Mnoho katolíkov dnes skúma filozofické a teologické korene súčasnej krízy v Cirkvi. Výsledky tohto skúmania síce v značnej miere ozrejmujú, prečo dochádza k „rozvíjaniu“ náuky, ktoré oslabuje vieru, všetko však nevysvetľujú.
Došlo totiž k zmene aj ďalších faktorov súvisiacich s praktizovaním viery, ako sú zvyky, kultúra a obyčaje. Keď chceme bojovať za Cirkev, musíme poznať tento vývoj.
Katolícky mysliteľ prof. Plinio Córrea de Oliveira vysvetlil priebeh procesu, ktorý viedol k zmene mentality vnútri Cirkvi a zohral významnú rolu pri akceptovaní spôsobov myslenia, ktoré sa odchyľovali od katolíckej tradície.
Táto zmena mentality vysvetľuje, prečo katolíci po smrti svätého Pia X. nemali problém prijať modernizmus napriek tomu, že svätý pápež proti nemu tak vehementne bojoval. To čiastočne vysvetľuje, prečo veriaci po Druhom vatikánskom koncile s takou eufóriou prijali, že kňazi už nemusia povinne nosiť reverendy, rehoľníci či rehoľníčky habity, závoje, mantily či dodržiavať iné zbožné obyčaje.
Obdobie veľkých zmien
Duchovenstvo vo všeobecnosti bolo horlivé a vážené. Objavilo sa veľa svätých, z ktorých viacerí boli blahorečení alebo kanonizovaní.
U značnej časti biskupov, duchovných a veriacich však spolu s tým začal prevládať nemiestny optimizmus. Podľahli bezstarostnosti a sebauspokojeniu s dosiahnutými apoštolskými úspechmi.
Dôsledkom bola strata dynamiky. Tá sa neprejavila okamžitým úpadkom, ale postupnou stratou túžby ísť stále vyššie. Tento duch ovplyvnil duchovenstvo a rehole a mal negatívny vplyv na veriacich.
Toto zníženie horlivosti viedlo k stagnácii, ktorá postupne ovplyvňovala klérus, čo viedlo k následnému poklesu horlivosti u veriacich.
„Ak je kňaz svätý, veriaci sú horliví; ak je kňaz horlivý, ľud je zbožný; ak je kňaz zbožný, jeho veriaci sú aspoň slušní.Ak je však kňaz iba slušný, jeho veriaci budú bezbožní. V duchovnom živote medzi klérom a veriacimi je teda vždycky rozdiel jedného stupňa.“
Strata bojového ducha
Tento duchovný úpadok bol charakterizovaný stratou zanietenia, ducha sebazapierania, odriekania a oslabením nadšenia pre vieru. To postupne viedlo k zmene mentality duchovenstva a veriacich a následne aj k zmene vnímania Cirkvi, ktorá už nebola chápaná ako Cirkev bojujúca.
Už dlho pred Druhým vatikánskym koncilom sa totiž medzi katolíkmi začala šíriť sentimentálna a osladená zbožnosť, hoci pár horlivých kňazov ešte bojovala proti revolučným komunistickým či liberálnym ideám. Väčšina katolíkov však počúvala kázne či čítala publikácie, ktoré síce obsahovali pekné zbožné a abstraktné úvahy o „pokore“, „láske“ a iných cnostiach platných kedykoľvek a kdekoľvek, ale vôbec priamo nesúviseli s konkrétnymi zápasmi, ktoré Cirkev zvádzala.
Keď kazatelia hovorili o boji či zápase, takmer výlučne mali na mysli zápas iba duchovný alebo boj proti vášniam či zlým sklonom. Nikdy, alebo takmer nikdy, nespomínali boj proti nepriateľom Cirkvi, či už vonkajším alebo vnútorným.
Toto jednostranné kázanie viedlo k systematickému opomenutiu akejkoľvek zmienky o bojovnosti, čo prispelo k deformácii katolíckej mentality. Voči nepriateľom Cirkvi katolíci zaujímali pasívny postoj.
Strata bojového ducha nemala priamo za následok prijatie moderných bludov a odchýlok. Prispela však k oslabeniu odporu voči nim a k zmene myslenia mnohých katolíkov, ktorí uverili, že bojovať proti bludom či napomenúť blúdiacu osobu je prejavom nelásky.
Atmosféra nudy a túžba po zmene
Strata bojového ducha vyústila do stavu ochabnutosti, ospalosti a nudy. Všeobecná letargia súvisiaca s týmto stavom skrývala v sebe nespokojnosť a nedefinovaný nepokoj, ktorý v ľuďoch vzbudil túžbu po zmene.
Tento stav sa ešte zhoršil po Druhom vatikánskom koncile, keď zavládla atmosféru eufórie, ekumenizmu a „dialógu“, v rámci ktorého bola predstava akéhokoľvek zápasu či boja úplne vylúčená.
Doba, ktorá bezprostredne nasledovala po koncile, sa vyznačovala nadšením a optimizmom, ktorý však ťažko pochopia tí, ktorí to nezažili.
Z každej strany sa ozývali hlasy plné optimizmu o zmene. Všade sa hovorilo o „aggiornamente“, o liturgii v jazyku ľudu a o zvýšení aktívnej účasti veriacich na živote Cirkvi.
Atmosféru vystihuje citát pripisovaný Jánovi XXIII.: „Musíme otvoriť okná a do Cirkvi vpustiť čerstvý vzduch.“
Od vlažnosti po škandály sexuálneho zneužívania
Keď chýba duch bojovnosti, duch bdelosti slabne alebo sa úplne vytráca. Nedostatok bdelosti spolu s vlažnosťou a malou vierou priniesli horké – ale nie neočakávané – plody v neviere toľkých kňazov a prelátov, ktoré potom vyústili do súčasných škandálov sexuálneho zneužívania.
Nie príčina, ale dôsledok
K súčasnému pontifikátu by teda nebolo možné dospieť nebyť hlbokého zhoršenia celého spoločenského organizmu Cirkvi, vrátane episkopátu, duchovenstva a veriacich. Tento proces zničil prirodzenú obranu, „protilátky“, ktoré by umožnili telu reagovať.
Bohužiaľ, nie je chorá iba hlava, ale všetky údy tela. Záhadný vírus infikuje celý organizmus. Dokonca ani drastická chirurgia nedokáže telu vrátiť zdravie.
Povedané nemetaforickým jazykom, ani prípadné zvolenie konzervatívneho ba dokonca svätého pápeža na budúcom konkláve nebude stačiť na obnovenie plnej normality v živote Cirkvi.
Súčasne nie je možné, aby Cirkev vyšla z tejto krízy a vrátila sa do normálu bez obnovenia občianskej spoločnosti, ktorá je zasiahnutá krízou apokalyptických rozmerov.
Len božský zásah môže zachrániť Cirkev a svet pred chaosom a šialenstvom, ktoré, ako sa teraz zdá, vládne všade. A na tomto rázcestí je ešte aktuálnejšie posolstvo Panny Márie z Fatimy, ktorá tieto časy predvídala a ponúkla riešenia.
