V roku 1970 napísal Michael Polanyi esej s názvom “Prečo sme zničili Európu?“. Zamýšľal sa v nej nad rakovinovým šírením ideológií a vojen v 20. storočí. Tvrdil, že vedecký racionalizmus mal spočiatku “veľký vplyv na intelektuálny, morálny a sociálny pokrok”. Jeho chronický postoj skepticizmu a pochybností však podkopal samotný ľudský rozum a nakoniec vypestoval rozšírený nihilizmus. Tento nihilizmus sa stal zbraňou falošných “vedeckých” teórií marxizmu a národného socializmu, ktoré mali vražedné následky.
Napriek svojim úspechom sa vedecký racionalizmus v skutočnosti “stal nebezpečenstvom pre duchovné poňatie človeka”. A to “viedlo k zničeniu liberálnych spoločností v širokých oblastiach Európy“.
Vo všetkých svojich knihách a esejach Polanyi – člen Kráľovskej spoločnosti a uznávaný fyzikálny chemik predtým než sa začal venovať filozofii – varoval, že skutočnou hrozbou pre moderné ľudstvo je bizarná forma “morálnej inverzie“, ktorú živí kríza rozumu. Ako tridsiatnik konvertoval na kresťanstvo a jeho myslenie bolo hlboko ovplyvnené prácou prvých cirkevných otcov, najmä Augustína a jeho slávnymi slovami Crede, ut intelligas (“Ver, aby si pochopil”).
Podľa Polanyiho sú ľudia stvorení, aby hľadali pravdu. Každé poznanie si vyžaduje rámec vopred existujúcej viery, ktorý mu poskytuje súdržnosť. Odmietnutie tradičných filozofických základov západnej kultúry vyvoláva duchovný zmätok, ktorý veda, technika a prosperita nedokážu utlmiť. A keď je duša zbavená pravdy, obracia sa k toxickým náhražkám.
Polanyi písal bezpečne z Anglicka počas druhej svetovej vojny a po nej. Ale poľský súčasník Polanyiho, ktorý sa narodil na území dnešného Maďarska, na vlastnej koži zažil dopady týchto “toxických nahrážok”. Volal sa Karol Wojtyla. Wojtyla, povolaním kňaz a vzdelaním filozof, zažil na vlastnej koži nacizmus aj komunizmus. A ako pápež Ján Pavol II. sa zaoberal modernou krízou rozumu vo svojej dnes už klasickej encyklike z roku 1998 Fides et Ratio (“Viera a rozum”), ktorá si v septembri tohto roku pripomína 25. výročie svojho vydania.
Ján Pavol napísal Fides et Ratio ako pokračovanie a rozvinutie svojej encykliky Veritatis Splendor (“Jas pravdy”) z roku 1993. Sú úzko prepojené. (Ak vám unikol môj predchádzajúci článok o Veritatis Splendor, prečítajte si ho tu). Vo Fides et Ratio sa však pápež snaží sústrediť najmä na … samotnú tému pravdy a na jej základ vo vzťahu k viere. Nemožno totiž poprieť, že naša doba so svojimi rýchlymi a zložitými zmenami predovšetkým mladé generácie, ktorým patrí a od ktorých závisí budúcnosť, vystavuje pocitu, že im chýbajú opravdivé pevné body. Požiadavka určitého základu, na ktorom možno budovať osobnú existenciu i existenciu spoločnosti, sa pociťuje naliehavým spôsobom najmä vedy, keď … je spochybňovaný pravý zmysel existencie. Tak sa stáva, že mnohí sa svojím životom vlečú až na okraj priepasti a nevedia, čomu idú v ústrety. (FR 6)
Cieľom Jána Pavla v celom jeho texte je spochybenenie postmoderného cynizmu. Kľúčovým postmoderným tvrdením je, že všetka pravda je kultúrne konštruovaná. “Absolútne pravdy” sú iba produktmi daného kultúrneho času a miesta, ktoré podliehajú kritike a zmenám.
Podľa tohto názoru apely na pravdu sú vraj často nástrojmi mocných, maskujú sa posvätným jazykom a používajú sa na podmanenie menšín, ktorých hlasy sú potláčané. Ján Pavol II. na to reaguje tvrdením, že hľadanie pravdy je ústredným prvkom každej skutočne ľudskej kultúry. Snaha pochopiť svet a naše miesto v ňom je jednou z najzákladnejších ľudských túžob. Pravda nie je nepriateľom slobody, ale jej základom, pretože nám dáva schopnosť milovať skutočnosť takú, aká skutočne je.
Pri pohľade na uplynulé štvrťstoročie je encyklika Fides et Ratio naozaj prorocká. V našej spoločenskej klíme a verejnom diskurze – vrátane diskurzu v Cirkvi – dnes panuje to, čo filozof Alasdair MacIntyre nazýva “morálkou emotivizmu”. Implicitne dávame prednosť: citom pred starostlivým úsudkom, “súcitu” pred pravdou, úprimnosti pred faktami a autenticite voči sebe samým pred vedľajšími škodami spôsobenými iným. Každý človek si môže o vesmíre, morálke, osobnosti, náboženstve (alebo jeho absencii) myslieť, čo chce, ale iba dovtedy, kým tým urážlivým spôsobom nezasiahne do suverénneho priestoru iných.
Samozrejme, tento štandard sa uplatňuje selektívne. A riadi sa normami politickej korektnosti, ktoré odrážajú agendu vedúcich tried. Chválospevy, ktoré spievame na toleranciu, sú teatrálne a povrchné. Jadrom dnešného emotivizmu je paradox. Moderná sekulárna morálka je založená na individuálnej autonómii. Teoreticky si každý človek vytvára zmysel života sám. Táto autonómia sa však môže uplatňovať iba v úzko konformnom rámci: účasťou na liberálnom sekulárnom trhu s jeho typickými spotrebami a pôžitkami. Čoraz väčšmi chýba intelektuálna a morálna disciplína, ktorá je výsledkom formovania v spoločenstve utváranom klasickými cnosťami.
Každý je nabádaný , aby si vytvoril autonómnu predstavu o sebe, ktoré je odlišná od stáda. Zároveň je však nútený prispôsobiť sa názorom a správaniu stáda. To nevyhnutne vedie ku kultúre súbežného egoizmu a skupinového myslenia, ktoré pred nami defilujú v našich denných správach.
Fides et Ratio ponúka liek na tento chorý individualizmus a rozklad zdravého rozumu, ktorý mu predchádza. Robí tak predovšetkým zdôrazňovaním jednoty medzi hľadaním pravdy a našou schopnosťou milovať, medzi filozofickým rozumom a dôverným ľudským spoločenstvom. Ján Pavol II. bol ovplyvnený myšlienkami Tomáša Akvinského i Maxa Schelera, nemeckého fenomenológa 20. storočia. Na filozofiu sa teda pozerá ako na životne dôležitú činnosť ľudského intelektu a zároveň v jej konkrétnom uplatňovaní ako na rozmer ľudských vzťahov.
Keď hľadáme pravdu, snažíme sa spoznať skutočnú povahu univerza. Čo je to ľudská bytosť? Čo nám veda hovorí o vesmíre? Ako by sme mali žiť vo svojom tele? Existujú filozofické dôvody na vieru v Boha? Aká je podstata krásy? Môžeme určiť objektívne morálne normy?
Konkrétne človek, ktorý sa zaoberá takýmito otázkami, má za sebou históriu spoločných priateľstiev, skúseností, intuícií, lások a nevraživosti, predtuch a obáv. To všetko podmieňuje naše hľadanie pravdy. Ak kladieme príliš veľký dôraz na abstraktnú myšlienku “pravdy” bez toho, aby sme zvážili jej osobný rozmer, riskujeme, že ju budeme používať ako zbraň proti iným.
Naproti tomu emotivizmus – so svojím uctievaním citov pred “zákonitosťami” – zdôrazňuje subjektívne prvky nášho hľadania pravdy. To však na druhej strane príliš ľahko opomína kľúčový bod: Svoje vnútorné zmätky o živote môžeme vyriešiť iba hľadaním objektívnej pravdy o veciach a skúmaním tejto pravdy s inými ľuďmi, ktorí nás vedú k zodpovednosti za realitu.
Ako Ján Pavol otvorene hovorí: Pravda a sloboda sa totiž alebo navzájom spoja, alebo spolu biedne zahynú” (FR 90).
Ľudské bytosti sú vo svojich vzťahoch a vnútornom živote plodnejšie a autentickejšie, keď vedia, že ich spája pravda, ktorá ich presahuje. Fides et Ratio ukazuje spojenie medzi pravdou a ľudskou slobodou. Poznanie toho, čo je pravdivé, nás robí slobodnými byť sami sebou, žiť pre to, čo je skutočné, a ceniť si posvätnosť druhých. Pravdivé poznanie osôb vedie k rozšíreniu ľudskej lásky. To je súčasťou každej zdravej filozofie.
Kľúčovou črtou encykliky je jej odpoveď na ústredný intelektuálny problém našej doby: jej predpojatosť voči transcendencii (alebo strach z nej?). Ľudský rozum je prirodzene orientovaný na skúmanie najhlbších skutočností života. Hľadáme to, čo je podstatné. Chceme nájsť skutočný pôvod vecí. Pýtame sa prečo. Toto hľadanie nás vedie k otázke Boha.
Slovami Jána Pavla: Všade, kde človek objavuje výzvu k absolútnu a k nadprirodzenu, má možnosť vytušiť metafyzický rozmer skutočna: v pravde a v kráse, v mravných hodnotách i v osobe druhého, ba aj v samotnom bytí, v Bohu. (FR 83). Naša moderná racionalita je však často v zajatí ochromujúcej skepsy, ktorá nás uväzňuje vo vytvorenom svete politiky, ekonomiky a techniky.
Ďalším problémom, s ktorým sa Fides et Ratio vyrovnáva, je dnešná kríza pravdy v samotnej Katolíckej cirkvi. Čo sa stane s teológiou, ak chýba zdravá filozofia, skutočne otvorená tajomstvu transcendencie Boha? Základné doktríny Cirkvi sa pre mnohých katolíkov stávajú nezrozumiteľnými. Snažíme sa prispôsobiť katolícku vieru najnovším kultúrnym alebo politickým trendom. Relevantnosť zatieňuje podstatu. Katolíci upadajú do rozkladného spôsobu myslenia, ktorý nazývame “historizmus”.
Ako poznamenáva Ján Pavol II: Základná poučka historizmu spočíva v stanovení pravdy určitej filozofie na základe jej primeranosti k určitému obdobiu a k určitej historickej úlohe. Týmto spôsobom, aspoň skryte, sa popiera trvalá platnosť pravdy. To, čo bolo pravdou v jednej epoche, tvrdí historista, nemusí byť pravdou v druhej. (FR 87).
Pod tlakom tohto spôsobu myslenia sa katolícka teológia stáva jednoducho dejinami názorov: Cirkev kedysi učila toto, potom tamto, teraz niečo iné.
John Henry Newman učil, že vývoj cirkevného učenia je organický, takže neskorší vývoj nadväzuje na predchádzajúce učenie a zachováva ho v kontinuite významu. Druhý vatikánsky koncil a Tridentský koncil treba čítať vo vzájomnej súvislosti. Historizmus v teológii to mení na proces rozdelenia alebo svojvoľnej zmeny. A to zasa rozdeľuje Cirkev, Kristovo telo. Život Cirkvi skĺzava do emotivizmu. V mene “pastorácie” Cirkev riskuje, že sa stane len zhovievavou, poddajnou, afektívnou a praktickou; v skutočnosti antiintelektuálnou.
Presne takejto kríze teraz čelíme, keď smerujeme k nejednoznačnej “synode o synodalite”.
Žijeme v čase, keď je kresťanská pravda čoraz väčšmi nepochopená, opovrhovaná alebo jednoducho neznáma, a to aj medzi pokrstenými katolíkmi. Michael Polanyi by ihneď rozpoznal rozpory a výsledné formovanie našej kultúry, najmä na našich univerzitných kampusoch: zmes “urputného morálneho skepticizmu [paradoxne] roznecovaného morálnym rozhorčením.
Jeho štruktúra je presne taká istá ako štruktúra morálnej inverzie, ktorá je základom moderného totalitarizmu” – t. j. pohŕdanie tradičnou morálkou spájané so zúrivým moralizovaním s cieľom dosiahnuť spoločenskú zmenu. Racionálna dôslednosť je irelevantná. Vášeň je sama osebe ospravedlnením.
Taliansky katolícky filozof Augusto Del Noce napísal po Druhom vatikánskom koncile tri jednoduché postrehy. Po prvé, naša doba je “zvláštnou kombináciou maximálnej dokonalosti prostriedkov s maximálnym zmätkom pokiaľ ide o ciele“. Po druhé, tvárou v tvár modernému ateizmu – ktorý často nie je ani tak nenávisťou voči Bohu, ako skôr ľahostajnosťou voči nemu – “veľká časť [dnešného] náboženského myslenia, snaha o aggiornamento, jednoducho znamená kapitulácia pred protivníkom“.
A po tretie, veľká časť toho, čo sa štylizuje ako kresťanský progresivizmus, bez ohľadu na to, aké dobré má úmysly, je nástrojom tejto kapitulácie.
Podľa Del Noceho je poslaním Cirkvi v každej dobe privádzať svet do súladu s večnými princípmi a zároveň rešpektovať to dobré v nových veciach . Progresivizmus robí “presný opak, keďže [sa snaží] uviesť katolicizmus do súladu s moderným svetom“.
Tým, že progresivizmus jednostranne zdôrazňuje činnosť pred kontempláciou a politiku pred metafyzikou, redukuje nadprirodzené jadro kresťanskej viery na systém sociálnej etiky – akési pokrstené, humanitárne kňazstvo pre svet, ktorý ho nepotrebuje a ani nechce. Výsledok je zrejmý. Dôkazom by podľa Del Noceho mohli byť vyprázdnené kostoly, ktoré sú dnes príznačné v značnej časti Európy. Najviditeľnejším príkladom je Nemecko.
Ján Pavol II. hovoril zo srdca Cirkvi, pretože bol dôkladným nekompromisným mysliteľom a zároveň hlboko naladený na Slovo, ktoré sa stalo telom, vtelenú múdrosť. Zmätok, ktorý sužoval katolícky svet v rokoch bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile, čiastočne pramenil z absencie takéhoto prísneho intelektu spojeného s hlbokou a úprimnou vierou. Ján Pavol urobil veľa pre to, aby tento zmätok uzdravil. Ten však nikdy úplne nezmizol a – žiaľ – za súčasného pontifikátu opäť ožíva s novou a škodlivou silou.
Preto je podstata Fides et Ratio naďalej taká dôležitá – nielen pre učencov, ale pre nás všetkých; pre každého kresťana, ktorý sa obracia na Cirkev, aby hľadal usmernenie a cestu k večnému životu. To, čo teraz potrebujeme, je návrat k jej základným princípom.
Preklad z whatweneednow.substack.com/p/believe-so-that-you-may-understand
