Ehrlichove názory uvedené v predošlom článku neboli v skutočnosti ničím novým. Prvýkrát ich vyslovil už na prelome 18. a 19. storočia anglický ekonóm Thomas Malthus. Ten tvrdil, že keďže populácia rastie geometrickým radom a produkcia potravín radom aritmetickým, čiže množstvo spotrebiteľov rastie rýchlejšie ako pribúda zdrojov, preľudnenie a rozsiahly hladomor sú nevyhnutné. Proti tomuto názoru, ktorý bol mimoriadne populárny medzi biológmi sa však postavili niektorí ekonómovia, ktorí argumentovali tým, že ľudia sa predsa zásadne líšia od hmyzu, potkanov či králikov, pretože majú to, čomu sa hovorí inteligencia.
Na Marylandskej univerzite v Spojených štátoch pracoval a učil ekonóm Julian Simon, ktorý analyzujúc údaje všimol si, že napriek tomu, že počet obyvateľov sveta rastie, ceny surovín klesajú. Preto Ehrlichovu tézu múdro odmietol. Vo svojej knihe The Ultimate Resource z roku 1981 Simon argumentoval, že ľudia ako inteligentné bytosti sú schopné nachádzať riešenia nedostatku vyššou efektívnosťou, zvýšenou ponukou a vývojom náhradných zdrojov. Napísal:
Neexistuje žiadny fyzikálny ani ekonomický dôvod, prečo by ľudská vynaliezavosť a podnikavosť nemohli vždy náležite reagovať na hroziaci nedostatok a na existujúce problémy novými prostriedkami, ktoré nám po určitom období prispôsobovania prinesú lepší stav ako pred vznikom problému. … Vzrast populácie môže spôsobiť [krátkodobé] problémy, ale zároveň vďaka tomu bude viac ľudí, ktorí tieto problémy budú riešiť a zanechajú nám bonus v podobe nižších nákladov a menšieho nedostatku v dlhodobom horizonte….. Najvzácnejším zdrojom sú totiž ľudia – kvalifikovaní, oduševnení a nádejní ľudia, ktorí uplatnia svoju vôľu a predstavivosť nielen vo svoj vlastný prospech, ale nevyhnutne aj v prospech nás všetkých.
Išlo, mierne povedané, o dve veľmi odlišné vízie budúcnosti ľudstva. Julian Simon, presvedčený o pravdivosti svojich argumentov, vyzval Paula Ehrlicha na stávku týkajúcu sa vyčerpania zdrojov. Ehrlich si mal vybrať „kôš“ surovín, o ktorých očakával, že v najbližších rokoch budú vzácnejšie a teda drahšie, a zvoliť si časové obdobie dlhšie ako jeden rok. Na konci tohto obdobia sa mala vypočítať cena týchto materiálov upravená o infláciu. Ak „skutočná“ cena koša bude na konci obdobia vyššia než na začiatku, bude to znamenať, že materiály sú drahšie a Ehrlich stávku vyhrá; ak však cena bude nižšia, vyhrá Simon.
Ehrlich si vybral meď, chróm, nikel, cín a volfrám. Stávka bola dohodnutá 29. septembra 1980, pričom dátumom výplaty bol 29. september 1990. Výsledok? Ehrlich stávku prehral. Napriek výraznému vzrastu populácie takmer o miliardu, cena všetkých piatich komodít za toto obdobie klesla v priemere o 57,6 %. Ehrlich poslal Simonovi šek na 576,07 USD.
Ehrlichovi priaznivci sa vyhovárajú, že Simon mal iba šťastie, lebo keby sa stávka bola uskutočnila v nejakom inom desaťročí, výsledok mohol byť iný. Ak odpoveď na to v roku 2016 ekonómovia z Southern Methodist University Michael Cox a Richard Alm opätovne preskúmali stávku Simona a Ehrlicha a zistili, že Ehrlichove kovy boli aj v roku 2015 o 22,4 % lacnejšie ako v roku 1980, ba z hľadiska ceny ľudskej práce (ktorá má tendenciu rásť rýchlejšie ako inflácia) a priemernej hodinovej mzdy cena Ehrlichových nerastných surovín v rokoch 1980 až 2015 klesla o 41,8%.
Od roku 1968, keď Ehrlich napísal knihu Populačnú bombu, sa svetová populácia viac ako zdvojnásobila z 3,5 miliardy na 8 miliárd. Od roku 1968 hladomory mimo vojnových oblastí takmer vymizli a denná spotreba kalórií na obyvateľa sa zvýšila o viac ako 30 %. V Ázii, regióne, ktorý v roku 1968 spotreboval najmenej kalórií a mal najrýchlejšie rastúcu populáciu, sa spotreba kalórií zvýšila o 40 percent, čo je rýchlejšie ako celosvetový priemer. Od roku 1990 sa celkový počet hladujúcich na svete znížil o 216 miliónov napriek tomu, že počet obyvateľov vzrástol o viac ako 2 miliardy.
Naše zdroje sú v poriadku
Niektorí môžu namietať, že tieto šťastné trendy neriešia Ehrlichov hlavný argument, podľa ktorého sa pokrok nakoniec musí zastaviť, pretože nakoniec skôr či neskôr dôjdu zdroje. V polemike o vyčerpávaní zdrojov však podľa Juliana Simona Ehrlichovi chýbal jeden PODSTATNÝ aspekt: ľudská vynaliezavosť. Ekonóm z Marylandskej univerzity vo svojej knihe z roku 1981 uviedol, že tým „zdrojom par excellance“ je ľudský mozog produkujúci inovácie, vďaka ktorým ľudia vytvárajú bohatstvo a unikajú chudobe.
Vďaka novým technológiám a zdokonaleným poľnohospodárskym metódam ľudstvo využíva menej pôdy a zároveň produkuje viac potravín, ktoré sa potom predávajú za nižšiu cenu. V roku 2013 svet využíval o 26 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy menej ako na prelome tisícročí. Vezmime si ako príklad obilniny: Na jednom hektári sa dnes v priemere vyprodukuje o 118 % viac úrody ako pred 50 rokmi. Ak by všetci poľnohospodári dosiahli produktivitu priemerného amerického farmára, svet by mohol vrátiť prírode územie o veľkosti Indie.
Pokiaľ ide napríklad o obmedzený zdroj, od ktorého závisí náš moderný svet, fosílne palivá, vďaka zdokonalenej technológii detekcie a vŕtania je v súčasnosti oveľa viac zásob ropy a zemného plynu ako kedykoľvek predtým. Od roku 1980 sa preukázané zásoby ropy zvýšili o viac ako 151 percent; v prípade plynu to bolo 163 percent.
Nevídaným tempom sú riešené riešime problémy hladu, chudoby, negramotnosti, chorôb, detskej úmrtnosti, produkcie potravín a mnohé ďalšie. A namiesto toho, aby sa prírodné zdroje stali vzácnejšími, ich cena v skutočnosti klesá.
Julian Simon bol svojím spôsobom génius, ktorý vedel ísť proti prúdu. Bol optimistom, presnejšie povedané informovaným optimistom, v protiklade s takmer všeobecným pesimizmom, ktorý začal prevládať koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia v súvislosti s možnosťou preľudnenia a zhoršenia životného prostredia. Preto čelil aj množstvu osobných urážok invektív z rôznych strán a Ehrlich sa o ňom vyjadroval vždy pohrdlivo!
Ehrlich na druhej strane dostával počas celého svojho života prestížne akademické ceny, ba a v roku 2017, veľký paradox, napriek tomu, že celý život bojoval proti náuke Cirkvi, bol pozvaný do Vatikánu, aby tam prednášal!
Julian Simon ako jeden z mála odhalil propagandu a zámery zástancov kontroly pôrodnosti tvrdiac, že rast populácie (ľudský kapitál) urýchľuje technologický a civilizačný pokrok, ktorý potom vedie k zlepšeniu životného prostredia a kvality života ľudstva ako celku. Inými slovami, že rast populácie nie je problém, ale riešenie, či lepšie povedané súťasť riešenia.
Ehrlich už prekročil deväťdesiatku. Keď sa v roku 1932 narodil, priemerná dĺžka života bola 61 rokov. V roku 2023 je to 79 rokov. Sám je živým dôkazom toho, čo jeho intelektuálny protivník Julian Simon, s ktorým prehral slávnu stávku, nazýval „epidémiou života“.
Dôvod na optimizmus tvárou v tvár Ehrlichovi, ktorý je síce odborníkom na motýle, ale zdá sa, že o ľuďoch toho veľa nevie.
Pokračovanie.
