prípad: keď sa Ježiš premenil na vrchu Tábor, Petrovi, Jakubovi a Jánovi sa zjavili aj Mojžiš a Eliáš a začali s Ježišom hovoriť (porov. Mt 17, 1 – 9). Okrem toho, ale to nie je vec viery, mnohí svätí sa rozprávali so zosnulými dušami.
Všetko to však bolo vždy z Božej vôle.
Na druhej strane sme dnes vynašli umelú inteligenciu, ktorá sa stala novým médiom na uskutočnenie videohovoru s posmrtným životom a na oživenie tých, ktorí už sú vo večnosti. Na jednej strane je táto záchvatovitá potreba chcieť vidieť a počuť svojho milovaného takmer istým príznakom toho, že človek nespracoval smútok, neprijal s pokojom smrť milovaného človeka. Chce ho mať pri sebe za každú cenu. Odmietnutie smrti je potvrdené prijatím frašky, pretože matka, ktorá chce hovoriť so svojou zosnulou dcérou, dobre vie, že to, čo vidí a počuje, nie je jej dcéra, ale počítačová rekonštrukcia.
Je to hypertrofia virtuálneho, ktorá napodobňuje skutočné, falšuje city, robí emócie umelými, klame tak, ako by to dokázala každá iná droga schopná sprístupniť umelé raje. To, čo je tu umelé, je pseudointeligencia, ktorá nás chce zaviesť do erazmového raja. Preto je lepšia utešujúca fikcia ako skľučujúca realita.
Zosnulá bytosť vzkriesená v podobe avatara je najnovšou hranicou posthumánnej technológie, ktorá by chcela prekročiť hranice života, spojiť sa s ríšou mŕtvych, a tak zvečniť tu na Zemi to, čo je namiesto toho pominuteľné. Je to druh nesmrteľnosti, ktorá sa ponúka všetkým: možnosť žiť večne nie prostredníctvom digitalizovaného alter ega, ale prostredníctvom vlastného digitalizovaného ega. Technologické zombie.
Tento nový trik teda neotvára dvere na onen svet, ale zamyká ich na onom svete, pretože z absolútne transcendentného robí imanentné, ako by mohla byť duša letiaca do neba, pretože sa ho pokúša previesť do bajtov. Je to jeden z mnohých dôkazov, že homo technologicus dnes navždy zhasol nádej vo večný život a namiesto toho zapaľuje čoraz viac sviečok na oltári techniky.
Paradoxne, avatar mŕtveho dedka nám dedka nepribližuje, neumožňuje nám s ním komunikovať, ale núti nás a náš smútok, našu nostalgiu, našu ľútosť, naše zúfalstvo obrátiť sa späť k sebe samým, a tak náš smútok, nostalgiu, ľútosť a zúfalstvo stonásobne zväčšiť. Toto všetko nielenže nie je dialóg, ale solipsizmus, ale potvrdzuje, že zdanie nikdy nemá upokojujúci účinok, iba zhoršujúci.
Je to aj preto, že v dnešnej rozhodne postkresťanskej dobe sa už nespoliehame na spoločenstvo svätých, spoločenstvo, ktoré existuje aj medzi živými a mŕtvymi (porov. KKC č. 958), ale na sociálne spoločenstvá, na neľudské inteligencie, na nádeje zo silikónu.
Napokon sa zdá byť smutne zvláštne, že v tomto zhone za oživením tých, ktorí už nie sú tu, aby sa nám prihovorili, sa už nehovorí s tými, ktorí sú mŕtvi, ale teraz žijú večne. Kľačadlo pred každým svätostánkom je vlastne tým vysoko sofistikovaným technologickým vynálezom, ktorý každému z nás umožňuje rozprávať sa nie s hociktorým zosnulým, ale s Bohom osobne. V tele bez potreby avatarov.
Preklad z lanuovabq.it
