Kategória “nemennosti” sa prvýkrát objavila v magistériu Cirkvi v Doktrinálnej nóte o niektorých otázkach týkajúcich sa záväzkov a správania katolíkov v politickom živote, ktorú 24. novembra 2002 vydala Kongregácia pre náuku viery. Nótu podpísal kardinál Jozef Ratzinger ako prefekt Kongregácie a schválil ju pápež Ján Pavol II.
Po skončení Benediktovho pontifikátu toto jeho učenie bolo viac-menej zabudnuté a odložené, hoci má skutočne zásadný význam pre angažovanosť Cirkvi a katolíkov v spoločenskom a politickom živote. Doktrínu nemenných princípov Benedikt XVI. vyslovil a ilustroval predovšetkým v troch prejavoch adresovaných politickému svetu, a to Európy a Talianska.
Pozrime sa najprv, čo sú to tie nemené princípy. V príhovoroch k politickému svetu ešte pred touto nótou Kongregácie pre náuku viery Benedikt XVI. a Kongregácia tu uviedli zoznam princípov, ktoré katolík musí považovať za nemenné.
Napríklad v nóte z roku 2002 sa hovorí o práve na život, ktoré znamená NIE potratom, NIE eutanázii. Potom hovorí o rodine založenej na monogamnom manželstve medzi osobami odlišného pohlavia a chráni rodinu v jej jednote, stabilite a otvorenosti životu.
Potom nasleduje sloboda výchovy, t. j. právo a povinnosť rodičov vychovávať a vzdelávať svoje deti ako neodňateľné právo, ktoré musí byť uznané politickou autoritou.
Potom hovoríme o sociálnej ochrane maloletých pred modernými formami otroctva. Okamžite nám napadnú napríklad drogy. Potom sa spomína právo na náboženskú slobodu, služba človeku pre spoločné dobro podľa princípu subsidiarity a potom mier. V ďalších prejavoch Benedikta XVI. sa objavili podobné zoznamy. Vo všetkých týchto zoznamoch je však jedna skutočnosť, ktorú musíme mať na pamäti, pretože je zásadná.
Vo všetkých týchto zoznamoch sú na prvých troch miestach vždy nemenné zásady obrany:
života,
počatia,
prirodzenej smrti
monogamnej, heterosexuálnej, stabilnej rodiny otvorenej životu
a slobody výchovy a vzdelávania.
Medzi nemennými princípmi tri majú prednosť pred ostatnými a sú základom aj pre ostatné.
Vezmime napríklad ochranu maloletých pred novými formami otroctva a položme si otázku: Je možné chrániť maloletých, ak sa potratmi znemožňuje narodenie detí? Je možné chrániť a brániť maloletých pred novými formami otroctva, ak je rodina oslabovaná, ba dokonca ničená, hoci je kľúčovým prvkom ľudskej ekológie, pretože človek sa v rodine narodí a v rodine vyrastá?
Ani ďalšie nemenné princípy nakoniec nemožno realizovať, ak niektorý z nich chýba.
Tieto tri princípy sú základom pre všetky ostatné. Existuje totiž nebezpečenstvo, že podľa vlastného uváženia teológov budú pridávané ďalšie, čím by sa celý diskurz o nemenných princípoch oslabil. Preto je dobré mať na pamäti, že keď Magistérium hovorí o nemenných princípoch, má na mysli predovšetkým tieto tri: život, rodina, sloboda vzdelávania.
Ide akoby o nosné múry, krov, ktorý drží celú stavbu, a bez ktorého sa stavba spoločnosti zrúti.
Nemenné zásady. Čo znamená výraz “nemenné”? Znamená, že nemôžu byť predmetom obchodovania. Nemožno si sadnúť za stôl so zástancami potratov a povedať a vyjednávať, že v určitých prípadoch možno potraty povoliť, alebo nie, pretože potraty povoliť za žiadnych okolností nemožno!
Nemôžem rokovať o tom, že si sadnem za stôl so zástancami občianskych zväzkov osôb rovnakého pohlavia a rokovať s nimi o tom! Pretože homosexuálne občianske zväzky nemôžu byť povolené za žiadnych okolností.
Ak sa nemôžem dohodnúť, či povinnosť vzdelávať deti patrí štátu, ale v akom rozsahu? ? Pozrime sa… dohodnime sa, znížme, pokračujme, pokúsme sa obmedziť negatívne aspekty. Prečo? Pretože za žiadnych okolností nepatrí štátu, pôvodne predovšetkým vzdelávanie detí. Pretože deti nepatria štátu. Tam niet čo vyjednávať.
Napríklad: umelé oplodnenie? “Obmedzme počet obetovaných embryí a pokúsme sa obmedziť škody.”
“Obmedzme počet embryí obetovaných pri umelom oplodnení“. Katolík tu nemôže sedieť za takýmto stolom ani sa zúčastňovať na takýchto rokovaniach. To znamená, že ide o zásady, o ktorých niet čo vyjednávať. Politické rokovania nie sú možné. Potom uvidíme dôsledky pre osobné správanie. Čo teda robiť?
Ktoré sú základy princípov, o ktorých sa nediskutuje, t. j. na čom sú založené?
Keď Benedikt XVI. vyhlásil túto doktrínu, zjavne nič nevymýšľal. Magistérium nič nevymýšľa. A Benedikt XVI. vyhlásil učenie, ktoré bolo vždy prítomné v učení Cirkvi.
Na čom je teda založené?
Vychádza z veľmi dôležitej koncepcie katolíckej morálky, katolíckej morálnej teológie:
Existujú ľudské činy, ktoré sú vždy zlé, nespravodlivé, odsúdeniahodné. To znamená konanie, ktoré za každých okolností a v každej situácii zostáva zlé.
Táto náuka sa nazýva náuka intrinsece malum, to znamená, že ide o skutky, ktoré sú vo svojej podstate zlé.
Podľa katolíckej morálnej teológie človek vždy koná a koná pre nejaký cieľ, a tento cieľ, pre ktorý koná, má na zreteli iný cieľ, ku ktorému smeruje. Vzniká tak postupnosť cieľov. Táto postupnosť cieľov však vrcholí konečným cieľom, bez ktorého by ani predchádzajúce ciele nemali zmysel a opodstatnenie.
Konečným cieľom je Boh.
Preto ak nejaká činnosť nie je nijako spojená s Bohom ako konečným cieľom, treba ju považovať za vnútorne zlú. Potom to škodí aj človeku, t. j. je to zrejme taktiež neľudské.
Preto sa nazývajú negatívne absolútno. Sú to slová “NIE!” napísané
veľkým písmenom. Tvárou v tvár týmto “NIE” nemá morálne
svedomie na výber, nemá možnosť rozhodnúť sa, či konať alebo nekonať, či konať alebo nekonať. Svedomie tvárou v tvár týmto absolútnym “NIE”
musí absolútne dodržiavať túto normu a nekonať zlo.
Táto doktrína, ktorá bola vždycky súčasťou katolíckej morálnej teológie a dokument na ňu v poslednom čase upriamil pozornosť veriacich, bola encyklika Veritatis Splendor Jána Pavla II.
Tento princíp, ak to zhrnieme: keď ide o konanie dobra, t. j. o voľbu medzi dobrými skutkami, svedomie má možnosť voľby a je na jeho uvážení, či bude konať tak alebo onak.
Keď však ide o konanie zla, absolútneho zla, keď človek má do činenia s činmi, ktoré sú zlé samy osebe, tam sa musí svedomie zastaviť a nekonať!
Toto učenie o nemenných princípoch je skutočne zásadné, pretože stavia mantinely a osvecuje osobné i kolektívne morálne svedomie.
Čo sú to vo svojej podstate zlé činy? Nezabíjajte! Pri potrate, eutanázii sa zabíja. Nescudzoložte! Rodina je jedna. Cti otca, cti matku. Vzdelávanie detí má byť v rukách rodičov. Skutky, ktoré sú uvedené aj v negatívnych prikázaniach Dekalógu, ktoré dostal Mojžiš na Sinaji, sú tie, ktoré nikdy neslobodno robiť.
Prečo? Pretože človek sa smie rozhodovať pre dobro, ale nie pre zlo. Toto učenie o vnútornom zle je z prirodzeného a racionálneho hľadiska postavené na prirodzenom morálnom zákone. Preto popierať existenciu vnútorne zlých skutkov znamená popierať, že existuje prirodzený morálny zákon, ku ktorému má ľudský rozum prirodzený prístup a ktorý bol tiež zjavený, pozri Božie prikázania.
Preto učenie Cirkvi nikdy nemôže popierať existenciu vnútorne zlých skutkov, a teda ani existenciu nemenných princípov! Patrí to k tradícii Cirkvi a to nemožno spochybniť.
Dnes je učenie o nemenných princípoch v značnej miere zabudnuté aj v Cirkvi. Nielen preto, že sa o ňom už nehovorí, ale predovšetkým preto, že správanie verejne deklarovaných katolíkov, ktorí nerešpektujú učenie o nemenných princípoch, už nie je jasne odsúdené.
Napríklad v Taliansku v posledných šiestich alebo siedmich rokoch bola prijatá séria úplne protichodných zákonov týkajúcich sa života, rodiny, slobody vzdelávania. Ide na príklad o „slávny“ zákon Cirinna o právnom uznaní civilných zväzkov medzi homosexuálnymi osobami prijatý na základe skresleného druhého článku ústavy, v dôsledku čoho v celom talianskom právnom systéme sú kladené na jednu rovinu s tzv. prirodzenou rodinou.
Odvtedy sa v každom ustanovení zákona v našej krajine, kde sa vyskytuje slovo “rodina”, musí chápať aj ako občiansky zväzok medzi homosexuálnymi osobami. Je to skutočne rušivý zákon, absolútne deštruktívny, pretože má dopad na deti, na ochranu maloletých, na umelé oplodňovanie, na adopciu detí homosexuálnych párov až do maternice na prenájom.
Tento zákon bol prijatý aj pozitívnym hlasovaním mnohých verejne deklarovaných katolíckych poslancov. Ako dôvod uviedli “vyhnúť sa väčšej škode”, ale pokiaľ ide o nemenné zásady a vnútorne zlé činy, toto pravidlo absolútne neplatí.
Prečo? Pretože v prípade, ktorý predpokladajú nemenné zásady, je už aj zákon so zníženými negatívnymi účinkami neprijateľným zákonom. Prečo? Pretože popiera už nemenný princíp a nerešpektuje morálny zákaz uprednostňovania vnútorne zlých činov, teda ak pripustíme, že zákon predpokladá vznik štyroch embryí, budú katolíci hlasovať za zákon, ktorý predpokladá vznik troch embryí prostredníctvom umelého oplodnenia, pretože by sa tým znížila škoda? Nie! Pretože aj keď sú tri embryá ako štyri, vznik troch ľudských embryí umelým oplodnením je vo svojej podstate zlo. Najviac znepokojujúce je však to, že hlasovanie týchto katolíckych poslancov nebolo odsúdené. Nepamätám si, že by cirkevná autorita zasiahla a odsúdila takéto správanie.
To isté platí napríklad aj pre otázku katolíkov a potratov v Spojených štátoch amerických, najmä v súvislosti s postojom prezidenta Bidena. Nie? Všetci sme videli, že v Cirkvi boli v tejto otázke rôzne postoje. Tí, ktorí tvrdili, že katolík, ktorý hlasoval za zákon o potratoch, nemôže byť pripustený k svätému prijímaniu, a tí, ktorí tvrdili, že môže byť pripustený!
Dokonca aj v Taliansku sme mali súhlas cirkevných autorít s návrhom zákona o asistovanej samovražde, ktorý sa prerokúva v parlamente, pričom asistovaná samovražda v akejkoľvek forme, ktorá je schválená vo viac či menej radikálnej podobe, nie je prípustná, pretože je v rozpore s nemennými zásadami. Doktrína nemenných zásad bola teda odložená nabok.
Na jednej strane to katolícki poslanci neberú do úvahy, na druhej strane cirkevná autorita sa vyhýba stigmatizácii či odsúdeniu parlamentnej hlasovacej činnosti, ktorá je v rozpore s touto doktrínou. To ďalej svedčí o závažnosti problému, a preto je absolútne nevyhnutné, aby sa táto doktrína dostala aj do politického vzdelávania.
Skúsme absurdný argument: Predpokladajme, že neexistuje doktrína o nemenných princípoch alebo že je nesprávna, skrátka, že ju treba odmietnuť. Aké by to malo dôsledky v politickej oblasti? Politika (čiže parlament alebo vláda), by už nemala žiadne mantinely, to znamená, že by už neexistovali územia, na ktoré by nesmela vstúpiť.
Politici, by sa mohli dostať všade. Mohli by napríklad rozšíriť právo na interrupciu až do posledného mesiaca tehotenstva, mohli by dokonca zákonom povoliť infanticídu, potrat po pôrode. Mohli by schváliť a neúmerne rozšíriť právo na eutanáziu, napr. aj pre maloleté osoby alebo dokonca z jednoduchej vôle jednotlivca bez motivácie, či dokonca pre banálne prípady duševnej depresie.
Už by neexistovali žiadne obmedzenia a štát by mohol zaviesť popretím práva rodičov na výchovu svojich detí, mohol by zaviesť, že si vezme novorodenca a umiestni ho do svojich štruktúr a bude ho vychovávať a vzdelávať v štruktúrach štátu. Platón v Republike to predvídal, ale predvídali to aj komunistické režimy.
A nedávno, pred poslednými voľbami, pán Letta, tajomník Demokratickej strany, navrhol znížiť povinnú školskú dochádzku až na úroveň materskej školy. Ale prečo ju neznížiť na úroveň materskej školy? Takže vidíte, že ak zoberiete nemenné princípy a samozrejme zoberiete, pretože to je základ nemenných princípov, koncepciu činov, ktoré sa nikdy nedajú robiť, potom by politika mohla robiť všetko.
Politika bez limitov, politika bez mantinelov, je katastrofou, je pohromou, je tým najhorším, čo sa môže stať nášmu verejnému životu a životu našej komunity. Ale je toho viac, že politika bez mantinelov by bola absolútnou, teda „božskou“ politikou.
Takže zrušenie či kritika nemenných princípov, ktorá sa dnes uskutočňuje, má za cieľ zbožštenie politiky, teda konštituovanie absolútnej moci, moci, ktorá neuznáva žiadnu moc nad sebou. Cieľ teda nie je ani tak politický, ako skôr náboženský.
Cieľom zrušenia nemenných princípov je zrušiť Boha, teda zrušiť konečný cieľ ľudského konania a garanta poriadku, vrátane spoločenského a politického poriadku, ktorý nie je dostupný ľuďom, ktorý nie je dostupný ani parlamentnej väčšine, jednomyseľne vyjadrujúcej svoju vôľu.
Pozor, za politickými otázkami sa vždy skrývajú náboženské otázky. A najmä dnes! A tak, keď katolíci akceptujú redukciu, relativizáciu alebo dokonca popierajú učenie o nemenných princípoch, vyhadzujú Boha z verejného priestoru. Akoby hovorili: Boh už nie je potrebný, keď sa zaoberáme politickými otázkami.
Dokonca aj mnohí, ktorí vylučujú zásadu, že nemenné princípy hovoria o sekularizme, obhajujú sekularizmus, v skutočnosti žiadny druh sekularizmu nepropagujú. Prečo? Pretože absolutizovaná a zbožštená politika sa stáva novým náboženstvom. Samozrejme, ateistické náboženstvo, nenáboženské náboženstvo, ale so silou náboženstva.
Jedinou prekážkou je potvrdenie existencie poriadku, ktorý predchádza politickému životu. Aby sme však zaručili existenciu poriadku, ktorý predchádza politickému životu, je potrebné založiť tento poriadok na Bohu, Stvoriteľovi a Spasiteľovi.
Vidno teda, že medzi moderným poňatím politického života a katolíckym poňatím je radikálna nezlučiteľnosť.
Moderná koncepcia politického života hovorí, že neexistuje žiadny objektívny a konečný poriadok, ktorý by predchádzal politickému životu. Politický život sa teda nemusí odvolávať na žiadnu pravdu alebo dobro, ktoré mu predchádza. Pravda o tom, čo sa považuje za dobré, bude voľbou politiky.
Budú to občania, ktorí buď priamo, alebo prostredníctvom svojich zástupcov v parlamente, v nespočetných iných formách, ustanovia poriadok a poriadok právd a statkov, ktorý sa bude prirodzene meniť, pretože ako ho umelo vytvorili, tak ho umelo môžu meniť. Katolícky a povedzme prirodzený, racionálny, ako aj vieroučný pohľad je opačný. To znamená, že poriadok pravdy a dobra predchádza politike.
Prijímanie predchádza konaniu. Tento výraz bol Benedikta XVI. Prijímanie predchádza konaniu. Politické spoločenstvo teda nevzniklo z ničoho ako výsledok čistého aktu vôle, ale bolo vytvorené z už existujúceho poriadku. Súčasťou tohto poriadku je právo na život, súčasťou je ochrana rodiny, súčasťou je sloboda vzdelávania, súčasťou sú zásady, ktoré nás predchádzali, a preto nimi nemôžeme disponovať a nijaká politická moc ich nemôže meniť.
Účelom politickej moci a jej povinnosťou je byť v službe týchto nemenných princípov. Rozdiel je obrovský a princípy, doktrína nemenných princípov veľmi jasne vyjadruje rozdielnosť týchto dvoch prístupov, prístupov k politickému problému.
Politický absolutizmus, teda “náboženská” idea má náboženskú silu, má náboženský vplyv, pretože politika vraj nemôže mať žiadne mantinely, zakladá absolútnu moc, zakladá totalitnú moc aj v demokracii. A táto totalitná moc, všimnite si, absolútna a totalitná, ide ruka v ruke s relativizmom. Tento bod je zaujímavý, pretože o ňom veľmi uvažoval aj Benedikt XVI., keď hovoril o diktatúre relativizmu.
Potom, keď sme odstránili nemenné princípy, o ktorých niet čo diskutovať, keď sme odstránili vnútorne zlé činy, politická moc už nemá žiadne obmedzenia a môže robiť čokoľvek. Týmto spôsobom sa diktátorsky presadzuje. Ale keďže to, čo hovorí dnes, je pravdivé a dobré, môže byť zajtra prekonané a zajtra môže moc, tá istá politická moc povedať, že to, čo povedala včera, už nie je pravdivé a dobré, ale teraz je pravdivé, dobré niečo iné.
A keďže môže povedať, že na druhý deň to bude zase niečo iné a na ďalší deň zase niečo iné a tak ďalej, potom absolútna a totalitná moc politiky, ktorá už nemá žiadne mantinely, nutne potrebuje relativizmus. To znamená, že potrebuje, aby bol občan presvedčený, že pravda a dobro neexistujú a pravda a dobro je to, čo z času na čas, zo dňa na deň, z okamihu na okamih, môžeme povedať, ustanovuje politická moc.
A pretože politická moc je volená, občan, ako povedal Rousseau, si myslí, že je ten, kto z času na čas určuje, čo je pravda a čo je dobré. A tak sa cíti slobodný a šťastný. V skutočnosti to nie je on, ale politická moc, ktorá využíva tento bezuzdný etický relativizmus nie na to, aby otvorila priestor slobody, ale aby ho uzavrela, aby zabezpečila, že to, čo občania považujú za pravdivé a dobré a čo si namýšľajú, že to oni určili ako pravdivé, ako dobré, je v skutočnosti to, čo im vnútila politická moc.
Taká je situácia našich spoločností v tomto štádiu diktatúry relativizmu.
Tým sme, milí priatelia, ukončili tento krátky rozhovor o nemenných princípoch a týmito poslednými vetami sme sa dotkli aj katastrofálnych, nihilistických a ničivých dôsledkov, ktoré so sebou prináša popieranie tejto doktríny. Je veľmi nebezpečné nechať ju bokom.
Katolík, ktorý sedí v parlamente, v mestskej rade, v regionálnej rade, keď je konfrontovaný s otázkami, ktoré znamenajú vnútorne zlé činy, musí dodržiavať doktrínu nemenných princípov, to znamená, že musí – ale to slovo je pre politikov veľmi, veľmi ťažké – odstúpiť, pretože politiku, tú skutočnú, možno robiť na iných miestach.
Spracované podľa https://www.youtube.com/watch?v=ZNQhqgaS4Q4
