Varovanie z histórie pre Talianov - a pre všetkých ostatných
Dedina, do ktorej sme sa presťahovali v strednom Taliansku, je krásna – staré kamenné domy a olivovníky na svahu kopca -, ale väčšinu času je podivne opustená. Sused štyridsiatnik hovorí, že keď tu vyrastal, bola plná detí, ktoré sa hrali na dláždených uliciach. Vtedy tu žilo 350 ľudí, teraz je tu 42 obyvateľov vrátane posledných obyvateľov, mňa a mojej manželky. Dedina umiera na nohách, stáva sa z nej dokonale zachovalý muzeálny kúsok. Môj sused krúti hlavou a hovorí, že je smutný. V Taliansku je veľa takýchto dedín. Najskôr sa zabední jeden dom, potom druhý, zatvorí sa trattoria, potom pekáreň a ďalšie obchody, potom ľudia zrazu odídu, pretože miesto už nie je to, čo bývalo. Niektorí starostovia ponúkajú novousadlíkom domy za jedno euro. To však takmer nič nemení na tom, že v celej krajine sa niečo deje: Taliani už nemajú deti.
Na vrchole povojnového baby boomu v Taliansku v roku 1964 sa narodilo milión detí. V roku 2008 sa narodilo 600 000 detí, vlani menej ako 400 000. To je pokles o tretinu len za posledných 15 rokov. Najdôležitejší údaj zo všetkých je tento: v súčasnosti pripadá v Taliansku v priemere 1,24 pôrodu na jednu ženu. To je oveľa menej, ako by bolo potrebné na udržanie súčasného stavu populácie: dve deti na každú ženu, ktoré dosiahnu dospelosť.
Krajina starne. Je to vidieť. Taliani vymysleli slovo “umarelli” na označenie starcov, ktorí stoja zhrbení pred staveniskami, ruky za chrbtom a dávajú nežiaduce rady prilbám. Na každého Taliana, ktorý nastúpi do práce, pripadajú dvaja, ktorí odchádzajú do dôchodku. Školy sa zatvárajú. Detské ihriská sú prázdne. Dôchodkovému systému hrozí bankrot. Najzávažnejším dôsledkom nízkej pôrodnosti je, že krajina sa zmenšuje. Jeden z titulkov v novinách hovorí: “Posledný Talian sa môže narodiť za menej ako 200 rokov”.
Talianska premiérka Georgia Meloniová tvrdí, že pre jej vládu je prioritou ukončiť “demografickú zimu” v krajine. Vytvorila dokonca funkciu ministra pre pôrodnosť. V decembri pozvala Elona Muska do Ríma, aby o tom hovoril: je to jedna z jej obľúbených tém. Povedal: “Taliansko je taliansky ľud… Urobte viac Talianov, aby ste zachránili taliansku kultúru“. Táto krajina, kedysi známa svojimi veľkými rodinami a láskou k deťom, ponúka pohľad do budúcnosti pre zvyšok Európy.
Francúzsko má mieru pôrodnosti 1,8, Nemecko a Spojené kráľovstvo 1,6, Španielsko 1,2 – všetky tieto krajiny sú hlboko pod mierou reprodukcie 2,1. A nejde len o Európu. Miera pôrodnosti v Spojených štátoch je 1,7. Dokonca aj v Južnej Amerike sa rodí málo detí na udržanie populácie: v Mexiku je to 1,8, v Čile 1,5. V Ázii je to v Japonsku a Thajsku 1,3. Krajinou s najnižšou pôrodnosťou na svete je Južná Kórea s hodnotou 0,78. To znamená, že počet narodených detí v Južnej Kórei sa každých 25 rokov zníži o polovicu.
Tento výpočet uskutočnil britský demograf Stephen Shaw. O populačnom kolapse natočil inšpiratívny dokumentárny film, ktorý si môžete pozrieť na stránke birthgap.org. Predtým, ako začal analyzovať údaje, si Shaw myslel, že problémom je rast populácie. To bolo neúprosné posolstvo od 60. rokov 20. storočia, s hrozivými varovaniami pred “populačnou bombou”, maltuziánskou nočnou morou exponenciálneho rastu počtu ľudí, ktorý by mohol zahltiť planétu a viesť k masovému hladomoru.
India brala situáciu tak vážne, že 8 miliónov ľudí bolo násilne sterilizovaných; Čína mala svoju politiku jedného dieťaťa. Nie je prekvapujúce, že stále pretrváva konvenčný názor, že preľudnenie je najväčším nebezpečenstvom, ktorému čelíme – niektorí sa rozhodli nemať deti “pre planétu” – pretože počet ľudí stále rastie: 8 miliárd teraz a 10 miliárd v polovici storočia. Veľký podiel na tom má vysoká pôrodnosť na Blízkom východe – ženy majú v priemere tri deti – a najmä v Afrike: v Čade alebo Mali pripadá na každú ženu šesť detí, v Nigérii päť. Shaw však tvrdí, že pôrodnosť v rozvojových krajinách začína klesať a v priebehu jednej alebo dvoch generácií by mohla dosiahnuť rovnakú úroveň ako v iných krajinách.
Pred 13 rokmi som vo Wall Street Journal predvídal to, čo sa dnes stalo novinárskym klišé: Taliansko pácha samovraždu.
V mnohých bohatých krajinách – paradoxne vzhľadom na ich nízku pôrodnosť – populácia rastie pomaly alebo zostáva stabilná a pomôže dosiahnuť 10 miliárd. Shaw tvrdí, že je to preto, lebo ľudia narodení počas predchádzajúceho baby boomu stále starnú. Po prvé, rast populácie sa spomaľuje a pomer starých a mladých sa zvyšuje: “obrátený svet”. Potom začne populácia klesať a rovnako ako rast, aj pokles sa exponenciálne zhoršuje: prázdny svet.
Taliansko, Španielsko, Japonsko a Južná Kórea sa už nachádzajú na “nesprávnej” strane tejto krivky. Pýtam sa však, či by sme si nemohli predstaviť lepší svet s menším počtom ľudí? Umelá inteligencia a roboty by mohli zaplniť pracovné miesta, ktoré zostali voľné po zaniknutých pracovníkoch. Domy by stáli menej. Shaw hovorí, že roboty neplatia dane. A s menším počtom ľudí máte nielen viac priestoru na expanziu, ale aj na rozpadajúce sa mestá, ako je Detroit, kde žil. Prinajmenšom to bude “veľmi hrboľatá jazda” s množstvom osamelých starých ľudí, o ktorých sa nebude mať kto postarať. Čo je však ešte horšie, Shaw sa domnieva, že pre spoločnosti je takmer nemožné zotaviť sa z veľmi nízkej pôrodnosti a dostať sa do akejsi špirály smrti. “Nevieme, ako zastaviť tento pád, a ten sa zrýchľuje.“
Čo to spôsobuje? Zmena kultúry: čoraz viac párov sa rozhoduje zostať bezdetnými? Alebo ekonomika? V niektorých častiach Talianska si napríklad polovica mladých dospelých nemôže nájsť prácu. Mladí Taliani vo veku 20 a 30 rokov často žijú doma s rodičmi, namiesto toho, aby sa oženili a založili si vlastnú rodinu. Shawov výskum odhalil jasnú súvislosť medzi hospodárskym poklesom v priemyselných krajinách a poklesom pôrodnosti, hoci nejde len o to, že ľudia sa cítia príliš chudobní na založenie rodiny. Porodnosť klesla po ropnom šoku v roku 1973 a bankovej kríze v roku 2008, ale keď sa hospodárstvo zotavilo, ľudia nezačali mať viac detí. Každá recesia spôsobila zmenu kultúry.
Došlo k dramatickému nárastu počtu bezdetných párov. Nie je to preto, ako by sa mohlo zdať, že ľudia uprednostňujú kariéru, peniaze a slobodu pred deťmi: len malá časť chce zostať bezdetná. Osem alebo deväť z desiatich ľudí hovorí, že chce mať deti, ale čaká, kým ich bude mať. Táto voľba sa zdá byť logická v čase ekonomickej neistoty a potom sa stáva normou. Shaw však tvrdí, že rozhodujúcim a prehliadaným faktom je, že len polovica žien, ktoré dosiahnu tridsiatku a nezaložia si rodinu, sa stane matkami. Mnohé z nich čakajú na rozvoj svojej kariéry alebo stále hľadajú „toho pravého“. Neuvedomujú si, ako prudko klesá plodnosť a ako majú málo času.
Štatistiky skrývajú oceán bolesti. Na talianskom Facebooku možno nájsť skupiny na podporu žien, ktoré nemajú deti, či už z vlastného rozhodnutia alebo zhodou okolností. Na jednom fóre žena rozpráva typický príbeh, ktorý zverejnila anonymne, pretože ide o hlboko osobný a bolestivý príbeh a pretože ženy sa cítia odsudzované, pretože nemajú deti. Hovorí, že vo svojich dvadsiatich rokoch si dávala pozor, aby neotehotnela, pretože by to znamenalo “koniec všetkých jej plánov”: univerzita, cestovanie, kariéra. V tridsiatke sa začala pokúšať o dieťa a najprv pocítila úľavu, keď sa nič nestalo – život bol taký rušný – ale potom začala pociťovať rastúci pocit “zdesenia a straty”. Teraz, keď sa blíži k štyridsiatke, jej zostáva “malá, slabá nádej”, ktorú jej poskytuje liečba neplodnosti.
Je to “vražedná cesta” plná dávok, testov, hormónov, priberania, vedľajších účinkov a už troch neúspechov. “Tri nože do srdca”. Shaw hovorí, že mladé ženy musia byť informované o tom, že čakanie na založenie rodiny predstavuje riziko “nechcených, neplánovaných” detí. “Učíme mladých ľudí, ako neotehotnieť. V skutočnosti neučíme nič zmysluplné o období plodnosti.
Giulio Meotti, publicista talianskych novín Il Foglio, ide ešte ďalej. Tvrdí, že o pôrodnosti by mala hovoriť celá krajina. Príliš veľa času sa stratilo pri riešení tejto “tabuizovanej” témy, pretože sa spája s fašizmom: Mussolini Talianom povedal, aby mali viac detí “pre vlasť”. Premiérka Meloniová a jej vláda by mohli túto otázku otvoriť teraz, ale on mi povedal, že je to “lacná rétorika”, keď sa – podľa jeho názoru – na podporu rodiny vynakladá tak málo peňazí. Obáva sa, že Taliansko nemá “žalúdok” na to, aby urobilo to, čo bolo potrebné na zmenu situácie. Časť problému podľa neho spočíva v tom, že Taliansko už nie je katolíckou krajinou a náboženstvo je dôležité pre identitu národa. Taliansko trpí “kultúrnou malátnosťou” a dokonca “duchovným” úpadkom. “Deti nie sú len súkromnou záležitosťou. Je to národná záležitosť. Musíme ženám povedať, že vaše lono nie je len vaša vec. V stávke je spoločná budúcnosť”.
Ak to znie ako “Príbeh služobníčky”, Meotti chce zdôrazniť, že nechce vrátiť ženy do kuchyne. Chcela by, aby podniky a štát robili viac pre to, aby pomohli ženám pracovať a byť matkami. Určite chce ekonomické opatrenia, ale chce zmenu postojov, novú “kultúrnu víziu” pre Taliansko. Je proti prisťahovalectvu – “národnej dogme našich médií a elít” – pretože by ohrozilo kultúrnu identitu Talianska: potrebný počet by bol obrovský. Poukazuje na to, že už viac ako 30 rokov v Taliansku viac ľudí umiera ako sa rodí. V súčasnosti je spolu s Japonskom a Južnou Kóreou jedným z najstarších štátov na svete. “Som veľmi pesimistický… Máme vážne problémy… čakáme na nevyhnutné. Je to pomalá samovražda.
To všetko vychádza z prognóz. Je možné, že predpokladaná exponenciálna klesajúca krivka populácie sa vyrovná, že ľudia jednoducho začnú mať viac detí. Ale pre Talianov – a pre všetkých ostatných – je tu varovanie z histórie.
Jednou z teórií, prečo Rímska ríša padla, je nízka pôrodnosť. V starovekom Ríme ste istý čas mohli dostať pokutu za to, že ste nemali deti. K úpadku nedošlo zo dňa na deň, ale v priebehu generácií, storočí, až kým sa jedného dňa Koloseum nezaplnilo jasajúcimi davmi a roľníci sa nepresťahovali, aby pod oblúkmi chovali svoje kravy. Ak je pravda, že “demografia je osud”, potom by aj naša civilizácia mohla zaniknúť, nie zo dňa na deň, ale pomaly, takmer nepozorovane z roka na rok, až by jednoducho zanikla.
Preklad z thespectator.com
